HYBE. Otec Petra Jaroša bol murárom, matka, veľmi sčítaná a rozhľadená žena, sa starala o domácnosť. Tieto informácie sú z internetu. Petra Jaroša sme sa opýtali, aký je vzťah umelca k vymoženostiam techniky, ktoré súvisia aj s písaním?
- E-mail používam každodenne a pomaly si bez neho pracovný deň ani neviem predstaviť. Rovnako to platí pre mobil a počítač všeobecne. Pokiaľ ide o otázku, môj otec, aj môj starý otec boli vynikajúci liptovskí murárski majstri, akých bolo a asi ešte aj je v Liptove neúrekom. Naši starí otcovia stavali Budapešť, Viedeň, Prešporok, a mnohé iné rakúsko-uhorské mestá, mestečká či dediny. Môj otec sa veľmi dobre poznal s otcom nášho veľkého básnika Milana Rúfusa, ktorý bol tiež murárskym majstrom. O veľa rokov neskôr som ako poslucháč filozofickej fakulty s potešením chodieval na Rúfusove prednášky o medzivojnovej českej a slovenskej poézii. Často sme spolu hovorievali o liptovských murároch, o ktorých som ja neskôr napísal román Tisícročná včela. Ale rozprávali sme sa aj o Liptove ako takom, za ktorým sa nám obidvom veľmi cnelo.
Prvá poviedka Kristus hľadá nájomníkov vyšla v študentskom časopise Tribúna mladých. Neskôr ste publikovali v časopise Mladá tvorba, podobne ako väčšina začínajúcich mladých autorov. Zostali na tie časy spomienky?
- Boli sme mladí, začínali sa „zlaté" šesťdesiate roky, na ktoré doteraz mnohí literáti, speváci, muzikanti, herci, výtvarníci nostalgicky spomínajú. Mali sme kde publikovať naše prvé poviedky či básne a to bolo hlavné. Vtedy sa pomaly začínala obroda tvrdého a často krutého socializmu 50-tych rokov, ktorá sa skončila známymi udalosťami v auguste 1968.
Boli ste redaktorom vo vydavateľstve Mladé letá. Od roku 1964 redaktorom Kultúrneho života a Československého rozhlasu v Bratislave. Načo si spomínate najradšej, keď bol čas takzvaného spoločenského odmäku?
- Pre mnohých z mojej tvorivej generácie, ale aj pre mňa osobne znamenali šesťdesiate roky veľa, lebo v ich priebehu sa mi podarilo vydať niekoľko kritických románov, inšpirovaných francúzskym novým románom, nadrealizmom, či filozofiou existencializmu, čo by neskôr nebolo možné.
Patríte k najplodnejším slovenským literátom. Aký je na to recept?
- Jediný recept na to je pravidelne, tvrdo a poctivo pracovať.
Peter Jaroš je korešpondentom redakčnej skupiny anglickej encyklopédie Who is who. Je autorom viacerých rozhlasových hier, jeho poviedky a romány preložili do šiestich jazykov. Na dovolenku by išiel na ostrov Brač, kde bol lekárom Matej Bencúr alias Martin Kukučín. Ešte tam nebol. Politikom by vytkol, že často zabúdajú na to, že sú z vôle občanov, že ich možno vymeniť, no občanov nie. Nobelovu cenu by som dal svojej žene Zuzane, „že to so mnou až doteraz vydržala. Bola by to cena za láskavosť, priateľstvo a porozumenie." Ale s manželkou sa vraj háda, „lebo mi to cibrí rozum." Klame, iba keď chce niekoho potešiť. O popularite si myslí svoje: „Nemám s tým problém, lebo nič netrvá kratšie a nič nie je márnivejšie a lacnejšie, iba ak deravý groš."
Pracovali ste v Slovenskej filmovej tvorbe, Národnom literárnom centre, Národnom osvetovom centre a Štúdiu hraných filmov. Zdá sa, že na Kolibe ste našli aj dobrých spolupracovníkov.
- V Slovenskej filmovej tvorbe v tom čase a neskôr pracovali ako scenáristi a dramaturgovia vynikajúci ľudia. Napríklad, bard slovenskej prózy Alfonz Bednár, ktorého sme volali otec a ktorý napísal veľa scenárov pre svojho dvorného, ale vynikajúceho režiséra Štefana Uhra, ďalej tam tvorivo pracovali Jozef Tallo, Miloš Krno, Maximilián Nitra, Ivan Bukovčan, Monika Gajdošová, Pavel Gejdoš, Tibor Vichta, ale aj mladší kolegovia, moji rovesníci Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Alta Vášová, Peter Kováčik. Bola to vynikajúca, inšpirujúca partia a neskôr prichádzali ďalší mladí a schopní scenáristi a dramaturgovia.
Od roku 1972 ste boli už scenáristom, neskôr dramaturgom Slovenského filmu. Podľa vlastných predlôh ste napísali scenáre k filmom M. Ťapáka Pacho, hybský zbojník a J. Jakubiska Tisícročná včela, ktoré získali medzinárodné ocenenia. Cenu Katolíckeho filmového strediska a Zlatý Fénix na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach, Cenu federácie kritikov na MFF v Seville. Ale navzdory tomu ste ani nezbohatli, ani nespyšneli, ba niekedy sa zdá, že o Petrovi Jarošovi z Hýb toho veľa verejnosť ani nevie.
- Z toho si ja problémy nerobím, lebo sláva je poľná tráva. Dôležité je, že ľudia poznajú moje filmy, moje knižky a že ich možno aj čítajú.
Jednou z najslávnejších titulov je aj Tisícročná včela. S bohatou dejovou líniou ju napájate ľudovou kultúrou i romantizujúcim folklórom. Hybský zbojník je antiromantizujúci hrdina. Je protipólom pestovanej legendy. Spoločné majú to, že obe diela sú zakotvené v reáliách rodného Liptove. Ako často sa sem z Bratislavy vraciate?
- Do Liptova chodievam dva - tri razy do roka. A chodievam tam veľmi rád, lebo to je, ako sa zvykne hovoriť, bohom požehnaný kraj.
Vaše literárne a filmové postavy z Liptova majú reálny základ?
- Mnohé z nich áno. Sú to modifikované postavy z príbehov, ktoré som počúval od starých rodičov, rodičov, susedov, od spolužiakov, od ľudí v krčmách, pohostinstvách, vinárňach, v zamestnaniach a podobne. Pravdaže, vyberal som si, prepracovával, domýšľal aj premýšľal a aj vymýšľal. Jednoducho, tvoril som ako najlepšie som vedel.
V slovenskom filme sa vo vzťahu k národnej histórii dlhé roky úspešne pestovalo legendarizovanie, povedali ste nedávno v jednom z interview. Situácia sa v ostatných 20 rokoch zmenila. Všetkého je menej aj nakrútených filmov.
- V ostatnom čase nám už pribúdajú aj nové filmy, vynikajúce sú hlavne dokumentárne filmy mladých tvorcov a časom začneme nakrúcať aj filmy z našej staršej i mladšej histórie. Film má stále veľké perspektívy.
Generačný román o rodine Pichandovcov je v slovenskej literatúre ojedinelou textúrou. Najlepším románom 20.storočia. Čím to je, že dielu porozumejú aj inde nielen na Slovensku?
- Je to vlastne rodinná sága, rodinný román a také knihy sa čítajú aj mimo Slovenska. Mimochodom, Tisícročnú včelu už preložili asi do dvanástich jazykov, napríklad aj do arabčiny, maďarčiny, češtiny, poľštiny, ruštiny a iných.
Obligátna otázka. Ako sa bard slovenskej literatúry pozerá na súčasnú literárnu tvorbu u nás?
- O budúcnosť literatúry sa nemusíme báť. Rastú nám a píšu mladí a vzdelaní aj nadaní spisovatelia aj básnici, mladé a vzdelané a talentované prozaičky aj poetky.
Bez čoho by ste mohli a bez čoho nemohli žiť?
- Mohol by som žiť bez cigariet, ale nemohol by som žiť bez rodiny najbližšej aj vzdialenejšej a bez priateľov.
Peter Jaroš študoval jazyky a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Bol redaktorom v Kultúrnom živote a Čs. rozhlase, neskôr scenáristom a dramaturgom Slovenského filmu na Kolibe. Napísal vyše dvadsať prozaických kníh, z ktorých sú najznámejšie Krvaviny, Zdesenie, Putovanie k nehybnosti, Tisícročná včela. Je autorom viacerých filmových scenárov. K najpopulárnejším patrí Pacho, hybský zbojník. Debutoval románom Popoludnie na terase a zbierkami poviedok Urob mi more, románmi Zdesenie, Váhy, Menuet, Návrat so sochou, Nemé ucho, hluché oko, Lásky hmat, Psy sa ženia, Lady Dracula - Báthory story, Milodar slučka, Ľod lásky alias Kronika dobrých nádejí, Horúce (s)nehy alias Neviditeľná milenka, Kárový horník - Modrý jazdec, Samochod srdca.
