Ak niekto v dedine zomrel, vedel to skôr, ako mu prišli oznámiť príbuzní nebožtíka. Zvony vraj vtedy majú iný hlas. Akoby vedeli, že niekto odišiel z tohto sveta.
Žiada sa začať spomienkou. Pred časom, nie tak dávnym, sme sa stretli v hore. Na hubách pod Rakytovicou. V pamäti času zostali tieto slová: „Vladko, a či ti tí nebožtíci dajú pokoj?" Dokázal reagovať spôsobom len jemu vlastným. „Živí dobiedzajú viac." A po krátkom čase doplnil. „Prečo by mali dobiedzať, keď som každému vykopal taký hrob, ako patrí: stoosemdesiat centimetrov hlboký, pri hlave široký sedemdesiat a pri nohách šesťdesiat centimetrov. Byť hrobárom bolo pre mňa cťou. Ja som ľudí vyprevádzal ako posledný. Truhlu sme do zeme spúšťali, či bola chvíľa, alebo lialo, akoby mal prísť koniec sveta. Starí ľudia hovorili, že truhlu neslobodno položiť do vody. Vždy sme našli spôsob. Potom jamu zasypať, nepoškodiť okolité pomníky a pekne usporiadať kvety. Ale kto vykope hrob pre hrobára?" nezabudol dodať.
Remeslo prevzal po otcovi
V Závažnej Porube je známe, že štafetu tohto remesla prevzal po svojom otcovi, ktorý synovi prízvukoval: „Hrobár nad hrobom nesmie plakať. Do jamy pochováva už toľko sĺz, že hrobárove slzy už nemajú miesta. Cintoríny sú plné bolesti, smrť si nevyberá. Tej je jedno, či si príde po dieťatko, alebo starenku. Hrobár musí pochovať všetkých. A bez plaču."
Na druhý svet sa veru nezberal. Smrť prišla rýchlo, nečakane. Hrobára si počkala v jazierku blízko cintorína v júni tohto roka. Bola to náhoda či osud? Darmo je, čo komu súdené, to ho neminie.
Abeceda času života
Vladimír Tomčík sa narodil v roku 1937. V Martine sa vyučil za zámočníka a po celý život viedol rozhovor s ťažkými strojmi. Nákladné autá, bagre, rýpadlá a ťažká technika, čo hýbala zemou, sa stala jeho chlebom. Čo robil, robil rád, dobre a spoľahlivo.
Bol obdarovaný neobyčajnou schopnosťou pomáhať druhým, rozdávať sa naplno. S ľuďmi nažívať v porozumení a vzájomnej láske. Nemal rád veľa rečí, veľa slov, pričom neraz pripomenul: „Nie v ľudských ústach je sila, ale v človekovom čine hniezdi dobro a pravda." Tešil sa, keď výsledky jeho práce pomáhali ľuďom. Nešetril síl, ani námahy, keď išlo o dobrú vec. Možno nejeden rodinný dom v Závažnej Porube je vybudovaný na základoch, ktoré vykopal svojimi zručnými rukami na ťažkom zemnom stroji.
Čo daruješ, nebude ti chýbať
Jeho veľkou láskou bola hora. Poznal vari každý strom od Suchej, Žuberovej až po Dolinky a vedel aj to, kde je studnička, či rastú hríby. Koncom mája alebo na Štefana obyčajne prvý vystúpil na Poludnicu a mal radosť, keď turisti, čo išli za ním, už kráčali po vyšliapanom chodníku.
To, čo dokázal celkom nezištne darovať druhým, zostane navždy pomníkom jeho obetavosti a ochoty. Poslanie tohto človeka na tejto zemi vari najvýstižnejšie vyjadrujú pravdivé slová múdreho básnika: „Čo dokážeš darovať druhým, to ti nikdy nebude chybovať. Na druhý svet si každý zoberie iba to, čo dokázal za života odovzdať ľuďom."
Netreba more slov
Kto Vladimíra Tomčíka poznal, mohol postrehnúť, že vedel byť aj vážny, zamyslený, smutný. Niekedy sa cítil osamotený a trápil ho pocit, že si ho nikto nevšíma.
Veselosť a úsmev mu nikdy neboli cudzie. Radosť okolo seba rozdával akosi zvnútra, vrúcne a vďačne. Každý deň rozmýšľal o šťastí. Hodnotu šťastia chápal ako niečo krásne príjemné, čo rozkvitá tým najkrajším kvetom a prináša sladké ovocie. Dobro nehľadal ani neobjavoval, dobro videl v tom, že mal neobyčajne rád ľudí.
Deťom z materskej školy, keď kráčali na vychádzku, neraz ponúkol cukríky. Na stretnutie dôchodcov nikdy nezabudol jubilantom priniesť poľné kvietky a pridať vinš: „Netreba more slov, netreba rieku viet, vďaku prezradí aj malý skromný kvet."
Vladimír Tomčík pomáhal starnúcim ľuďom, opusteným vdovám. Na jar v záhradách obyčajne poorezával stromy, narúbal dreva, porobil, čo si žiadal ohrad alebo ulička. Často za dobré slovo alebo kúsok slaninky, čo potom nosieval v taške do hory.
Tesne pred odchodom z tohto sveta obdaroval svojich vrstovníkov a priateľov malým darčekom - sladkou lízankou. Klávesovú harmoniku, svedka svojej mladosti, s láskou venoval dieťaťu. Akoby tušil a cítil, že v deťoch pokračuje život.
