Vojenské tábory nútených prác - pomocné technické prápory (VTNP-PTP) zriadili v Československu komunisti po tom, ako sa v roku 1948 dostali k moci. Posielali do nich ľudí, ktorí nevyhovovali vtedajšiemu komunistickému režimu - politicky nespoľahlivých. Volali ich pétépáci alebo čierni baróni kvôli čiernym výložkám na uniformách.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Do PTP posielali ľudí, ktorí nesúhlasili s politikou komunistickej strany, odmietali vstúpiť do roľníckeho družstva, mali rodinu na Západe, otca gazdu či živnostníka, chodili do kostola, alebo ich niekto z niečoho krivo obvinil či udal. Boli to v podstate vojaci, ktorým dali namiesto zbrane lopatu. Pracovali na stavbách, v lesoch a baniach. Snažili sa ich prevychovať a vtĺcť im do hláv komunistickú ideológiu. V roku 1954 VTNP - PTP síce zrušili, ale pétépáci mali až do pádu komunizmu čiernu škrvnu na kádrovom posudku a diskriminované boli aj ich rodiny. Vo vojenských pracovných táboroch sa v Československu v rokoch 1948 až 1954 vystriedalo takmer päťdesiattisíc mužov. Jedným z nich bol aj Ján Kuska.
Čím ste sa previnili, že vás poslali k pétépákom?
- K pétepákom ma poslali preto, lebo som bol v Leopoldove vo väzení.
Čo ste urobili?
- Moji spolužiaci z ružomberského gymnázia a niekoľko ďalších vyrobili protikomunistický leták. Stretol som ich na ulici, povedali, poď s nami, tak som išiel. Bola to vlastne schôdzka protikomunistickej skupiny. Potom nás všetkých vyšetrovali, ale pustili nás. Súdiť nás začali až po piatich rokoch. V 49. roku vznikol štátny súd, ktorý mal dva senáty, jeden v Bratislave a najvyšší, odvolací, v Prahe. Súdili len politické veci. Tento súd súdil v roku 1950 aj našu skupinu. Konkrétne som bol obvinený zo zločinu príprav úkladov proti republike. Súd ma síce oslobodil, lenže pánovi prokurátorovi, bývalému mašinfírerovi, ktorý si urobil trojmesačný kurz a stal sa z neho komunistický prokurátor, to nedalo a proti rozsudku sa odvolal. A tak som sa dostal do Leopoldova. Tam ma ostrihali dohola, odfotografovali, ešte teraz tam je moja fotka s číslom 8911.
Ako dlho ste boli v Leopoldove?.
- Rok. V apríli 1951 nás zobrali na odvolacie pojednávanie do Prahy a tam ma odsúdili na rok, ktorý som si už vlastne odsedel. Potom ma odviezli nazad do Leopoldova, kde som týždeň čakal, kým príde z Prahy rozsudok. Prepustili ma 2. mája 1951.
Čo ste robili v čase, keď vás zatvorili?
- Študoval som v Bratislave medicínu. Bol som v piatom ročníku.
Takže ste boli takmer hotový doktor. Doštudovali ste?
- Chcel som, ale ako politickému väzňovi mi to nedovolili. Keď ma prepustili z väzenia, dostal som predvolanie, že mám ísť pracovať do bane na východ Slovenska. Mal som v Bratislave známosť, s ktorou som sa aj oženil a ona mi vybavila, že som mohol ísť pracovať ako robotník na stavbu garáží v Bratislave. Ale nerobil som tam dlho, lebo mi prišiel povolávací rozkaz a 2. novembra 1951 som narukoval do 51. PTP v Mimoni v severných Čechách.
Ako tam s vami zaobchádzali?
- Z Mimone nás posielali ako robotníkov na rôzne stavby, robili sme aj v Terezíne. Potom nám povedali, že neďaleko v Mladej stavajú pre dôstojníkov domy a ak sa chceme vyučiť za murárov, môžeme sa prihlásiť. Tak som sa prihlásil. Mám aj výučný list ako murár. Klamal by som, keby som povedal, že ma nejako šikanovali. Boli sme vojaci bez zbraní, robotníci, pracovali sme, dávali nám jesť, čiže bolo to znesiteľné. Mali sme síce trikrát za týždeň politické školenia, ale nepodarilo sa im nás prevychovať. Za tie dva roky som sa dostal iba dvakrát domov na trojdňovú dovolenku. Z toho jeden deň trvala cesta domov a jeden deň naspäť. Koncom posledného mesiaca PTP zrušili, ale ešte mesiac si nás nechali na vojenskom cvičení. Dali nám nemecký automat, učili nás ho rozkladať a skladať. Ale nestrieľali sme z neho.
Čo ste robili po návrate z PTP?
- Našiel som si miesto na okresnej hygienickej stanici v Ružomberku. Samozrejme, že vysokú školu mi neuznali. Prijali ma ako dezinfektora, na čo stačilo základné vzdelanie. Potom som robil sanitárneho pracovníka. Mal som šéfa epidemiológa, ktorý odišiel pracovať do Líbie a už sa nevrátil. Usadil sa aj s rodinou v Kanade. Nemal zástupcu, ja som bol jeho spolupracovník, tak potom som robil epidemiológa. Medicínu som dokončiť nemohol, tak som sa prihlásil na prírodné vedy do Bratislavy. Neprijali ma. Skúsil som to aj v Brne a tam ma zobrali. Študoval som popri zamestnaní päť rokov a každú druhú sobotu som cestoval do Brna na konzultácie. Po absolvovaní vysokej školy som si urobil doktorát a v roku 1974 som bol promovaný za doktora prírodných vied v odbore biológia. Vtedy som dostal oficiálne titul prednosta odboru epidemiológie a podľa toho aj plat.
Na preukaze veterána protikomunistického odboja máte okrem titulu RNDr. aj titul MUDr. Ako je to možné, keď ste vraveli, že medicínu ste nikdy nedoštudovali?
- V roku 1992 ma pozvali do Bratislavy a dodatočne som bol promovaný za doktora medicíny. Udelili mi titul doktor medicíny honoris causa. Bola to satisfakcia za to, že som nemohol doštudovať. Tento titul udelili v rámci mimosúdnych rehabilitácií viacerým a neoprávňoval na výkon povolania.
Ako ste vnímali Nežnú revolúciu?
- Každý deň som chodil na námestie a prijal som ju ako definitívny koniec zločinu, ktorým bolo, že sa dostala k moci komunistická strana. Mnohým nevinným ľuďom komunisti veľmi ublížili. Ja som celý život prežil na okresnej hygienickej stanici, hoci som túžil byť doktorom.
Akým konkrétne?
- Dentistom. Môj starý otec František Kuska bol prvý Slovák, dentista, v Rakúsko-Uhorsku. Mal štyroch synov a jednu dcéru a traja z tých štyroch synov boli dentisti. Boli časy, keď Kuskova vila bola ako zubná klinika, v ktorej boli štyri zubárske kreslá a pracovali v nej štyria dentisti. Istý čas som v nej pracoval aj ja ako otcov asistent. Potom bolševici otcovi súkromnú ordináciu zrušili. Chodil do Rybárpola do bavlnárskych závodov a tam robil ako závodný dentista.
Spomenuli ste Kuskovu vilu. Môžete o nej niečo prezradiť?
- Býval v nej gróf Seefried, ktorý si zobral za manželku vnučku cisára Františka Jozefa. Pretože bol len gróf a pre cisárovu vnučku malý pán, museli z Viedne odísť. Vo vile pod Čebraťom bývali jedenásť rokov. Keď sa situácia vo Viedni upokojila a mohli sa vrátiť, vilu ponúkol gróf Seefried na predaj a v roku 1910 ju kúpil môj starý otec. Od tých čias ju volajú Kuskova vila. Okolo nej je veľká záhrada, za grófa to bol park. Pamätám sa, keď v ňom boli všetky chodníky vysypané drobnými bielymi kamienkami, bol v ňom anglický trávnik, japonské čerešne a rôzne cudzokrajné stromy. Ale v posledných rokoch chátra a hľadáme na ňu kupca.
Ako vnímate situáciu v spoločnosti dvadsať rokov po páde komunizmu?
- Som v podstate spokojný, ale nie celkom. Lebo veľa bývalých komunistických hlaváčov nás stále riadi.
