Alexandra Slafkovského zvolili počas Nežnej revolúcie za predsedu mestskej aj okresnej rady VPN a v roku 1990 v prvých slobodných voľbách aj za primátora Liptovského Mikuláša.
Patrili ste k prvým, ktorí počas generálneho štrajku 27. novembra prehovorili z balkóna bývalého ONV k davu na námestí. Čo vás k tomu viedlo?
- Keď vypukla Nežná revolúcia, bol som práve na odbornom pediatrickom seminári v Benešove pri Prahe. Bol som aj na Václavskom námestí, kde hovorili Havel a Dubček. Ľudia skandovali, viali vlajky, celá Praha bola hore nohami a vládla v nej revolučná atmosféra. Keď som prišiel domov, nič sa tu nedialo. Cez víkend 25. a 26. novembra boli v televízii diskusie pri okrúhlom stole, kde predstavitelia VPN v Bratislave vyzývali ku generálnemu štrajku. To ma nenechalo ľahostajným.
Obtelefonoval som ľudí, ktorých som poznal predovšetkým z odborárskej činnosti a zo športu a spolu sme potom zvolávali ľudí, aby prišli na dvor nemocnice. Napísal som krátky text o tom, ako nám štyridsať rokov krivili chrbtice a teraz je tu šanca, že sa to napraví. Prečítal som ho na nádvorí nemocnice, ľudia s ním súhlasili a potom asi osemsto zamestnancov nemoc-nice, skoro ako jeden človek, išlo na námestie. Tam som ten istý text prečítal na balkóne Župného domu a zišiel som dolu medzi kolegov. Po chvíli ma volali z balkóna, aby som išiel do budovy. Myslel som si, že niekomu prišlo zle a potrebuje lekársku pomoc. Ale zavolali ma študenti zo Žiliny, ktorý štrajk režírovali. Povedali, že by bolo dobré v tom pokračovať a že by si to Mikulášania mali režírovať sami. Tak sme sa začali pravidelne stretávať a založili VPN.
Generálny štrajk v Liptovskom Mikuláši 27. novembra 1989. Na Námestí osloboditeľov pred bývalým Župným domom, vtedajším okresným národným výborom, štrajkovalo proti bývalému režimu asi šesťtisíc ľudí. Rečníci sa k nim prihovárali z balkóna. FOTO: ARCHÍV MÚZEA JANKA KRÁĽA
Stretávali sa v Mikuláši pred revolúciou ľudia, ktorí nesúhlasili s režimom?
- Boli ľudia, ktorí dlhšiu dobu vnímali režim ako niečo zvrhlé, čo nemá budúcnosť. Takých prostredí bolo v Liptove viacero. Jedno aj v nemocnici na detskom oddelení, kde som pracoval a aj dnes pracujem na čiastočný úväzok. Neboli to vyložene disidenti, ale dosť často sme si s kolegami robili z „červených" žarty.
Primárom bol vtedy Viktor Horanský, na ktorého spomínam v dobrom. Aj keď sme vo všetkom s ním nesúhlasili, bol v tých časoch jedným z mála šéfov, ktorí po profesionálnom rebríčku išiel smerom hore a nešliapal po prstoch tým, ktorí boli za ním. Čiže aj kolegovia v práci mohli viesť tvorivú diskusiu.
Podarilo sa podľa vás uplatniť ideály Nežnej revolúcie v praxi?
- Je to asi päťdesiat na päťdesiat. Čo sa podarilo na sto percent, je demokratický rámec a v tom rámci sme my, ľudia, takí, akí sme. Takže chvíľu je lepšie, chvíľu horšie. Ide o to, aby demokratický rámec nebol narušený, či budú chvíľu vládnuť takí, či onakí. Ak rámec ostane, smerovanie bude normálne, znesiteľné, ľudské a tvorivé.
Čo sa dodnes nepodarilo?
- Najväčšia škoda je, že niektorí ľudia si dodnes neuvedomili, že s príchodom slobody neprišla anarchia, ale so slobodou prišla zodpovednosť. Demokracia priniesla možnosti, slobodu rozhodovania, ale nezmenila nás ako ľudí v tom zmysle, že by sme boli charakternejší, úprimnejší a lepší. Tým, že je menej zábran, viac zla a zloby vypláva na po-vrch, čo sa za komunistického režimu vedelo ututlať a schovať.