V Stanišovskej jaskyni sa svieti čelovkami a na hlavu padajú diamanty

V Jánskej doline je 210 jaskýň, ale pre verejnosť sú neprístupné. Trom jaskyniarskym nadšencom, Petrovi Holúbekovi, Petrovi Vaňkovi a Igorovi Staníkovi, sa podarilo jednu sprístupniť. Volá sa Stanišovská a boli sme si ju pozrieť.

LIPTOVSKÝ JÁN. Keď sme dorazili k drevenici s nápisom Stanišovská jaskyňa, jaskyniari vozili vo fúrikoch štrk a robili pred ňou parkovisko. Bude v nej služobná miestnosť pre jaskyniarov, miestnosť pre návštevy, kasa a možno aj bufet. Pred drevenicou nám Peter Vaněk rozdal čelové lampy, ktorými sme si v jaskyni svietili, pretože v nej nie je elektrina.

Od drevenice k jaskyni sme kráčali asi 200 metrov po lesnom chodníku, ktorý tiež urobili jaskyniari. Zastavili sme pri veľkej skale, kde by chceli urobiť symbolický jaskyniarsky cintorín. Cestou sme sa dozvedeli, že Stanišovské jaskyne sú tri: Malá, Veľká a Nová. Ich chodby merajú spolu asi šesť kilometrov. Sprístupniť sa podarilo Malú, ktorá má dĺžku 765 metrov.

Drevenicu pred Stanišovskou jaskyňou si jaskyniari prenajali od smrečianskych urbárnikov a opravovali ju celé leto. Ani v nej nie je elektrina, svietia petrolejkami. FOTO: PETER VANĚK

Rástol pri nej plesnivec

S históriou Malej Stanišovskej jaskyne nás priamo v nej zoznámil Peter Holúbek. Prvý prieskum jaskyne urobil v roku 1720 J. Bucholtz. V roku 1904 ju vedecky opísal maďarský prírodovedec T. Kormoš. Zaznamenal, že pri jaskyni, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 760 metrov, je najnižšie položené miesto v Uhorsku, kde rastie plesnivec. V súčasnosti tam už nerastie. V roku 1957 robil v stanišovských jaskyniach výskum Anton Droppa, ktorý zameral všetky vtedajšie známe jaskyne v Jánskej doline.

V jaskyni si návštevníci svietia čelovkami. FOTO: PETER VANĚK

Rástol pri nej plesnivec

S históriou Malej Stanišovskej jaskyne nás priamo v nej zoznámil Peter Holúbek. Prvý prieskum jaskyne urobil v roku 1720 J. Bucholtz. V roku 1904 ju vedecky opísal maďarský prírodovedec T. Kormoš. Zaznamenal, že pri jaskyni, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 760 metrov, je najnižšie položené miesto v Uhorsku, kde rastie plesnivec. V súčasnosti tam už nerastie. V roku 1957 robil v stanišovských jaskyniach výskum Anton Droppa, ktorý zameral všetky vtedajšie známe jaskyne v Jánskej doline.

Počas mrazivých zimných nocí z jaskyne prúdi teplejší, vlhký vzduch, ktorý premení blízky strom na rozprávkový. Vyzerá, akoby sa ho dotkol dedko Mrázik. FOTO: PETER VANĚK

Nápisy, netopiere a diamanty

Prešli sme niekoľko metrov a ocitli sme sa pri stene, na ktorej bolo množstvo nápisov. Najviac sa vynímal židovský. Kúsok pod ním v skalnej štrbine sme zbadali netopiera. V jaskyni ich zimuje niekoľko druhov. „Tu si pestujeme diamanty," povedal Igor Staník a ukázal na strop, na ktorom sa trblietali kvapky vody. Občas nám nejaká kvapla na hlavu. Zrazu sa pred nami objavil povrazový rebrík a na jeho konci vo výklenku sme uvideli siluetu s prilbou na hlave. „To je bezdomovec, ktorý stráži jaskyňu za dve eurá na týždeň. Keby tu niekto robil zle, hodí mu kameň na hlavu," zažartoval Peter Holúbek a vážne dodal: „Po 2. svetovej vojne sa rozbehol v Jánskej doline veľký speleologický prieskum a podarilo sa objaviť desiatky kilometrov podzemných chodieb. Aj vďaka P. Hipmanovi, ktorého jánske jaskyne tak očarili, že sa sem presťahoval z Prahy. Neďaleko objavil najhlbšiu jaskyňu na Slovensku v masíve Krakovej hole. Je hlboká 495 metrov. Aj Stano Šrol strávil väčšinu svojho života v jaskyniach a kvôli nim sa ani neoženil. V roku 1954 objavil Jaskyňu Zlomísk, najdlhšiu jaskyňu v Jánskej doline, ktorá meria 11 km. V súčasnosti je v Jáne objavených asi 42 km podzemných chodieb, ale predpokladá sa, že desiatky kilometrov sú ešte neobjavené. Našou snahou a snom je ich postupne objavovať."

Stojáky, visiaky, spojáky a záhadné znaky

Popri vysokých stenách, ktoré voda a matka príroda vymodelovala do čudesných neopísateľných tvarov, sme prišli k dvom kvapľom. Jeden bol čierny, druhý biely. Aj na stenách sme občas videli čierne fľaky. „Ľudia kedysi chodili do jaskyne s fakľami a kládli tu oheň. Do jaskyne prúdi vzduch a s ním sa dostanú dovnútra aj pele a rôzne nečistoty, ktoré sa tu usádzajú. Preto sú niekde steny aj kvaple začiernené," vysvetlil Peter Vaněk. Dodal, že kvapľov bolo v jaskyni kedysi viac, ale ľudia ich poodbíjali, robili z nich popolníky a iné veci.

Čierny a biely kvapeľ rástli zo zeme, čiže boli to stalagmity. Kvaple, ktoré visia, sa volajú stalagtity. Peter Holúbek prezradil, že Ján Volko Starohorský, zakladateľ Múzea slovenského krasu, ich nazýval jednoducho stojáky a visiaky. Ale ako nazýval tie spojené, čiže stalagnáty, nevedel. „Možno spojáky," poznamenal jeden z návštevníkov. Obrovské spojáky stoja kúsok od stojákov. Zachovali sa dodnes lebo sú také veľké, že ich nikto nemohol ukradnúť. Na stenách blízko nich sú tiež rôzne nápisy v slovenčine, ruštine, nemčine aj maďarčine a záhadné znaky pripomínajúce rúnové písmo.

V jaskyni je niekoľko rebríkov. Návštevníci však po nich nechodia, iba jaskyniari. FOTO: PETER VANĚK

Chvostoskoky a jaskynné mlieko

V jaskyni je niekoľkých malých jazierok. Žijú v nich vzácne živočíchy, ktoré nežijú nikde inde, iba v jaskyniach. Keďže je v nich tma, postupne stratili pigment aj oči. Volajú sa chvostoskoky a v jednom jazierku sme ich uvideli až troch. Pripomínali malé priesvitné ráčiky. Najväčšie jazero v jaskyni je dlhé asi 20 metrov, ale nedalo by sa na ňom člnkovať, lebo je plytké. Dostanú sa k nemu iba tí odvážnejší a vhodne obutí. Dá s k nemu totiž prejsť iba cez strmú a úzku štrbinu v skale.

Cez jaskyňu tiekol kedysi potok, ktorý vymodeloval chodby a vyzdobil skalné steny vlnkami. Na niektorých je biely povlak. Volajú ho jaskynné alebo horské mlieko. „Je to zvláštna hmota, ktorá vzniká kryštalizáciou uhličitanu vápenatého, pri čom pôsobia rôzne mikroorganizmy, sinice a pôdne baktérie. V minulosti sa používala na liečenie chorôb zvierat aj ľudí. Veľké farmaceutické firmy hľadajú spôsob, ako z nej vyrobiť tretiu generáciu antibiotík, lebo súčasné sú už neúčinne," povedal Peter Holúbek.

V jaskyni môžete vidieť aj kosti a zub medveďa a iných zvierat, ktoré našli v jánskych jaskyniach. Kuny vraj do nich chodia ako do špajze a majú v nej rozvešané klobásky. Sú nimi netopiere.

Šamanské obetné miesto a lebka z čerta

Poslednou zastávkou v jaskyni je šamanské obetné miesto. Je to prístrešok z konárov a prútov, omotaný pestrofarebnými tibetskými vlajkami. „Je to kópia šamanského obetného miesta z Mongolska. Boli sme tam skúmať jaskyne, upútalo nás, tak sme ho postavili aj tu. Asi pred mesiacom tu bol aj náš dobrý kamarát M. Enchtaivan, honorárny konzul Slovenska v Mongolsku a nechal tu obetný dar. Žiaľ, mal problémy so srdcom a asi dva týždne po tom, ako tu bol, zomrel v českej nemocnici," prezradil P. Holúbek.

V obetnom prístrešku boli rôzne veci. Okrem mongolských bankoviek a storočnej obetnej lámaistickej misky, napríklad aj autoznačka z Kosova, mikulášska mestská vlajka, fľaška, knižka či zubná kefka. Vrch obetného stanu zdobila rohatá lebka, údajne z čerta.

Kto v jaskyni číta knihu a kto v nej bol najdlhšie

Vedľa obetného šamanského miesta je malá priepasť a v nej bola kniha. Zaujímalo nás, aká, ako sa tam dostala a či ju tam niekto číta. „Je to detektívka a chodia ju tam čítať myši. Doslova ju žerú," povedal s úsmevom Peter Vaněk. Peter Holúbek dodal: „Svetový rekord v dĺžke pobytu v jaskyni, ktorý je zapísaný v Guinesovej knihe, drží jeden Francúz, ktorý v nej bol asi 150 dní. Ale tibetskí mnísi strávili v jaskyni aj 40 rokov. Zamurovali ich tam a stravu im podávali cez malý otvor. Keď si šesť dní stravu nikto nezobral, rozbúrali vchod, mnícha vyniesli, spálili a vyhlásili za svätého."

V Malej Stanišovskej jaskyni však ľudia dlhodobo nebývali, lebo je v nej zima a takmer stopercentná vlhkosť. Odev po čase stráca izolačnú schopnosť. Slúžila iba ako prechodné útočisko alebo úkryt. Prechádzka po nej je však veľmi príjemná, tajomná, vzrušujúca a obohacujúca.

Básnik Ivan Laučík napísal: „Jaskyňa odkrýva, čo je v nás, čo si do nej nesieme. Uchyľujeme sa do nej aj kvôli skúške, či bude mať čo odkryť."