„Nezabudnem na nádherné hory, na zjazd z Piku Box, na rachot padajúcich lavín, na nomádov, pasúce sa stáda koní, ani na zhulené vrany," povedal Rasťo Hatiar, ktorý strávil mesiac v Kirgizstane a práve o ňom dokončuje film v Dúbrave.
DÚBRAVA. Rasťo Hatiar sa s nami podelil o svoje zážitky z krajiny, ktorá bola kedysi súčasťou Zväzu sovietskych socialistických republík.
Prečo ste sa vybrali práve do Kirgizstanu?
- Máme radi hory a v Kirgizstane je ich veľa, tvoria asi sedemdesiat percent štátu. Je tam údajne jeden z najkrajších kopcov na svete Tchan Tengri. Ale my sme chceli preskúmať dolinu Sary Djaz, kam skoro nikto nechodí, lebo všetci idú na Tchan Tengri. Sú tam kopce, na ktoré ešte nikto nevystúpil a nezlyžoval ich, niektoré nemajú dokonca ani názvy. Chceli sme si skrátka dobre zaliezť, zajazdiť a spoznať aj tradície a život kirgizských pastierov - nomádov. Preto sme aj našu expedíciu do Kirgizstanu nazvali Lost nomad expedition. Bolo nás šesť - Martin Buliak, Miro Chalupka, Jano Kořínek, Juro Hýroš, Martin Ondreáš a ja.
Na aké kopce ste vyliezli a ktoré ste zlyžovali?
- Najskôr sme sa vybrali do národného parku Ala Archa, kde sme vystúpili na dva štíty - Pik Korona (4810 m) a Pik Box (4290 m), aj sme ich zlyžovali. Možno sme prví Slováci, ktorý Pik Box zlyžovali. Aspoň nevieme o tom, že by ho už niekto pred nami zlyžoval. Hory boli nádherné, ľadovce magické, počasie ideálne, lyžovačka super. Skrátka, parádny začiatok. Ale potom sa to trochu zamotalo.
Ako?
- Do doliny Sary Djaz sme mali ísť, pokiaľ sa dalo, nákladným autom a potom do hôr niekoľko dní pešo. Ale cesty boli zasypané lavínami. Cez prvú starý vojenský Gaz ako-tak prešiel, ale cez druhú už nie. Takže sme sa museli vrátiť a hľadať náhradný plán. Chceli sme vyjsť na Pik Karakolsky a zlyžovať ho. Tri dni sme šliapali pešo so 40-kilogramovými batohmi na chrbtoch, kým sme prišli na začiatok hory. Ešte teraz ma bolia kríže. Keď sme konečne prišli k úpätiu hory, postavili sme si základný tábor vo výške asi 3800 metrov a na druhý deň sme mali v pláne vystúpiť na vrchol. Ale začalo snežiť a snežilo tri dni v kuse. V stanoch nás úplne zasypalo. Aby sme sa nenudili, postavili sme si iglú a čakali na lepšie počasie. Nedočkali sme sa. Prudko sa ochladilo, teplota klesla na mínus 25 stupňov. Okolo nás padali lavíny, praskali seraky. Po troch dňoch sme si povedali, že nemá zmysel čakať a sklamaní sme sa vrátili do doliny.
Čo ste robili potom?
- Ubytovali sme sa v Karakole v peknom drevenom, maľovanom penzióne, ktorý vyzeral ako z cárskeho Ruska. Tam sme pookriali, rozmýšľali, čo ďalej a stretli Valentína. Prišiel v zamastenej tankistickej kombinéze, hovoril po anglicky a dal nám lákavú ponuku. Tvrdil, že má v horách chalupu, pri nej termálne bazény a hneď za ňou perfektné skalné steny, na ktoré môžeme liezť rovno zo strechy jeho domu. Dve hodiny od neho sú vraj ľadovce, kam chodia liezť aj reprezentanti z Francúzska. Tešili sme sa, že si dobre zalezieme, ale z lezenia nebolo nič.
Prečo? Neboli tam ľadovce?
- Všetko bolo totiž inak. Keď sme sa asi po piatich hodinách cesty v starej sanitke vytrasení dotrepali k Valentínovej chalupe, priznal, že bazéniky nemá ešte celkom dostavané. Bol tam iba jeden v tvare srdiečka, do ktorého sa sotva vpratal jeden človek. Sľúbil, že keď mu pomôžeme odniesť vrecia cementu, na druhý deň ich domuruje a na tretí sa môžeme kúpať. Vrecia cementu sme odniesli asi dva kilometre k rieke a po dobrej večeri sme išli spať. Ráno sme sa Valentína spýtali, kde sú tie perfektné skaly, o ktorých hovoril, že sa na ne dá liezť rovno zo strechy. Povedal, že asi dve hodiny cesty. Ale bola tam iba jedna rozsypaná asi 50-metrová skala, takže po bazénikoch ďalšie sklamanie. Nebolo posledné. Valentín si totiž vypýtal peniaze, že musí ísť nakúpiť jedlo. Dali sme mu ich a tri dni sme ho nevideli. Jedli sme väčšinou len polievku a akúsi kašu, lebo kuchárka nemala z čoho variť.
Čo ste teda robili, keď ste neliezli po skalách ani po ľadovci?
- Jazdili na koňoch. Požičali sme si ich od pastierov, ktorí blízko pásli ovce. Aj keď nikto z nás predtým na koni nesedel, po troch dňoch sa z nás stali celkom dobrí jazdci.
Do Kirgizstanu ste išli aj s cieľom poznať život nomádov. Ako žijú a akí sú?
- Pastieri, s ktorými sme sa stretli, boli veľmi pohostinní a priateľskí. Rozprávali sme sa s nimi po rusky a pili kumys. Je to nápoj z kobylieho mlieka a sú dva druhy. Jeden je podobný ako naša žinčica, druhý hustý ako biely jogurt. Pastierka nám ho priniesla v miske aj s cukrom a bol vynikajúci. Nomádi bývajú v jednoduchých plátených stanoch aj s deťmi. Keď som sa pýtal, či chodia do školy, povedali, že áno a ukázali mi šlabikár. Odmalička jazdia na koňoch a chodia na nich aj školy. V jednej doline sme spali u pastierov, ktorí žili v dreveniciach. Tam sme zažili jednu neuveriteľnú príhodu. V noci nás zobudil Kirgiz, že jedno dievča má veľké bolesti. Vedel, že jeden z členov našej expedície je lekár. Jano Kořínek ju vyšetril. Bola asi v siedmom mesiaci tehotenstva, hrozil predčasný pôrod a bolo ju treba čo najskôr dopraviť do nemocnice. Na koni ani pešo ísť nemohla, auto nemali. Chceli sme urobiť nosidlá, ale nemali ani klince. Nakoniec vytiahli nejaké hrdzavé z plota, zbili sme nosidlá z koberca a jedľových žrdí a zniesli na nich dievča asi sedem kilometrov k rieke. Ale most cez rieku vzala voda a na druhú stranu sa dalo prejsť iba po kmeni stromu. Keď dievčina s bolesťami, v daždi, po tme a v lodičkách balancovala na strome, mysleli sme si, že to neprežije. Ale nejako to prešla. Na druhej strane mal jeden z pastierov pri stane zaparkovaný starý moskvič. Spolu s ňou do neho nastúpili aj traja pastieri a odfrčali do nemocnice. Ako sa tento príbeh skončil, nevieme.
Boli ste iba v horách alebo aj v nejakom meste?
- Boli sme v Karakole a hlavnom meste Biškek. Je pomenované podľa metličky, ktorá sa používa na miešanie kumysu. Kým hory sú v Kirgizstane nádherné, mestá sú, naopak, škaredé. Sú v nich ošarpané budovy, rozbité cesty a hoci je v nich veľa zelene, je neudržiavaná, všade rastie burina. Je tam veľa červených hviezd, Leninových sôch a cítiť v nich socializmus.
V úvode ste spomenuli zhulené vrany. Ako ste to mysleli?
- V karakolskej oblasti sme stretli šéfa drogovej polície aj s uloveným kozorožcom. Povedal nám, že v tejto oblasti sa pestuje marihuana a vyrába sa tam údajne najkvalitnejší hašiš na svete. Keď sme odtiaľ odchádzali, na ceste sme asi na každom päťdesiatom metri videli zrazenú vranu. Rozmýšľali sme, ako je to možné. V živote sme nič podobné nevideli. Vysvetlili sme si to tak, že zrejme je blízko marihuanové pole a vrany sa tam jednoducho zhulili.
Rasťo Hatiar
Horolezec, skialpinista, cestovateľ a filmár, majiteľ najmenšieho filmového štúdia na svete. Tvorí ho iba jeden človek - on sám. Ceper štúdio má v svojom dome v Dúbrave a vzniklo v ňom už niekoľko pozoruhodných filmov z prostredia hôr, ktoré získali ocenenia na mnohých festivaloch. K najúspešnejším patria Na hranici tieňov o výstupe na Aconcaguu, najvyšší vrch Ameriky, V krajine Maple Whita o pokuse prejsť stolovú horu vo Venezuele a skočiť z najvyššieho vodopádu sveta, Ski Kordillera o zlyžovaní najvyšších sopiek v Bolívii a Tangerine trip o lezení na najťažšiu stenu sveta. Natočil aj úsmevnú jednohubku Ice Fiction o zdolávaní slameného štítu v Dúbrave. Pripravuje film o prvých slovenských basejumperoch. Film o Kirgizstane by mal mať premiéru v januári na festivale Camera Slovakia.
