PARTIZÁNSKA ĽUPČA. Ruky a tvár mal čierne ako kominár a práve ťahal mechy. „Nie je to ťažké, skúste." Hoci to naozaj nebolo ťažké, po pár ťahoch sme sa začali potiť. Mechy totiž rozdúchavali oheň.
Váži kilogram
Kováč do ohňa každú chvíľu vložil kus železa, podržal ho v ňom, kým nezmäklo a nesčervenelo. Potom ho vybral, búchal doňho na nákove kladivom a dával mu želaný tvar.
Jednu ružu ukuje Martin Moravčík približne za päť hodín. Váži asi jeden kilogram. Skladá sa zo štrnástich lupeňov, štyroch okvetných lístkov, dvoch listov a stonky. Do niektorých vyseká tŕne. Svojej manželke ukul zo železa nielen ružu, ale aj srdce.
Nepočúvol starú mamu
Keď sme sa Martina Moravčíka spýtali, či je z kováčskej rodiny, odpovedal: „Nie. Ale mám taký pocit, že niekto z našej rodiny mal niečo spoločné s týmto remeslom, lebo stará mama ma vystríhala pred tým, aby som sa mu venoval. Asi preto, lebo vedela, že je to ťažká a náročná práca. Ale som rád, že som ju nepočúvol."
Urobil aj hokejovú
M. Moravčík sa však neživí kováčstvom, ale pedagogickou prácou. Učí v ružomberskej Škole úžitkového výtvarníctva a kováčstvo je jeho koníčkom. Prvú železnú ružu ukoval pred šiestimi rokmi na ružomberskom jarmoku a odvtedy ich urobil asi päťdesiat. Aj hokejovú z nerezu.
Kováčstvu sa začal venovať už pred jedenástimi rokmi. Najskôr si prenajímal dielňu v poľnohospodárskom učilišti, v súčasnosti má už svoju vlastnú v Kalamenoch.
V Kováčni u Rybákov predvádza svoje umenie raz za rok počas jarmoku. Jeho železné ruže v nej obdivovali aj študenti z Kanady, USA a Mexika.
