Päť lekárov nepoznáme zvyčajne tak, ako sa predstavili v hrádockom kultúrnom dome. Chirurg Dušan Ballo, internista Zdeněk Bachtík, stomatológ Dušan Červeň, kožná lekárka Dáša Libičová a urológ Henrich Klečka totiž ukázali svoje umelecké tváre.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Na vernisáži stáli v hlúčiku pred výstavnými panelmi a nebolo im veľmi do reči. „Sme nemí lekári," zasmial sa Henrich Klečka a akoby potvrdil, že sa dostali do novej situácie, na ktorú nie sú zvyknutí. Prichádzali k nim totiž ľudia nie po radu, čo s chorobou, ale s otázkou: „Prečo maľujete, pán doktor?" Jednoznačná odpoveď od všetkých. Maľba alebo fotografia je pre nich relaxom po stresovom dni či týždni. Sterilnú bielu farbu ordinácií na obrazoch a fotografiách vystriedali teplé farby a príroda v rôznych ročných obdobiach, v rôznych detailoch či krajinkách. Lekári v obrazoch a fotografiách na výstave, ktorá potrvá do 8. novembra, poodhaľovali svoju dušu.
Dokonale pozná ľudské telo, maľuje však prírodu
Najmenej zhovorčivý, zdá sa, bol chirurg Dušan Ballo. Ľuborovi Patschovi, autorovi filmu o lekároch, nepovedal ani slovíčko. Dovolil mu však nafilmovať ho pri návšteve pribylinského skanzenu na Nedeli svätého Huberta. Poľovníctvo je totiž veľkou záľubou D. Ballu. Dokonca ho spojil so svojím umeleckým cítením a mnohým priateľom - poľovníkom povyrezával pažby zbraní. „Väčšinu svojich obrazov a drevorezieb som porozdával," priznal chirurg, ktorý pochádza z Martina, ale žije v Pribyline. Jeho domček a záhrada dýchajú jemným vkusom, zeleňou a pokojom. K umeniu ho vraj priťahovalo od detstva. Je však samouk a vyberá si rôzne výtvarné techniky: pastel, akvarel, kombinované techniky, a má veľmi blízko k drevorezbe. Jeho reliéf Deň a noc cez tváre Slnka a Luny vysielajú nesmiernu pohodu a ľudské teplo.
Prečo sa v jeho maľbách neobjavuje človek, ktorého telo dôverne pozná zo svojej profesie? „Potrebujem si oddýchnuť od práce," povedal a obrazy jeho slová potvrdzujú. Sú pohodové, žiadna lekárska sterilita, ale jasné farby, domčeky a príroda.
Črepy prinášajú umelecké vnuknutie
V škôlke vraj Dáše Libičovej ku šťastiu stačili tri P: papier, pastelky a plastelína. Napriek tomu, že kreslenie bolo jej najobľúbenejším predmetom, nešla na umeleckú školu. Stalo sa jej relaxom. Vyštudovala lekársku fakultu v Košiciach a po škole začala pracovať na kožnom oddelení mikulášskej nemocnice. Od roku 1996 pracuje v kožnej ambulancii v Liptovskom Hrádku. „Moje práce sú vyslovene na amatérskej úrovni, nemám žiadne umelecké vzdelanie, čo mi dosť prekáža, ale maľovanie mi prináša radosť," vyznala sa lekárka, ktorá pochádza z Vysokých Tatier.
Od maľby na papier prešla k maľbe na sklo asi pred dvoma rokmi. „Niekedy začnem maľovať obrázok s nejakou predstavou a skončí úplne inak," zasmiala sa lekárka. Námety? Kvety, zvieratá, príroda, ale priťahujú ju aj abstraktné výtvory, o ktorých spočiatku ani netuší, čo z nich nakoniec vyjde. „Myslím, že človek, keď sa na ne díva, si v nich vždy niečo nájde." Používa vitrážovanie, ale lepí aj kúsky skla a používa veľa teplých farieb. Jej obrázky sa doslova smejú. „Sklo je vďačný materiál a aj keď niečo rozbijem, úlomky sa dajú tiež použiť, a tak si môžem vybúriť fantáziu."
Viac sa o ďalších hrádockých lekároch dozviete v MY Liptovské noviny, ktoré vyjdu 20. októbra.
Autor: Dagmara Sarita Poliaková
