Celý život prežila v rodnej dedine.
PRIBYLINA. „Určite doteraz sa v Pribyline stovky nedožil žiaden chlap ani žena," potvrdil informáciu bez nazerania do akýchkoľvek dokumentov člen sociálnej komisie Pavol Poliak. Ide o ňom totiž povesť, že je živou kronikou obce. Veľmi dobre si pamätá takmer všetky dátumy narodenia, svadieb, smrti ľudí v dedine či rôznych podujatí.
Verný svojej povesti dodal: „Viac ako deväťdesiat rokov majú však niekoľkí Pribylinčania. Napríklad Eva Beňová má deväťdesiatsedem, Zuzana Beharková deväťdesiatpäť, ujo Didek sa narodil v roku 1916, Agnesa Ďuricová tiež prekročila deväťdesiatku."
Život v šťastí aj bolesti
Mária Orčíková na svojej oslave storočnice sedela dôstojne za vrchstolom. So záujmom sledovala spev šiestačiek Janky Ďorďovej a Lenky Nemsilovej, ktoré jej k sviatku prišli zaspievať.
Potom prijala kyticu s darčekom od starostu Milana Kohúta: „Len málo ľudí si svet váži tak, že ich nechá po sebe kráčať sto rokov. Vy ste v ňom našli svoj kúsok šťastia a rozdávali ste ho svojim štyrom dcéram, siedmim vnúčatám a desiatim pravnúčatám." Pri podpisovaní do Pamätnej knihy obce jej už musela pomôcť jedna z dcér.
Život však Márii Orčíkovej nenadelil len svetlé dni. Čiernym písmom sa určite zapísal jeden deň roku 1982, keď jej zomrel manžel. Ostala vdovou a vdovami sa neskôr stali aj jej tri dcéry. Rovnaký smútok storočnej žene a jej rodine priniesol aj rok 2005. Vtedy M. Orčíková stratila najmladšiu dcéru Janku.
Výbava pre štyri dcéry
Najstaršia dcéra Márie Orčíkovej Mária Laštíková býva v Kráľovej Lehote a na mamin život si spomenula: „Mama celý život prežila v Pribyline. V roku 1936 sa vydala, manželstvo mala dobré. Za mladi robila pri murároch, potom roky na družstve, v kuchyni, v chatách. Bola čiperná. Keď mala osemdesiatdva rokov, zlomila si nohu, až potom prestala pracovať. Pred piatimi rokmi mala porážku a teraz je už odkázaná na nás."
Dodala, že mama robila okolo ľanu, koberce tkala, husi chovala, aby mohla všetkým štyrom dcéram periny do výbavy pripraviť a navytkávať celú výbavu. „Dodnes niekoľko kusov z nej mám," usmiala sa dcéra Mária.
Na mamu ešte prezradila, že teraz pozerá od rána, ako oči otvorí, až pokiaľ nejde spať, všetky televízne programy. Vraj si nevyberá a všetko vníma. „Má pamäť ako fiškál, ale čo nechce, to nepočuje." Počas pozerania televízie však starenka sedí celý deň na posteli tak, že sa nepotrebuje oprieť. Chrbát rovný, vraj nebolí. „Celý život ju robota držala," pridala Zlatica Verbová.
Nik ku mne nechodí
Mária Orčíková býva v keleri (spodnej časti domu), občas ju vynesú na vozíku von. Stále čaká, že za ňou príde niektorá z jej kamarátok. Hovorieva: „Nik sem nechodí, nik." Dcéra na to: „Mama, kto vám príde, veď sú všetci na cmiteri." Pokračuje, že už nežije ani jedna z jej kamarátok. „Do domova dôchodcov si ju však nedáme," zakončila dcéra Zlatica.
