Zvony živých volajú, mŕtvych oplakávajú. Zvonenie patrí ku koloritu života obce. Zvonia vďaka svojmu srdcu. Ale zvon bez zvonára je ako husle bez huslistu. Huslista hrá na husliach sláčikom, zvonár hrá srdcom zvona.
ZÁVAŽNÁ PORUBA. Na zvonoch v Závažnej Porube hrá aj svojím srdcom určite najstaršia zvonárka žijúca na Slovensku.
Porubská zvonárka Anna Štetková sa narodila v Závažnej Porube v roku 1925. Vyučila sa za krajčírku a celý život sa venovala tomuto remeslu. Najradšej šije svadobné šaty pre mladuchy. Nerátala ich, no odhadla tak, že stovku určite prekročila.
Otec, Peter Niňaj, bol dlhé roky cirkevným dozorcom v čase, keď Poruba patrila pod Matkocirkev v Liptovskom Jáne. Ako kurátor sa staral o všetko, čo si žiadal kostol či fara. Svoje deti vychovával v cirkevnom duchu a v láske k blížnemu svojmu. Otec kurátor, dcéra zvonárka.
Kedysi sa zvonár poriadne zapotil
„Zvoniť treba vedieť. Fortieľ som prebrala od predchodkyne. A potom, je potrebné bývať blízko zvonice. Keď sa v Porube postavila zvonica a inštalovali zvony, obyčajne zvonieval obecný hajči, potom dlhé roky Jambrichovci, čo bývali povyše školy. Neskôr sa zvonenia ujala Zuzka Kováčová. A keď sa aj tá pominula, navštívil ma pán farár Jágerský a presvedčil, aby sme sa spolu s nebohým manželom chytili zvonenia. Začali sme v roku 1984 a už zvoním rovných dvadsať päť rokov."
Dozvedáme sa, že v dobe, keď sa zvonilo ručne, bolo potrebné ťahať povrazy a zvonár sa veru poriadne zapotil, kým odzvonil.
Zvoní tak dlho, kým z kostola všetci neodídu
Od roku 1990, keď Rasťo Hladký namontoval zvoniaci stroj, zvony obsluhuje elektromotor a diriguje elektronika. Stačí stlačiť gombík alebo dokonca nič, lebo časový spínač zapína zvony automaticky.
„Áno, ale to len v bežné dni na obed a večer o šiestej. V nedeľu a cez sviatky treba chodiť do zvonice a zvony zapínať mechanicky. V nedeľu sa začína zvoniť o pol deviatej, potom o hodinu neskôr a v čase, keď ľudia kráčajú do a z kostola." A ako viete, kedy treba zvoniť, keď sa skončia Služby Božie?
„Obyčajne sedávam v poslednej lavici. Keď sa začne spievať posledná pieseň, odchádzam. Pokiaľ sa dospieva a ľudia začínajú vychádzať, už som vo zvonici. Zvoním tak dlho, kým všetci neodídu z kostola. Vždy si všimnem, koľko je ľudí a podľa toho aj zvonenie trvá," vysvetlila.
Zvonenie má svoj jazyk, aby mu ľudia rozumeli
„Keď niekto zomrie, príde ku mne rodina a požiada, aby som zazvonila. Keď zomrie chlap, tri razy dávam pulzy po dvadsať úderov, keď žena, tak pulzy dvakrát, tiež po dvadsať úderov. Mŕtvym sa zvoní o pol desiatej, vždy po päť minút dovtedy, kým nie je pohreb. Ak je, napríklad, pohreb o druhej, začnem zvoniť o pol druhej a zvoní sa pätnásť minút."
Aj tu zvony volajú živých, aby vyprevadili nebožtíka na poslednú cestu. „Mŕtvym sa ešte zvoní pri ročnom výročí, tiež o pol desiatej, ale hneď na dvoch zvonoch, jedenkrát."
Na výročité sviatky sa zvoní tiež inak. Na Zelený štvrtok večer o šiestej sa zvoní posledný raz. Nezvoní sa na Veľký piatok a zvoniť sa začne až na Veľkonočnú nedeľu, keď sa začínajú bohoslužby. Na Vianoce sa zvoní tak, ako v nedeľu."
Fortieľu už priúča dcéru Elenku aj vnučku
Zaujímalo nás, či zvonárku Annu Štetkovú oslovuje táto zodpovedná povinnosť aj po toľkých rokoch?
„Poviem pravdu. Ku zvonom sa už bojím vystúpiť, ale zvoním rada, lebo rozumiem posolstvu zvonov a vlastne zvonením oslovujem všetkých ľudí a som rada, keď mi rozumejú. Pokiaľ budem vládať, zvoniť neprestanem. Ale fortieľu už priúčam dcéru Elenku, ba aj vnučku a budem rada, keď zvonárčenie zostane v našej rodine. Veď je to služba Pánu Bohu a celej dedine.
Zvonár sa však musí zrieknuť mnohých vecí. Nesmie vycestovať, vynechať nemožno ani raz, a tak niekedy, pre pár minút zvonenia, sedím doma celý deň. Ak sa niekde vyberiem, tak si musím zaistiť náhradu. Nie je to jednoduché, ide o zodpovednosť." A tak zvonia tri srdcia: jedno zvonárkino a dve vo zvonoch.
