LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Po návrate z Himalájí prednedávnom navštívil mamu v Liptovskom Mikuláši, ktorá mu navarila jeho obľúbené bryndzové halušky.
Hory rozhodujú, koho si ponechajú
Na vrchol Čo Oju (8 201 m) chceli pôvodne vyjsť cestou, ktorou ešte nikto nešiel. Na mieste zistili, že sa to počas doby, na ktorú mali povolenie na pobyt nedá stihnúť. Preto sa rozhodli pre výstup klasickou cestou.
Pri zostupe z pôvodne plánovanej cesty našli telo zamrznutého horolezca. „Podľa zvyšku oblečenia a vzdialenosti od steny sme odhadli, že tam leží asi dvadsať rokov. Odfotografovali sme logo jedného z jeho sponzorov, možno by sa podľa toho dalo zistiť, kto to bol. Aj počas expedície na K2 sme nachádzali časti tiel horolezcov, ktoré ľadovec uvoľnil zo svojho zajatia. Človek s tým podvedome počíta, berie to ako súčasť života. Hory rozhodnú o tom, koho si ponechajú," povedal Pavol Lupták.
Cestou na vrchol myslel na to, aby neomrzol
Na vrchol Čo Oju išli v kuse jedenásť hodín. „Cestou hore som v noci myslel hlavne na to, aby som neomrzol. Sústredil som sa na prsty na rukách a nohách, stále som s nimi cvičil a zahrieval si ich. Keď vyšlo slnko a začalo páliť, myslel som zase na to, ako sa ochladiť, aby som sa neuvaril. A cestou dolu som si dával pozor, aby som nespravil hlúpu chybu a niekde nespadol. V takej výške je rozmýšľanie ťažké, reakcie spomalené," spomínal na nedávne zážitky horolezec.
Po zostupe zvládol vyše sto kilometrov na bicykli
V tom istom čase, ako česká expedícia, sa na Čo Oju vybrala aj slovenská expedícia. Jej vedúci Peter Šperka, Anton Dobeš a Milan Džugan stáli na vrchole o pár dní skôr ako expedícia, ktorej členom bol Pavol Lupták. „Ak sme boli v rovnakom čase v základnom tábore, občas sme sa navštívili. Naše vzťahy sú priateľské. Bola to super parta," dozvedeli sme sa od Pavla Luptáka, ktorý zdôraznil, že je to najvyššie položený základný tábor na svete. Nachádza sa vo výške 5700 metrov nad ľadovcom na skalnom hrebeni. Klíma tam umožňuje prežiť pavúkom, ktoré tam aj videli.
Počas aklimatizácie v základnom tábore Pavol čítal, počúval hudbu, hral šachy, lúštil sudoku. V Kathmandu stretol Zoltána Demjána, prvého Slováka, ktorý stál na Evereste.
Na margo svojho trénovania pred expedíciou Pavol tvrdil, že zlenivel, ale o jeho dobrej fyzickej kondícii svedčí to, že po výstupe na Čo Oju prešiel na bicykli cez Nepál 120 kilometrov. „Boli sme dobre aklimatizovaní, takže síl nám zostalo dosť. A cesta, aspoň na začiatku, bola dole kopcom. Posledných 15 km v daždi na zablatených kathmadských cestách v plnej premávke však bol vyslovene adrenalínový zážitok.
