„Je to nielen všehochuť príbehov, ale aj rôznych povolaní," okomentovala ich učiteľka Libuša Vyšná.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Architektky, kozmetička, podnikateľka, zamestnanec z tretieho sektoru, učiteľka a ľudia ďalších profesií sa pravidelne stretajú vo „výtvarke", aby dali naplno vyznieť svojim skrytým danostiam či detským snom.
Dospelí o navštevovanie školy prejavili záujem asi pred pätnástimi rokmi," povedala Libuša Vyšná, učiteľka zo Základnej umeleckej školy (ZUŠ) v Liptovskom Hrádku. „Dlho sme pred týmto rozhodnutím mali rešpekt, teraz však sú aj dospelí študentmi druhého stupňa vo výtvarnom odbore našej školy. Toto štúdium si doslova vypýtali." Dodala, že do niekoľkých „dospeláckych" skupín chodia ľudia rôznych profesií, a tak sa vytvorila v škole všehochuť povolaní a životných príbehov. Maľovanie totiž môže byť aj terapiou.
Deti sú spontánnejšie
Môže porovnať L. Vyšná prácu s dospelými študentmi a deťmi? „S dospelými je práca náročnejšia. Deti sú spontánnejšie, otvorenejšie a slobodnejšie vo vyjadrovaní. My, dospelí sme stuhnutí a ideme vo svojich rutinách. Máme síce nažité, ale máme aj svoje maniére a schémy. "
Maľovanie so zaviazanými očami bolo však úžasným spôsobom maľovania na uvoľnenie aj pre dospelých. „Robili sme autoportrét a veľa sme sa pri práci nasmiali," potvrdila Petra Nagyová a Libuša Vyšná prezradila, že takto namaľovaný portrét sa podobá na svojho autora. „Nebol to zámer, kresba so zaviazanými očami vychádza akoby z podvedomia. Autoportrét potom nie je prešpekulovaný, rozum sa pri maľovaní neprejaví, a tak charakter autora je ešte výstižnejší, ako keby sa maľoval pred zrkadlom. Vystihol povahu."
V škole sa dospelí nešpecializujú na jednu výtvarnú techniku. Pustili sa do olejomaľby, ktorá ich doslova stíšila, skúšali aj ceruzku, v súčasnosti pracujú s hlinou. „Sú to pre nás relaxačné a terapeutické hodiny," doplnila L. Vyšná. „Pre mňa sú to vzácne chvíle v priateľskej, tvorivej atmosfére, kde naša učiteľka zo mňa vydoluje aj to, čo by som sama doma nedokázala. Vďaka tomuto získal môj život na hodnote," prezradila dôchodkyňa a žiačka v jednej osobe Ľubica Honcová z Pribyliny.
Maľovali naslepo
„Vždy som chcel chodiť so svojou dcérou na výtvarnú, ale Libuša Vyšná to zavrhla. Vraj deti sa budú opičiť po dospelých a ja budem frustrovaný," celkom vážne rozprával o svojej túžbe maľovať Ján Pavlík z A-projektu. „Bol som nešťastný, ale kolegovia sa nado mnou zmilovali. Povedali, že aj oni so mnou pôjdu do ZUŠ-ky, a tak sme vytvorili prvú skupinu dospelákov."
Iný príbeh vyrozprávala Petra Lackaňová, nechtová dizajnérka: „Moja sestra Janka mi vyčítala, že viem kresliť, a nechodím do výtvarky, ona nevie kresliť a chodí už niekoľko rokov. Dala som sa nahovoriť a teraz som tu rada. Jednak je tu dobrý babský kolektív, jednak doma by som si na maľovanie nenašla čas." Dodala, ako dospelá dostala v ZUŠke vôbec svoju prvú päťku z kreslenia. „Nemala som náladu na keslenie, ale maľovala som. Mne sa výtvor celkom páčil, učiteľke nie, a tak som dostala päťku iba ja. " P. Lackaňová potvrdila, že kreslenie autoportrétu so zaviazanými očami bol pre ňu a jej dospelých priateľov hodinami smiechu. „Zvláštny pocit kresliť a nevidieť, ale slzy mi od smiechu tiekli. Keď sme hotové portréty naukladali vedľa seba, každý si v ňom našiel seba napriek tomu, že sme maľovali naslepo."
Vrátili sa do detstva
„Ako dieťa som chodievala do výtvarky a dokázala som si už vtedy v nej oddýchnuť. Veľmi som túžila zopakovať si tento pocit," zaspomínala architektka Beata Vavrová. „Mám kamarátku Katku, ktorá krásne kreslí, tak som sa s ňou vybrala do ZUŠ-ky. Naša učiteľka Libuška nám pri práci necháva priestor na vlastnú realizáciu. Výtvarným spôsobom si plníme svoje sny aj v dospelosti. Je to krásne, že človek naberie odvahu a dokáže sny zrealizovať." B. Vavrová dodala, že priaznivé účinky terapie maľovaním pozorovala aj pri svojom vážne chorom synovi.
„Moji dospelácki žiaci si vypýtali aj žiacke knižky a na polroku dostávajú vysvedčenia," zakončila L. Vyšná. „Krásnu skúsenosť má s vysvedčením Janka Nagyová, ktorá mala na ňom samé jednotky. Keď sme sa po prázdninách stretli, povedala: Moja mama mi urobila koláč. Janka si vraj myslela, že mamine nikdy už nedonesie také krásne vysvedčenie a vidíte, ako sa plnia želania nám aj mamám."
Autor: Dagmara Sarita Poliaková
