Takmer presne rok pred spáchaním atentátu v Sarajeve sa pod Barancom v Žiari v júni v roku 1913 narodil Peter Antoška. Do roľníckych rúk a na svoje prsia si ho s láskou privinul otec Adam ako veľký dar, ktorý mu dala jeho manželka Zuzka, rodená Jančová.
ŽIAR. Detstvo prežil v rodnej obci pod prísnym a láskavým pohľadom tatranských velikánov v starostlivej opatere svojich rodičov. Hlboko veriaca roľnícka rodina, milujúca svoju postať, v pokore dorábajúca každodenný chlieb sa zo svojich potomkov snažila vychovať statočných ľudí.
Tam začal Peter nasávať životné skúsenosti, vedomosti aj lásku k zemi - živiteľke, obdivoval liptovskú prírodu, milovať začal voňavé lúky, vôňu bačovskej koliby, ale aj smrad z pálenej zemiakovej vňate.
Jeho túžba po vedomostiach z oblasti poľnohospodárstva ho priviedla na preslávenú Vyššiu hospodársku školu v Košiciach, ktorú úspešne absolvoval. Po jej ukončení sa nakrátko zamestnal, aby sa v auguste 1935 zúčastnil odvodu a v tom istom roku 1. októbra narukoval do Nitry k horskému pluku 2.
V júni 1941 bol odoslaný na východný front, ale už v novembri toho roku začal študovať na Vojenskej akadémii v Bratislava, odkiaľ prešiel do Leteckej školy v Trenčianskych Biskupiciach.
Liptovský Adonis sadol na koňa a odišiel
Prvého mája 1943 mu udelili hodnosť poručíka, ktorú riadne oslávil spôsobom jemu vlastným. Nebohý Vlaďo Chovan neraz spomínal, že tento liptovský Adonis sadol v novučičkej uniforme dôstojníka na koňa, prešiel celým Trenčínom a vyšiel na ňom až do kaviarne hotela Tatra, kde pán vrchný ponúkol koníkovi na podnose kockový cukor a pánu dôstojníkovi pohárik koňaku. Po tomto vystúpení sa Peter Antoška slávnostne vzdialil.
Z Biskupíc bol potom Peter Antoška prevelený k pešiemu pluku 5 do Levoče ako veliteľ čaty a neskôr roty. Od 1. mája 1944 musel ísť do poľa v Karpatoch. To už však v armáde silnela túžba vystúpiť so zbraňou v ruke proti fašizmu.
Antihitlerovské nálady medzi mnohými dôstojníkmi boli veľmi silné. Medzi takýchto dôstojníkov patril svojím zmýšľaním aj Peter Antoška. Hneď po udalostiach v Turci a Žiline a po známom hesle Začnite s vysťahovaním bol Peter Antoška 29. augusta 1944 prezentovaný do 1. česko-slovenskej armády na Slovensku.
Po vypuknutí SNP pôsobil v VI. taktickej skupine Zobor v severných dolinách Nízkych Tatier až po Ľubochniansku dolinu. Po rozpade skupiny poručík P. Antoška pôsobil v 51. pešom prápore Líška na čele s veliteľom Eduardom Navrátilom stotníkom delostrelectva, potom ako veliteľ 3. čaty v 54. pešom prápore Lasica pod velením kapitána delostrelectva Jána Víga. Neskôr sa stal dôstojníkom I. československého armádneho zboru zboru.
Po vojne Petra Antošku povýšili na nadporučíka
Po ukončení vojny a zdravotnej dovolenke bol Peter Antoška koncom októbra 1945 povýšený na nadporučíka a v armáde ostal slúžiť až do 1. januára 1947, kedy bol preradený do zálohy.
Jeho túžba učiť na poľnohospodárskych školách sa mu naplnila. Nastúpil do Slovenského Pravna, odtiaľ prešiel na Poľnohospodársku majstrovskú školu do Pruského, na Považí ostal a prešiel na podobnú školu do Klobušíc a od septembra 1962 sa stal pedagogickým zástupcom riaditeľa na Strednej poľnohospodárskej škole ruské.
Považie, Ilavská kotlina, Strážovské vrchy či Vršatecké bralá mu pripomínali jeho rodný Liptov. Obľúbený medzi študentmi, pozorný a načúvajúci kolega, vtipný a šarmantný pedagóg, známy svojou nonšalantnosťou a hýriaci vtipom - to bol celý Peter Antoška, presvedčením demokrat, oddaný robotník rodnej zeme a prírody.
Nikdy nespomínal s bohatierskym pátosom obdobie SNP, ale hlboko prejavoval úctu všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom boli zatiahnutí do vojnového besnenia.
Naposledy počul hvizd rušňa, ktorý ho zrazil
Piaty január v roku 1965 bol mrazivý, okolo obeda síce aj naďalej studený, ale presvetlený zimným slniečkom. Po ukončení povinností v škole sme sa spoločne vybrali na vlak. Pri železničnej stanici v Pruskom sa však náhle rozhodol, že využije prekrásny deň a prejde sa poľom na stanicu v Ilave. Ak mu v čase vojny okolo uší pískali vystrelené guľky, v Ilave počul posledný hvizd - hvizd parného rušňa, ktorý ho zrazil. Niesol sa predtým poľom ako pole žitné, aby napokon klesol sťa dozretý klas. Tam ukončil Peter Antoška na Považí svoju životnú púť.
Na smútočnej panychíde sa v škole v Pruskom s ním rozlúčili študenti, pedagógovia a zamestnanci školy, aby ho potom odprevadili na poslednej ceste v Trenčianskych Tepliciach, kde na tamojšom cmiteri, na vŕšku našiel miesto posledného odpočinku.
Odišiel ako päťdesiatdvaročný a pred niekoľkými dňami uplynulo štyridsaťpäť rokov od jeho úmrtia. Ostáva však stále v mysliach svojich blízkych, bývalých študentov, kolegov, spolubojovníkov a priateľov. Je čas, aby sme si na neho spomenuli.
