Maša s malým m je vysoká pec, v ktorej sa tavila železná ruda. Hrádockú mašu postavili v roku 1792 a merala 12,5 metra. V roku 1873 ju rozobrali, odviezli do Třinca a tam ju postavili znovu. Bola totiž z veľmi kvalitného ohňovzdorného materiálu, trikrát vypalovaných tehiel. Maša s veľkým M bol názov osady v okolí hrádockej maše, v ktorej žilo kedysi 120 ľudí. Teraz v nej bývajú už len Flodrovci a Martákovci. Blízko ich domov je vážnica a klopačka.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Najskôr sme sa vybrali na miesto, kde stála vysoká pec. Rudu k nej vozili po ceste, ktorá je vo svahu, preto jej okraje spevnili kamenným múrom. Keďže rudu sypali do pece zhora, urobili násyp, aby sa dostali až k jej vrcholu. Aj násyp spevnili kamenným múrom.
Kradnú kamene
Z múriku popri ceste nezostalo už takmer nič, kamene ľudia poodvážali pravdepodobne na svoje chalupy a do záhrad. Vyše dvestoročný múr na mieste, kde stála vysoká pec, ešte stojí. Ale aj z neho ubúda. „Vandali to tu veľmi devastujú. Dal som krížom cez cestu prekážku, aby sa sem nedostali autom. Ale hodili ju nabok a znovu som našiel diery po čerstvo vybratých kameňoch. Aby som zabránil ďalšej devastácii, zavolal som políciu a podal trestné oznámenie na neznáme- ho páchateľa. Podľa odhadu zlodeji ukradli asi desať kubíkov kameňa," povedal Peter Flodr. Snaží sa nájsť spôsob, ako zveľadiť a uchrániť priestor, kde stála vysoká pec. V súčasnosti tam rastie burina. Zišlo by sa upraviť terén a osadiť informačnú tabuľu, aby ľudia vedeli, prečo je v lese múr a že pri ňom kedysi stála vysoká pec.
Kanál z Kráľovej Lehoty
V hrádockej maši tavili rudu do roku 1873. Vozili ju na konských povozoch zo Spiša a okolitých obcí. Najkvalitnejšia bola pod severnou stenou Ďumbiera. Rudu najskôr drvili v takzvaných stupách, ktoré poháňali vodné kolesá, až potom ju sypali do vysokej pece. Voda sem bola privádzaná umelo postaveným kanálom až z Kráľovej Lehoty.
Keď v hrádockej maši tavili rudu, v osade Maša bolo asi 23 objektov - domy, mlyn, píla a manufaktúry, v ktorých spracovávali rudu. Pri výstavbe cesty z Liptovského Hrádku po Červený kút pred štyridsiatimi rokmi všetky budovy zrovnali so zemou. Zostala iba vážnica, klopačka a administratívna budova, v ktorej pôvodne býval cechmajster. Vážnicu a klopačku vyhlásili v 80-tych rokoch za kultúrne pamiatky. Dom, v ktorom býval cechmajster, prešiel do správy štátu, patril Štátnym lesom, neskôr ho predali a bývalo v nej niekoľko rodín. V roku 2001 ho kúpil Peter Flodr. „Keďže mojimi susedmi sú kultúrne pamiatky, vážnica a klopačka, začal som sa o ne hlbšie zaujímať a študovať ich históriu. Je veľmi zaujímavá a bohatá, a preto som sa snažil presvedčiť kompetentných, že stojí za to urobiť v Maši múzeum. Napokon sa to podarilo v roku 2003 a ja som sa podujal, že ho budem spravovať."
Vo vážnici je aj pištoľ
Expozícia baníctva a hutníctva, ktorá je vo vážnici a klopačke v Maši, patrí pod Liptovské múzeum. Najskôr sme si prezreli vážnicu. Vedľa nej stoja na koľajniciach banské vozíky. Peter Flodr vysvetlil, že v Maši také neboli. Doviezli ich z Dúbravy a symbolizujú banícku činnosť. Ale surová železná ruda vo vozíkoch bola taká istá, akú kedysi tavili v hrádockej maši. Predtým ju však odvážili vo vážnici. Po vytavení z nej vznikli tri základné produkty: hrudkovité železo, bochník a ingot. Je to čisté železo, len každé má iný tvar. Spracúvali ho v okolitých manufaktúrach a vyvážali do celého Uhorska. Vyrábali z neho motyky, sekery, klince, lustre, kľúče, rôzne ozdoby, náhrobné kríže a mnoho iných vecí. Železo vyrobené v hrádockej maši používali aj v hrádockej zbrojovke pri výrobe pušiek a pištolí. Strieľali z nich rakúski vojaci v napoleonských vojnách.
Zlato je ťažšie ako železo
Vo vážnici sme okrem pištole, surovej a spracovanej rudy a výrobkov z nej videli aj banícke náradie, lampy, banícku uniformu a dokonca zlato. „V tejto skúmavke je asi 120 mikročastíc zlata, ktoré ryžoval na Boci jeden mladý mineralóg štyri hodiny. Ja som sa pozeral a trochu mu pri tom asistoval," prezradil P. Flodr. Zlata v skúmavke bolo tak málo, že by sa vošlo za necht novorodenca. Zhodli sme sa na tom, že na zlatý zub by musel ryžovať v Bocianke asi rok.
V druhej malej nádobke plávali v liehu tenké zlaté šupinky. „Zlato sa dá ukuť do hrúbky asi desaťtisíciny milimetra. Keď sa pozlacujú historické pamiatky, na jeden meter štvorcový plochy stačí 1,5 gramu zlata," vysvetlil P. Flodr a prekvapil ďalšou informáciou. Vytiahol z vitríny železnú kocku s hranou 32 milimetrov. Jednu stranu mala pozlátenú. „Táto kocka váži asi 320 gramov. Keby bola zo zlata, vážila by jeden kilogram. V akčných filmoch často vídame lupičov, ktorí vykrádajú banky a bežia s tehličkami zlata, akoby to boli bochníky chleba. Ale zlatá tehlička je poriadne ťažká."
Takýchto zlatých kociek by sa do jedného regálu vitríny zmestilo tisíc a vážili by tonu. FOTO: BEATA CHRENKOVÁ
Klopačka a balvan
Vedľa vážnice je klopačka. Do roku 1803 v nej bol zvon, potom ho odviezli do kostola v Liptovskom Petre a nahradila ho klopačka. Visí na povrazoch, je zo smrekového dreva a vyzerá ako veľká jaternica. Klopali na ňu dreveným kladivkom, ktoré pripomína tĺčik na mäso. Klopaním na klopačku zvolávali baníkov a hutníkov do roboty. V klopačke je tiež veľa pozoruhodných predmetov, napríklad banícka palica zvaná fokoš či nádoba na ryžovanie zlata - brotvan. Môžete v nej vidieť aj nevšednú zbierku žúl a mramoru z celého sveta - Urajiny, Indie či Brazílie.
Maša je síce trochu od ruky, mimo hlavného ťahu, ale oplatí sa ju navštíviť. Dozviete sa oveľa viac, než sa zmestilo do tohto článku. A keď budete mať čas, pozrite si aj svetový unikát - mašiansky balvan. Treba k nemu ísť asi kilometer pešo, ale stojí to za to. Je pozostatkom doby ľadovej, meria asi sedem metrov, má rozlohu pol hektára a so svojráznou flórou patrí ku klenotom Liptova.
Klopačka. Spieva sa o nej v pesničke Vstávaj, Honzo, hore, na baňu klopajú. FOTO: BEATA CHRENKOVÁ
