VETERNÁ PORUBA. Starenka žije vo Veternej Porube u šesťdesiatpäťročnej dcéry Márie Komendákovej. Je čiperná, zhovorčivá a na našu návštevu sa vraj veľmi tešila. „Len si sadnite bližšie ku mne, lebo nepočujem," usmernila a prezradila, že ani nevidí.
„Nič v jej izbe nemôžeme premiestniť, lebo je zvyknutá chodiť popri nábytku a každá zmena by ju pomýlila," potvrdila dcéra. „Keď umriem, potom si robte, čo chcete," dodala takmer storočná žena, ale keď vraj dcéra chcela zavolať farára, aby sa mamka vyspovedala, zareagovala: „Ja nejdem ešte umrieť."
Z jednej Poruby sa vydala do druhej Poruby
„Rodáčka som zo Závažnej Poruby, ale vo Veternej som už sedemdesiatsedem rokov," začala rozprávať Zuzana Tomková. „Prv roboty nebolo v továrňach, dievčatá k murárom chodili. Za slobodna som aj ja k nim chodila za šesť liet. Maltu, tehlu, betón som nosila, všetko čo prišlo. Hlavní pri murároch sa volali palieri, čo boli do rozkazu. Ešte v zime sme chodili k nim, aby rátali s nami do roboty."
Keď sa vydala, vo Veternej Porube hneď bola paňou vo vlastnom dome. Vzala si totiž chlapca, sirotu. „Bola naučená všetko robiť sama, otec nemal rodičov, čo mamka povedali, tak bolo. Otec musel počúvať," vysvetlila dcéra.
V novom domove sa musela Z. Tomková starať o gazdovstvo, pretože mali koňa, dve kravy, v lete bolo treba robiť na poli, v zime priasť či tkať. „Všetka robota bola pre mňa dobrá," nevedela rozhodnúť žena, čo robila najradšej. Podobne aj s jedlom. Dodnes v malých porciách zje všetko, čo jej dcéra navarí.
Stovku majú v rode, aj mamka ju prekročila
V Závažnej Porube už starenka nemá nikoho. No príhody z dediny jej chodia po rozume. Napríklad aj tá, ako si kedysi dokázali ženy poradiť so zlodejkou. Akási žena ukradla spodky. Zlodejku chytili, prevesili jej spodky cez krk a za zvukov bubna ju hnali dolu dedinou.
Alebo čísla jej ostali presne v pamäti. „Moja mama, keď umreli, mali sto rokov, päť mesiacov a deväť dní," vysypala žena bez zaváhania.
Keď ženy prali na čičierni, vždy sa dohovorili
Veterná Poruba leží na kopci nad Liptovským Mikulášom a netečie v nej žiaden potok. „...ale vody sme mali vždy dosť," načala novú tému Z. Tomková. „Studňu sme mali vo dvore, ale aj za cestou. Tam sme napájali dobytok. Na pranie bola čičiereň."
Čičiereň, alias verejná práčovňa pod holým nebom, dodnes v dedine existuje. Ale kedysi v nej vraj naraz pralo aj dvadsať žien.
„Boli tam štyri veľké skaly a na nich sa piestami pralo. Na plákania bol veľký válov a voda v ňom bola zarovno so zemou, vytekalo z neho von," vysvetlila. „Veľa žien na čičierni naraz pralo, ale ja som nikdy nepočula, aby sa bol dakto povadil. To tak pekne jedno druhému odstúpalo. Ktorá plákala do čista, tá na samom vrchu vo válove plákala. Ktorá prvý raz, tá bola poniže a ktorá ešte len piestom prala, išla si len piest omočiť do válova. Raz mi bola švegeriná pomôcť a potom doma vychvaľovala: „Viete, aké sa tam krásnie háby. Na čičierni ich čisto vyperú, len tak vrždia." Dalo sa čisto oprať, čo aj voda v dedine netiekla. Také krásne biele obrusy ako my, nemali ani ženy od Demänovky."
To teta Tomanovie vedela porovnať, lebo so ženami z Demänovskej Doliny sa stretávali každý utorok na trhoch v meste. „Nosili sme batôžky na chrbtoch, to bol v obrušteku košík, a tak sme šli dačo predať alebo kúpiť na trh. Dakto mal na predaj vajcia, niekto maslo, kury, kurčatá, všeličo. Teraz je druhý život," uzavrela.
Pamätá si dve vojny, bola to hrôza, nikdy viac
Na prvú jej ostali spomienky na otca, ktorý musel narukovať. A ako jej ostala v pamäti druhá svetová vojna? „Jój, na ňu nezabudnem, kým budem mať pamäť dobrú. Nech nás len Pánbožko chráni od všetkého zlého. Nech je dnes, ako je, či je draho, alebo ako, len nech nie je vojna a taká, ako sme my prežili."
Strachu zažili veľa. V dedine, podľa rozprávania Z. Tomkovej, boli Nemci aj Rusi. Veľa veternoporubských rodín muselo evakuovať. „Na Pribyline u Miša Vandriaka sme boli cez frontu evakuovaní. Na voze nás jeden známy odviezol aj s perinami. Tuto Marka mala len rok," ukázala na dcéru. „Keď sme sa vrátili domov, nenašli sme nič, iba dve mačky. Všetko nám Rusi pojedli, vyplienili dom. Ani statku, ani jednu švábku, ani jedno zbožia, nič sme nenašli. A bolo treba siať, sadiť. Jój, tá vojna nešťastná."
Potom si Z. Tomková s mužom kravičku na otelenie kúpili, jahňa a dochovali si oviec. „Jeden sused zachránil našu hus, ona mi potom vyliahla kurčatá. Bolo ich desať: päť bielych, päť čiernych. Čierne bila, biele prijala, tak som si od husi kúr dochovala. Pomaličky, po biede sa potom už všetko naprávalo."
Najkrajšia v celom jej života bola každá robota
Čo bolo pre takmer storočnú ženu za minulé roky najkrajšie? „Čo ja viem. Robota," doplnila rýchlo. „Kým som vládala, všetko ma bavilo. Aj záhradka, kvety, kobercov som tiež veľa natkala. Hádam by ich ani do rebriniaka jeden nepobral. I rodine, i cudzím, i výbavu dievčatám aj vnučkám som natkala. Na baly i možno kobercov počítať, majú nado smrti dosť." Okrem kobercov vytkala aj Slovenky, vyše šesťdesiat ich odtkala a Slovákov sedem.
„S mužom som žila tridsaťdva rokov. Dobrý bol. Piť nepil, pri príležitosti len trochu ako každý. Fajčiť fajčil, ale keď bol chorý, už nemohol ani zavoňať fajčenia. Predtým si šúľal cigarety z papierikov." V chorobe jej muž ležal deväť mesiacov doma na posteli, doopatrovala ho.
Kamarátky jej už pomreli, žije iba ona
Ešte pred piatimi rokmi chodievala Zuzana Tomková na prechádzky, dnes prejde sama len po izbe držiac sa nábytku. „Oslepla som, už bude hádam zo päť rokov. Celý deň len sedím, po pamäti si pustím rádio, keď hrajú alebo sú správy. V nedeľu o jednej hrajú jubilantom, vtedy tiež počúvam. Viem o všetkom."
Kamarátky mala Z. Tomková od detstva, s jednou si však rozumeli najviac. „Bola staršia o desať rokov odo mňa, ale veľmi sme si rozumeli. Aj ona bola Závažanka ako ja. Chlieb sme chodievali pekávať do Závažnej Poruby spolu peši. Všade sme chodili vedno: do záhradky, do hory na brusnice. Blízko sme jedna druhej bývali. Teraz už kamarátky nemám, všetky pomreli, iba ja žijem," zakončila takmer storočná žena.
