Keď pred vyše dvadsiatimi rokmi šiel do dôchodku, rozhodol sa gazdovať. Kúpil jednu kravku, druhú, tretiu. Dnes prekročil osemdesiatku a rozhodol sa pre oddych. Dve kravy predal, s treťou, ktorú mal od teliatka, sa rozlúčil koncom októbra. Nechtiac krvavo a bolestne.
PRIBYLINA. Takmer celý život pracoval Miloš Benko z Pribyliny ako konštruktér v hrádockej Tesle. Nebol však spokojný, ako s majetkom, ktorý mu vzali pri sceľovaní polí, družstevníci nakladali. Keď šiel do dôchodku, požiadal o vrátenie svojho majetku v Pribyline a manželkinho v susednom Vavrišove. Spolu to bolo vyše sedem hektárov, z toho viac ako štyri hektáre lúk. „Vtedy som mal len motyku a čakan, ale s tým sa gazdovať nedalo," zaspomínal ujo Benko.
K jednej krave druhá
Na družstve si kúpil prvú kravu, začal zháňať techniku, pribudla druhá krava. Mlieko od kravičiek sa dalo predať, a tak aj manželka M. Benku ostala doma starať sa o dobytok.
Prvý kombajnček si chcel priviezť z Moravy. Nechceli ho s ním cez hranicu na Slovensko pustiť. Jednak stroj bol starý, jednak ujo mal už sedemdesiat rokov. „Keď som videl, ako colníci odbavujú šmahom ruky holohlavých boháčov, nahneval som sa. Ja by som si rád kúpil nový kombajn, no nemal som naň," aj po rokoch cítiť hnev v gazdovom hlase. Jeden šofér mu však poradil dať do obálky peniaze, pripraviť fľašu dobrého alkoholu a ponúknuť to colníkovi. Zabralo. Síce akoby s prepustením bol problém, colník telefonoval vraj nadriadenému, ale kombajn prešiel cez hranicu na Slovensko.
„Myslel som si vždy, že sa dá žiť poctivý život," povedal. „Ja si žijem svoj život sám pre seba, aby som bol predovšetkým ja spokojný. Preto mi je veľa vecí veľmi cudzích a najmä v súčasnosti, keď vidím, ako sa gazduje v republike. Ten prechod z morálky, poctivého života na peniaze."
Po osemdesiatke oddych
Roky pribúdali, manželka chorľavela. Čím bol Miloš Benko starší, tým sa mu ťažšie robilo na gazdovstve. „Hovorieval som, keď dožijem osemdesiatku, prestanem gazdovať. Osemdesiatka bola vlani, ale sa mi nevidelo ešte prestať. Povedal som si, ešte jeden rok. Potreboval som sa pomaly s tým, že už končím, vysporiadať." Najprv sa vzdal veľkých polí, potom dve kravy predal, s treťou Malinou sa nedokázal rozlúčiť.„Čakal ju však ťažký koniec života," vráskavou rukou si pretrel oči ujo.
Manželka objavila v MY Liptovských novinách dva inzeráty. M. Benko upresnil: „Jeden z nich bol - kúpim hovädzí dobytok. Zavolal som, ale nikto sa neohlásil. Až neskôr sa ozval pán, ktorý chcel kravu prísť pozrieť. Keď som sa opýtal, odkiaľ je, povedal od Martina, ale pomerne rýchlo prišiel do Pribyliny. Niečo mi vo vnútri vravelo, to je podvod."
Plakal gazda aj gazdiná
Prišli, podľa slov M. Benku, traja páni. Auto vtiahli do Benkovho dvora. „Kde je kravička? Pýtali sa a ja som ich zaviedol do maštale. Stále som si myslel, že sú z nejakej firmy, ktorá vykupuje dobytok."
Kravu muži vyplatili a hneď: „My ju zabijeme tuná." Ako? Ako si poradíte? Máte nejaké pomôcky? - zľakol sa M. Benko myšlienky, že Malinu mu chcú zabiť pred očami. Odišiel do domu. Manželka v kuchyni už plakala.
„Veruže si poradili," vrátil sa k udalosti ujko Benko. „Vzali mi od maštale žrde a postavili si z nich na dvore trojnožku a kravu zabili. Mlátili do nej sekerou, žiadna odborná robota. Kravička bola vypasená aj mastná, ale oni všetko obrezávali a rozhádzali po dvore. Neporiadku narobili. Už sa stmievalo, keď mäso naložili do auta. Ešte mi ponúkli, či si z neho nekúpime."
Na druhý deň M. Benko volal mäsiara, aby mu pomohol odpratať neporiadok po masakre vo dvore.
Odpoveď z druhej strany
Keďže sme chceli vedieť, prečo musel gazda zažívať horor vo vlastnom dvore, zavolali sme na telefónne číslo pri inzeráte. Najprv odpoveď: „Pani, neviem, o čom hovoríte." Potom však hlas na druhej strane vysvetľoval: „Ak nechcel dať kravu zabiť, nemal ju predávať. Veď predsa prijal za ňu dobrovoľne peniaze, musel teda súhlasiť aj so zabitím. Chlapi by to určite bez jeho súhlasu na dvore neurobili. Horšie by však bolo, keby mu ju vzali a nezaplatili za ňu."
Na námietku, že „kupci" pravdepodobne počítali s vysokým vekom starého pána a s jeho bezmocnosťou pri prekvapivej správe o zabíjačke, hlas na druhej strane neúnavne opakoval: „Určite to bolo po vzájomnej dohode a keď predával, musel počítať, že krava nebude žiť. Keď ju nechcel dať zabiť, mal peniaze vrátiť. Určite si to starý pán rozmyslel, je mu teraz za kravou ľúto a prišiel sa k vám sťažovať. Že mu nechali krvavé zbytky na dvore? Aj na tom sa určite dohovorili."
Nepripustil, že celá situácia je nanajvýš neetická a doslova hororom, ktorý bude mať rodina starého pána dlho pred očami.
Porušené predpisy
Napriek tomu, že sme pri telefonickom rozhovore s kupujúcim nepovedali meno majiteľa kravy ani dedinu, kde sa udalosť stala, Miloš Benko mal na druhý deň návštevu. Nebol doma, a tak známi páni zo zabíjačky nechali manželke M. Benku peniaze s tým, že je to odmena za poriadok, ktorý si musela rodina na dvore po masakre urobiť. Samozrejme, nemali záujem o medializáciu prípadu. „Nechcem tie peniaze," povedal ujo Benko. „Naozaj mi nejde o ne, ale o to, aby si ľudia dávali pozor, koho si do dvora pustia a neurobili rovnakú chybu ako ja."
Stretla sa polícia s ničím podobným? Zavolali sme riaditeľovi úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru v Liptovskom Mikuláši Miroslavovi Javorkovi. Nemal vedomosť, žeby sa s podobným prípadom stretli, ale „... trestno-právna zodpovednosť to nie je, určite však boli porušené veterinárne predpisy."
Zo zákona o veterinárnej starostlivosti vyplýva, že o plánovanej zabíjačke zvieraťa nad 30 mesiacov, musí majiteľ informovať Štátnu veterinárnu správu 24 hodín dopredu. Pracovník správy potom pri rozoberaní dobytka odoberie z hlavy zvieraťa vzorku na zistenie či vyvrátenie choroby šialených kráv. Z príbehu je jasné, že gazda nemal šancu veterinárovi nahlásiť zabíjačku.
