V pôrodnici jej sestričky predpovedali gymnastickú budúcnosť. Vraj sa v inkubátore vrtela a kopala nôžkami tak, že nezapochybovali o jej nasmerovaní. A mali pravdu.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Petra Mačalová z Liptovského Mikuláša už v štyroch rokoch začala s gymnastikou. Svojimi výkonmi prerástla rámec okresu. V súčasnosti sa pripravuje na maturitu na osemročnom športovom gymnáziu v Nitre, kde aj trénuje.
Naozaj ste začali s gymnastikou ako štvorročná?
- Áno. Mamina vedela, že v meste sú nejaké kluby, a tak som najprv išla na športovú gymnastiku. Tá sa nám ale zdala veľmi drastická. Najmä pády. Chceli sme niečo estetickejšie. Vtedy som prišla prvýkrát ako štvorročná do Športového klubu Liptovský Mikuláš na modernú gymnastiku. Pod svoje krídla ma od začiatku zobrala trénerka Vlasta Fialová. Pracovala so mnou až do mojich dvanástich rokov. Vtedy nitrianske trénerky rozprávali s rodičmi, aby som aktívnejšie pokračovala na gymnáziu v Nitre, kde mi môžu ponúknuť lepšie podmienky. Odišla som v trinástich a už som v Nitre šiesty rok. Odchod mi veľa dal, okrem iného, som samostatnejšia.
V čom je Nitra lepšia ako Mikuláš?
- Určite v tom, že v Nitre trénujeme dvakrát denne, škola je gymnastike a ďalším športovým disciplínam prispôsobená. Takže mám tréning ráno, potom je škola a popoludní zas tréning. Kým v Mikuláši nebola postavená Liptov aréna, nebola v ňom väčšia hala, v ktorej by sa dalo pravidelne a v dostatočnom priestore trénovať. Stuha, lopta či obruč potrebujú vysoký strop. Teraz sa však aj v Mikuláši zlepšili podmienky.
Ako si spomínate na Vlastu Fialovú ako trénerku?
- Nikdy nebola so mnou spokojná (úsmev). Bola veľmi-veľmi prísna a mala som pocit, že nikdy som neodcvičila podľa jej predstáv. Keď sa mi niečo aj podarilo, jej hláška bola: jakš-takš. Nikdy to nebolo dobré ani výborné a myslím, že na to si ešte pár rokov počkám. Ale som veľmi rada, že ma postrčila do Nitry a dala mi možnosť naplno sa v modernej gymnastike rozvíjať.
Bolo pre vás ťažké odísť z domu za gymnastikou?
- Ťažké, aj keď som si to možno ani neuvedomovala, keď som odchádzala. Vlastne rodičia ma vypravili. Ešte to nebolo moje vlastné rozhodnutie, ale som im za to teraz veľmi vďačná, Nitra mi veľa dala.
Sestra Patrícia tiež robila gymnastiku desať rokov, teraz trénuje malé gymnastky v Mikuláši. Niekedy, keď veľa cestujem a viem, že ona je doma, v dobrom jej závidím.
Čo vám dáva gymnastika?
- Veľa. Pohyb, estetické cítenie, v neposlednom rade cestovanie. Hudbu k zostave vyberáme s trénerkou, spoločne robíme aj choreografiu, dresy si tiež navrhujeme samy. Napríklad, dres musí zodpovedať hudbe a choreografii a na každú zostavu máme iný. Farba dresu tiež musí zodpovedať hudbe. Ružová je pre lyrickú, jemnú skladbu, čierno-červený dres mám na tango. Aj pre toto je gymnastika finančne náročná.
Je náčinie, ktoré máte radšej?
- Obruč mám rada, stuhu tiež. Ešte cvičím s loptou a švihadlom. Loptu mám od januára, takže si na ňu len zvykám. Musím nabrať istotu, pretože všetky náčinia musím rovnako dokonale ovládať. Bez náčinia už necvičím, to je len do určitého veku.
Váš voľný čas?
- Je ho málo. Keď sa dá, víkendy trávim doma v Liptove. Ale nechodím každý týždeň, niekedy sa podarí každý druhý. Keď mám preteky, chodievam menej. Záľuby? Žiadne diskotéky. Možno plávanie, knihy a učenie. Na nič iné nie je čas. Keď som doma, väčšinou oddychujem. Som rada, že som doma a nemám ani nejaké požiadavky na jedlo od mamy.
Musíte nejako sledovať stravu?
- Snažím sa. Keď je sezóna, snažím sa udržiavať vo forme, skôr chudnúť. Jem len diétnejšie jedlá.
Kam po maturite?
- Ešte neviem. Neuvažujem o vysokej škole zameranej na pohyb. Chcela by som robiť skôr v reklame, ale na Slovensku takto zameraná vysoká škola nie je, takže sa zatiaľ rozhodujem. Spolužiaci chodia na všelijaké prípravy na prijímačky, ale ja na to nemám čas. Spolieham sa, že sa viem sama pripraviť. Zatiaľ sa venujem maturitným predmetom a potom uvidím.
Ktorý pocit je pre vás naj v gymnastike?
- Nie je to o víťazstve, skôr o tom, či spravím všetko, čo som mala natrénované. Na svetových pohároch moje umiestnenia nie sú vždy najlepšie, ale vždy mi ide o to, aby som prešla svoje maximum. Každá zostava totiž chce veľké sústredenie. Aj tá najmenšia odbočka môže znamenať veľkú chybu. Po celý čas vystúpenia treba maximálne držať pozornosť.
Zatiaľ som nejakú veľkú nehodu na pretekoch nezažila, ani obruč sa mi nezlomila, hoci niekedy som mala pochybnosti, ale odcvičila som zostavu. Na posledných pretekoch som sa však zamotala do stuhy. Bola všade na mne a nevedela som sa z nej vymotať. Ale to sa stáva aj skúsenejším.
Veľa cestujete. Kde všade ste boli? Máte čas vidieť aj niečo z krajiny?
- Najďalej som bola v Japonsku a Izraeli. Veľa cestujem po Európe, Grécko, Taliansko, Francúzsko. Keď sme v nejakej krajine dlhšie, usporiadatelia pripravia aj fakultatívne výlety. V Európe väčšinou ideme len na víkend a to nie je čas na exkurzie. Okrem toho, gymnastika je finančne náročný šport, letenky nám síce platí Slovenský zväz modernej gymnastiky, ale veľa je na rodičoch. Gymnastika nie je totiž kolektívny šport, ktorý by bol na očiach verejnosti a ktorý by si média všímali, takže ani sponzori sa za nami nehrnú.
Autor: Dagmara Sarita Poliaková