Tí totiž začali pátrať po koreňoch slávnych Slovákov a chceli získať viac informácií aj o rodákovi z Dovalova, ktorý staval Budapešť. Ich prvý list smeroval v roku 2003 na hrádockú radnicu a tá ho posunula poslankyni za mestskú časť Dovalovo Zdenke Jurčovej.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK/DOVALOVO. Slovenskí Maďari sa začali obzerať po Slovákoch v Budapešti najprv medzi kňazmi, neskôr nazreli aj do iných profesií. „Naša samospráva od založenia v roku 1998 venuje zvláštnu pozornosť prieskumu slovenskej minulosti v obvode," vysvetlil v príhovore novej knihy o J. N. Bobulovi Ladislav Petro, predseda 6. budapeštianskeho obvodu. Pokračoval: „Veď dnešný Terezín (časť Budapešti) sa vytváral vtedy, keď na jeho území žilo azda najviac Slovákov v histórii. Najprv nám padol do oka kaplán kostola Svätej Terézie z Avily, známy slovenský dramatik a politik Ján Palárik." Potom zistili, že napríklad na stavbe hlavnej osi obvodu, Andrássyho cesty, pracovalo veľa známych architektov. Medzi nimi aj Ján Nepomuk Bobula ako projektant. Jeho projektantský rukopis je na mnohých budapeštianskych budovách. Jednoducho Bobulu nemožno v Budapešti nevidieť.
„Keď som dostala prvý list z Maďarska so žiadosťou o viac informácií o Bobulovi, začala som hľadať, čo je o ňom známe v Dovalove," zaspomínala Zdenka Jurčová. „Okrem toho, že pri šesťstoročnici Dovalova v roku 1996 sme odhalili tabuľu významným rodákom na kultúrnom dome, kde, okrem iných, je na prvom mieste uvedený J. N. Bobula, nenašla som nič." Viac Z. Jurčová povedala v rozhovore.
Pustili ste sa do takmer detektívnej práci po stopách J. N. Bobulu v Dovalove. Čo ste našli?
- Najprv som začala hľadať v kronike, ktorú písal Eduard Kompiš. V čase môjho hľadania stôp už nežil a keďže dovalovská kronika sa písala spätne, neviem, ako prichádzal k materiálom. V kronike však bola len informácia o tom, že od nás vyšiel významný staviteľ, podnikateľ a poslanec, rok jeho odchodu do Budapešti, tiež to, že pochádzal z rodiny čižmára, že po Bobulovej smrti jeho manželka žila dva roky na rímsko-katolíckej fare v Dovalove, kým si ju syn János nevzal naspäť do Budapešti. Viac nič. Preto som rada, že na uvedenie knihy o Bobulovi do života prišiel aj erudovaný človek, riaditeľ štátneho archívu, Peter Vítek. Pracuje na publikácii o Dovalove a verím, že on má viac možností objaviť neobjavené.
My sme však našli ešte pri rímsko-katolíckom kostole medzi starými hrobmi hrob Jána Bobulu, ktorý podľa dátumu mohol byť otec architekta v Budapešti. Iné nič. Dokonca aj priezvisko Bobula celkom v Dovalove vymizlo. Akurát zostalo prímenie do Bobulov. Telefonicky som obvolala aj podľa zoznamu všetkých Bobulovcov v okolí Liptovského Hrádku, ale nikto nič nevedel o svojich bobulovských koreňoch v Dovalove.
V novej knihe o Bobulovi prvýkrát vyšla informácia, že mal dvoch synov. Jána a Tita. Prvý išiel v otcových šľapajách, druhý odišiel do Ameriky a nič o ňom nevieme. Na prezentácii knihy v Maďarsku bol hlavný architekt Budapešti, ktorý našiel informácie podľa mena. Ida Hodžová, pravdepodobne rodená Bobulová, hovorí o tom, ako so svojím otcom chodila veľmi rada na hornú zem (Liptov) do domu, ktorý bol postavený na skale. Pod skalou tiekla nádherná rieka, v dome vždy bolo veľmi dobre a prežili v ňom krásne chvíle, pretože sa tam stretali vzdelaní ľudia z Liptova. Vydedukovali sme, že to mohla byť Nepomukova vnučka, ktorá chodievala do Štroblovej vily. Popis sedí.
Stojí ešte Bobulov rodný dom?
- Pravdaže. Stojí v starej časti Dovalova na vyšnom konci. Je obývaný. Býva tam Miloš Švihra s manželkou, bývalý učiteľ a riaditeľ. Jeho manželka má korene práve v bobulovskom dome, ktorý je typicky dovalovský. V podstate sú to dva domy prilepené spoločnou stenou. Na tráme sa dodnes zachoval nápis: tento dom postavil Ján pre svojho syna. Predpokladáme, že to bol starý otec nášho Bobulu.
Na začiatku spolupráce so slovenskými Maďarmi vás bolo niekoľko nadšencov. Teraz?
- Prvýkrát sme šli do Maďarska na návštevu deviati mikrobusom, druhýkrát sa pridalo k mikrobusu aj auto. Na udeľovaní čestného občianstva Bobulovi bol už aj primátor Branislav Tréger. Okrem neho ešte Ema Žišková, predsedníčka Jednoty dôchodcov v Dovalove a Peter Láboš ako filmár, ktorý zdokumentoval cestu. Liptovský Hrádok a Budapešť aj takto potvrdili svoje družobné styky.
Naposledy boli hostia z Budapešti na uvedení knihy o Bobulovi do života v Dovalove 14. novembra.
- Najprv sme boli s manželom na prezentácii knihy my v Maďarsku koncom októbra. Na prezentácii knihy v Budapešti bol aj Karol Wlachovský, bývalý slovenský diplomat v Budapešti, ktorý tam ostal žiť. Hovorí veľmi pekne po slovensky, dokonca ako dôchodca učí dnes slovenčinu na vysokej škole, organizuje kurzy slovenského jazyka v Budapešti. Pochválil sa, že tento rok je pre neho mimoriadne úspešný, lebo má v kurze štyridsať frekventantov rôzneho veku. Aj on patrí k tým, ktorí hľadali stopy J. N. Bobulu po svete a pravdepodobne objavil Bobulovú vnučku Idu, ktorá si spomína na Slovensko ako na „hornú zem" kde bolo krásne a dobre. Priatelia z Budapešti boli na krste knihy v Dovalove 14. novembra. Takže dvojjazyčná kniha mala dva krsty. Peter Vítek, riaditeľ štátneho archívu ju púšťal v Dovalove do sveta slovami: „Aby sa ťa predalo čo najviac kusov, aby si bola obľúbená medzi pospolitým ľudom slovenským a maďarským."
Ján Nepomuk Bobula
Gymnazista, ktorý nezmaturoval, murársky pomocník, murár, redaktor, vynikajúci organizátor, politik, poslanec, podnikateľ, staviteľ a projektant. Takto možno pozrieť zjednodušene na kariéru Jána Nepomuka Bobulu, rodáka z Dovalova, ktorý sa narodil 15. marca 1844 v Dovalove, zomrel 15. novembra 1903 v Budapešti. Jeho staviteľská činnosť sa viaže takmer výhradne k Pešti. Zúčastnil sa na stavbách takmer všetkých palácov Andássyho cesty, ale aj pri stavbe Opery a Parlamentu. Podľa jedného liptovského almanachu liptovskí murári pracovali na stavbe 2500 budov v Budapešti. Zanedbaný hrob Jána Nepomuka Bobulu na Fiumejskej ceste Slovenská samospráva v Terezíne obnovila a 15. novembra 2004 položila na ňom nový náhrobný kameň. Na odhalení sa zúčastnila aj delegácia z Dovalova. Začiatkom októbra tohto roku uviedli do života v Budapešti o J. N. Bobulovi dvojjazyčnú knihu. Koncom októbra mu udelili titul Čestný občan Budapešti in memoriam a 14. novembra uviedli slovensko-maďarskú knihu do života aj v Dovalove.
Autor: Dagmara Sarita Poliaková
