VAŽEC. Nie že by išlo o „mlátenie prázdnej slamy". To nie. Dávno bolo po dožinkách. Keď po Martinovi zafúkalo svet prvými snehmi, ženy si v izbách posadali okolo stolov a priadli alebo párali perie. A chlapi? Čože by vysedávali v krčme u Žida. Pobrali sa k robote, lebo na holohumniciach bola kopa nevymláteného jačmeňa alebo ovsa.
Mozolepomáhajú prekonať únavu
Mnohí starší obyvatelia podtatranského Važca si ešte donedávna spomínali na ten typický pritlmený klepot z cepov, ktorý sa ozýval po rozľahlom zasneženom chotári. Zmiešaný s vravou, pokrikovaním zrelých mužov. Lebo to bola spoločná práca pre viacerých. Podobná priadkam. Najprv prišli na rad väčší gazdovia, neskôr železničiari a potom ostatní. Najviac sa oháňali domáci nezamestnaní.
Štefan Rysuľa vravel s humorom, že to chlapom po drine na poli a v lese robilo dobre, lebo stvrdnuté dlane na rukách, obsiate mozoľmi, by im od ničnerobenia zmäkli. To sa im nevidelo. Mozole sú lepšie, ak sa nestratia. Potom to zasa len bolí. A vraj mozole pomáhajú prekonať únavu aj bolesť.
Kapustu varili v nedeľu a vždy na viac dní
Zatiaľ, čo von štípal mráz, oni radšej premrzli na holohumnici pri mlátení. A ženy? Využili čas pôstu na striedme varenie. Na ráno navarili štikaných, trhaných halušiek, ktoré striedali s čierom. Všade, od domu k domu sa obedné menu podobalo ako vajce vajcu. Zemiaky, upečené v rule, v trúbe, ktoré niekde „ozdobili" plávajúcimi syreňmi z neroztrepaného kyslého mlieka. Len nedeľňajší obed rozvoniaval kapustnicou. Navarenej kyslej kapusty bolo vždy dosť, aspoň do stredy nasledujúceho týždňa.
Chlieb piekli raz za dva týždne, ale nevydržal dlho
Koncom roka chlieb piekli raz za dva týždne. Zo päť upečených bochníkov zamkli do štoka, do komory, ale nevydržal dlho. Po pár dňoch už na niekoľkých miestach plesnel. Také miesta povykrajovali. Posledné kúsky starého stvrdnutého chleba pokrájali na drobnejšie kúsky, zaliali prevarenou rascovou vodou, posypali bryndzou a demikát bol hotový. Ešte aj teraz sa niektorým pamätníkom naň zbiehajú slinky. Zemiaky vystriedali krúpy, bravčovú masť, teda po važtiansky salo, zasa maslo.
Krajina pripomínala rozprávku, čarovalo sa
Dievky, čo sa chceli vydať už od Lucie až do Štedrého dňa obhrýzali jabĺčka. Každý večer v tú istú hodinu. Verili, že keď na narodenie pána vyjdú na roh alebo pred bránu na priedomie a zákosom, tak očistomok, pozrú do ulice a zbadajú prvého chlapa, jeho krstné meno bude nosiť ich budúci muž.
V zime pripomínala krajina pod Tatrami severskú krajinu ako z rozprávky. Dlhé zimné večery boli časom na čarovanie. Dievky cesnak zaviazali do troch uzlíkov. Jeden dali pod vlastný prah, druhý pod kostolný a tretí pod prah domu, do ktorého sa chceli vydať. Bol to čas najdlhších nocí v roku, príležitosť k očisteniu aj od zlých duchov.
Autor: Ladislav Lacko
