LIPTOV. Klimatické podmienky vo výškach nad tisíc metrov majú svoje zvláštnosti. Obloha je viac modrá, slnko viac pripeká a vietor fúka silnejšie.
V poslednú septembrovú nedeľu, keď sa členovia Horskej záchrannej služby vybrali vytyčovať terén z Čertovice na východ smerom na Kráľovohoľské Tatry, na sever cez dolinu na Bocké sedlo a na západ na hlavný hrebeň smerom k najvyššiemu vrcholu 2 043 metrov vysokému Ďumbieru, bezoblačné nebo sľubovalo horúci deň.
Záchranárom o nič nešlo, turistom šlo o dušu
Peter Garaj, Ivan Šramko, Daniel Barboriak a Stano Lobo mali na pleciach každý po 5-6 drevených, niekoľko metrov dlhých, tyčí. S touto záťažou kráčali takým tempom, že turisti zo Znojma, ktorých v prudkom svahu na Lajštroch predbiehali, nechápavo krútili hlavami. A nielen oni. Všetkým, aj záchranárskemu psovi Zeusovi z Jasnej, išlo o dušu. Garaj vraví, že o nič nejde. Kilometre chôdze v horskom teréne sú každodennou prácou horského záchranára.
„Takýto tréning so záťažou niekoľkých drevených tyčí nie je na škodu. Bolo aj horšie." Človek sa musí spýtať, či to všetko stojí za námahu. Je ozaj v zime na hrebeňoch turistov toľko, že sa to oplatí?
„Od roku 1954 začali vykonávať zimné tyčové značenie na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier členovia novozaloženej Horskej služby. Najprv 170 tyčí na úseku Chopok - Demänovské sedlo, potom sa tyčovanie rozšírilo na západ, smerom na Chabenec, Magurku, Veľkú Chochuľu, Hiadeľské sedlo a východ na Čertovicu, Kráľovu Hoľu. Tyče sú vyhotovené presne podľa platnej normy zo smrekového dreva tak, aby mali výšku 3 až 4,50 metra podľa snehovej pokrývky. Ročne pripravujeme asi sedemsto tyčí, podľa toho, ako ich zničila predchádzajúca zima. Záleží, či bola viac veterná, aké boli námrazy. Dnes vytyčujeme úsek Čertovica - Kumštove sedlo. Samozrejme, bez dobrovoľníkov z Občianskeho združenia Horská služba na Slovensku by sme to tak dobre nezvládli," informuje počas prestávky P. Garaj.
Pre hmlu sa nevideli, hľadali sa len po hlase
Dobrovoľní záchranári Šramko a Barboriak potvrdzujú, že iba málokedy sa vydarí takéto počasie. Obaja majú za sebou už dve desiatky rokov služby. Minulý rok bola vraj taká hmla, že sa nevideli a hľadali sa po hlase.
Bocká dolina má napriek svojej severnej orientácii v zimnom období teplejšiu klímu ako južné svahy Nízkych Tatier, čo je dôsledok menej častých ochladzujúcich inverzií v tomto území. Najväčšie teplotné rozdiely medzi vrcholovými a dolinnými polohami sú v apríli, keď v údoliach mizne snehová pokrývka. Klimatickú bariéru Nízkych Tatier potvrdzuje aj prvá nestála snehová pokrývka, ktorá je spravidla už koncom septembra. Tento rok ešte nesnežilo. Práve tyče sú na to, aby počas trvalej snehovej pokrývky, ktorá sa tam udržuje okolo 180 dní v roku, usmernili lyžiarov i ostatných turistov.
„Hlavný hrebeň označujeme tyčami v dĺžke skoro 84 kilometrov. Na trase je niekoľko bezpečných zostupových ciest na sever alebo juh. Tyčové značenie vedie po hrebeni mimo letného značkovaného chodníka, preto ho využívajú iba vtedy, keď je sneh. Dôležité je, že vedie terénom, ktorý nie je ohrozovaný lavínami. Navyše je veľmi vhodný aj v obdobiach s hustou hmlou, keď turisti nemajú inú možnosť orientácie," vysvetľuje P. Garaj.
Vynášanie tyčí je tvrdá chlapská robota
Človek sa čuduje, prečo to všetko robia ako pred „sto rokmi". Prečo sa viac nevyužíva technika. P. Garaj sa usmieva a vraví: „Tyče vynášame na hrebeň na pleciach, samozrejme, okrem krátkeho úseku, kde sa dostaneme terénnym vozidlom. Je to vlastne tradícia, ktorá bola v nedávnej minulosti spojená s akousi spoločenskou udalosťou. Varil sa guláš, stretli sme sa všetci po dlhšom čase, v príjemnom prostredí, nikto sa nestresoval, lebo nešlo o záchrannú akciu. Teda, ako sa vraví, nešlo o život. Vymenili sme si čerstvé poznatky a skúsenosti. Teraz zostala skôr iba tvrdá chlapská robota."
V nasledujúcich dňoch ich čaká vytyčovanie zimných trás ešte v hôľnatejšom hrebeni najrozsiahlejšieho slovenského pohoria. Tomu dominuje masív Prašivej, ktorý sa rozprestiera od Hiadeľského sedla po Latiborskú hoľu, s najvyšším vrcholom Veľká Chochuľa (1754 m). V okolí Chabenca (1955 m), pod ktorým severozápadne leží najvyššie položená osada Slovenska, stará banícka Magurka (1050 m). Partia Ondrej Ďuriš, Pavel Králik, Pavel Šarkan, Ján Kocúr a Pavel Velkov kontrolovala horský chodník z Bockého do Kumštového sedla.
Medvede, ktoré prechádzajú cez trasu, asi spali
Kosodrevina rastie na sever- ných svahoch doslova ako z vody. Na mnohých miestach ju bolo potrebné odpíliť, konáre skrátiť, aby nezavadzala prechádzajúcim turistom. Spokojné sú aj medvede, ktoré tadiaľ často prechádzajú. Túto sezónu majú „medvediu centrálu" v hornej časti Jánskej doliny. Vraj ich je, aj s mladými až sedemnásť. V ten deň asi v doline spali. Teplo koncom septembra zrejme radi nemajú.
