Utorok, 26. január, 2021 | Meniny má TamaraKrížovkyKrížovky

Kovalčíkovci v Izraeli pracovali osem rokov a zvykli si aj na vojakov v uliciach

Súrodenci Marika a Mário Kovalčíkovci z Liptovského Hrádku prežili v Izraeli niekoľko rokov a stále sa doň vracajú. Podelili sa s nami o svoje zážitky.

Jeruzalem. Pohľad z hradieb starého mesta, v pozadí nový Jeruzalem.Jeruzalem. Pohľad z hradieb starého mesta, v pozadí nový Jeruzalem. (Zdroj: MÁRIO KOVALČÍK)

LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Vraj bola mamin prilepenec a keď povedala, že odchádza do Izraela, nikto jej neveril. Marika Kovalčíková z Liptovského Hrádku tam však spolu s bratom Máriom prežili niekoľko rokov a stále sa tam vracajú. Krajina im učarovala napriek tomu, že si museli zvyknúť žiť v blízkosti vojnového nebezpečenstva.

Ako ste sa dostali do Izraela a kde sa stále vraciate?

- Mário: V jeseni v roku 2000 som stratil prácu, Marika chcela nejakú zmenu, a tak nás napadlo odísť do Izraela. Išli sme ako voluntéri, dobrovoľníci. Sčasti brigádnická práca bola zastrešená ministerstvom poľnohospodárstva v Izraeli. Pracovali sme v mošave Hatzeva, región Arava v Negevskej púšti. Mošav je vlastne osada, združenie farmárov. Ich polia a domy sú zoskupené na jednom mieste a ohraničené ostnatým drôtom kvôli bezpečnosti. Arava susedí s Jordánskom, púšťou prechádza hranica, a ak by ju farmár prekročil, o niekoľko minút je u neho vojenská hliadka.

Mali ste pocit bezpečia?

- Marika: Áno. Hoci média tvrdia, že Izrael je nebezpečnou krajinou, myslím si opak. Treba si však zvyknúť na vojakov, policajtov či veľké kontroly pri vstupe do obchodov, na stanice a rešpektovať bezpečnostné opatrenia. Je to vojnová oblasť, oblasť s náboženskými rozdielmi, územie chcú získať aj Židia, aj Arabi. Boli sme v Izraeli, keď Bush vyhlásil vojnu terorizmu, keď začal americko-iracký konflikt. Vtedy väčšina Slovákov z krajiny odišla. Aj domáci sa pripravovali na „vojnu". Všetci dostali plynové masky, chystali si potraviny, zásoby vody. Akékoľvek mali dovtedy domáci medzi sebou politické rozpory, zomkli sa, zmobilizovali. Ich kneset, parlament, mal jedinú úlohu: obranu krajiny. Zosilneli kontroly, ešte viac vojakov bolo v uliciach. Veľvyslanectvá vyzývali svojich občanov na opustenie krajiny. Ja som ostala, brat sa vrátil na Slovensko.

- Mário: Musím sa priznať, že som mal spočiatku obavy. Veď na Slovensku sa ma nikto nepýtal, keď som si kupoval lístok na vlak - ukáž, čo máš v taške. Napriek tomu si myslím, že média situáciu veľmi prifarbujú.

Ako na vás zapôsobila najmä náboženská história krajiny?

- Marika: História má pre túto krajinu nevyčísliteľnú hodnotu. Turisti chodia do Izraela hlavne kvôli Jeruzalemu. Aj ja. Plánovala som ísť po krížovej ceste. Čakala som, že cesta aj Ježišove zastavenia budú nejako vyznačené, ale nevedela som cestu nájsť. Pre Židov je Via Dolorosa obyčajná ulica, čo kresťan nevie pochopiť. Je tam jeden stánok na druhom, úzke uličky, ohromné množstvo ľudí, ovocie, koreniny, oblečenie, samozrejme, so všetkými náboženskými symbolmi a obrázkami. Je to jeden veľký trh. Prvýkrát som prešla Via Dolorosou a nevedela som o tom. Potrebovala som druhú návštevu, aby som si Ježišovu cestu po Via Dolorose užila. Videla som, napríklad, skupinu Poliakov, ktorí niesli veľký drevený kríž, na každej Ježišovej zastávke sa zastavili a vymenili si ho. Takže som sa tajne pridala k nim a „prežila" som si Ježišovu poslednú cestu aj s výkladom.

Betlehem - Chrám Božieho narodenia. FOTO: MÁRIO KOVALČÍK

Veľmi ma zaujal Múr nárekov. Bola som očarená atmosférou a tým, ako dokážu ortodoxní židia prežívať modlenie. Práve tam prebiehala ceremónia zvaná Bar Micva, prijímanie mladých 13-ročných chlapcov a dievčat medzi mužov a ženy. Akási náboženská plnoletosť. Priestor pri Múre nárekov je rozdelený na mužskú a ženskú časť, ktorá je menšia. Neexistuje, aby žena prešla do mužskej časti a počas šabatu, piatok popoludní až sobota večer, je zakázané fotografovať aj filmovať.

Ako dlho ste v Izraeli žili?

- Marika: S prestávkami skoro osem rokov. Vždy som prišla domov na dva, tri mesiace a vracala som sa naspäť. Prvý rok som začala robiť na farme, zberala som cukety, melóny, pracovala okolo slnečníc, ruží. V púšti sa darí všetkému a toto bol pre mňa asi najväčší šok. My sme prišli do púšte v januári a mysleli sme si, že v piesku nemôže nič rásť. Omyl, v púšti rastie všetko. Izraelčania tu majú veľmi dobrý a premyslený systém zavlažovania.

- Mário: Ja som robil v mošavoch pri zbere ovocia a zeleniny. Keď končila sezóna v máji, pracoval som pri skladaní skleníkov a zavlažovacích zariadení. Potom som sa presunul k sladkovodnému Galejskému moru, kde som čistil pláž a robil pomocné práce v programe pre mladých Židov z Ameriky, Kanady a Anglicka. Až tam som spoznal život židovskej komunity. Kým som totiž pracoval ako dobrovoľník, ľudia sa ku mne správali odmerane. Na pláži som však pracoval s mladými Izraelčanmi, ktorí nás vzali aj do rodín, čo bolo veľmi milé. Tam som si našiel izraelskú priateľku Rony, s ktorou som žil necelé dva roky. Rozišli sme sa vtedy, keď šla na dva roky na vojnu. Povinne. Chlapci chodia až na tri. Odchádzajú sedemnásťroční. U nás chodili chlapci na vojnu a hrali sa na vojakov, v Izraeli vojnu prežívajú na vlastnej koži. Idú rovno na bojové pole, strážia niekde izraelskú komunitu žijúci v strede medzi Arabmi. Mal som kamaráta Izraelčana a keď som sa ho pýtal - zastrelil si niekoho? On na to - no jasné. Aj deti? Asi aj deti. Normálne o tom rozprával, akoby sme hovorili o piškôrkach.

Mário Kovalčík s vojakmi na ulici v Jeruzaleme. FOTO: ARCHÍV MÁRIA KOVALČÍKA

Vojenská služba v Izraeli je niečo významné, ľudia si vojakov veľmi vážia. Napríklad, v autobuse budú stáť starší ľudia, ale vojak bude pokojne sedieť cez dve sedadlá. Nikto ho neupozorní, nechajú ho oddychovať, veď on chráni ich životy. Keď som v autobuse zobudil jedného vojaka s tým, aby sa posunul, že si idem sadnúť, všetci nechápavo na mňa pozerali. Alebo iná situácia. Na pláži je napríklad bežné, že sa prídu vojačky vykúpať. Bikiny, zbraň cez plece a keď idú do mora, odložia si ju na brehu.

Preciťovali ste kultúrne, náboženské či iné rozdiely?

- Marika: Židia sú, podľa mňa, rozdelení. Jedni sú ortodoxní, druhí viac „modernizovaní". Tí si žijú normálnym životom, dodržiavajú základ tóry, kóšer jedlo, sviatky, ale nejdú tvrdým náboženským štýlom. Zažila som tam jednu zvláštnu situáciu. S priateľom sme šli lisovať olivový olej. Jeho mama má rada, keď ho lisuje rabín štýlom, akým sa kedysi olivy lisovali. Cez kamene, žiadna chémia. Dokonca na špeciálnom mieste pri Tiberiase. Prišli sme tam, ale rabín ignoroval moju osobu, síce mi ponúkol čaj, ale ani na mňa nepozrel, ani na poďakovanie nebol zvedavý. Pre neho som nebola dosť dobrá len preto, že som z vonku a nie som Židovka.

Je problémom byť v Izraeli ženou?

- Marika: Vôbec nie. Ženy majú v Izraeli takú istú hodnotu ako muži, dokonca sú svojím spôsobom ctené, pretože rodia deti. Rozdiel je v ortodoxných rodinách. Ich ženy sú len na to, aby rodili deti a poslúchali manžela. Ženy, keď sú vychovávané týmto spôsobom, podriadia sa a vedia, že budú slúžiť. Dievčatá z ortodoxných rodín si musia zobrať len chlapca z ortodoxnej rodiny. Chodia so zahalenými vlasmi, v dlhých sukniach. Ale poznám aj také dievčatá, ktoré boli do osemnástich rokov vychovávané tvrdo, ale vzopreli sa a žili si vlastný, voľnejší život. Ja som nemala problém, napríklad, s oblečením, bežne som chodievala v tričku a krátkych nohaviciach. Samozrejme, treba si dávať pozor, keď idete do chrámov. Izraelčania sú však na takéto situácie pripravení a ponúkajú cudzincom šatky na zahalenie, samozrejme, za úhradu. Biznis je všade.

Akí sú Izraelčania?

- Mário: Keď sme šli prvýkrát do Izraela, dostali sme príručku, v ktorej boli pravidlá, ako sa v Izraeli správať. Naštudovali sme si ju a štyri mesiace sme žili v tom, že je to pravda. Mne sa však oči otvorili na pláži medzi mladými Izraelčanmi. Veľa sme sa rozprávali o tom, prečo bojujú, prečo sú od malička vychovávaní v nenávisti medzi sebou. Veľa rodín tam totiž niekoho stratilo buď počas bombového útoku, alebo niektorého člena rodiny uniesli. Na druhej strane sa vedia veľmi spontánne zabávať, lebo nevedia, kedy ich cesta životom skončí. Tancujú, skáču, prežívajú naplno každý deň. História im veľa dala napriek holokaustu. To je téma, ktorú stále preberajú najmä v tom zmysle, že sú národ, ktorému bolo v minulosti veľmi ublížené. Praví Izraelčania nerobia manuálne. Oni sú právnici, pracujú v kanceláriách, vo výskumných centrách, pri vývoji zbraní, v chémii. Na manuálne práce majú Rusov, Ukrajincov, Slovákov, Čechov či Arabov.

- Marika: Živí, spoločenskí, hrdí vlastenci. S Izraelčanmi nie je problém dohovoriť sa po anglicky alebo po rusky, my sme však pochytili aj hebrejčinu. Veľa našich kamarátov sa tam poženilo a povydávalo, aj preto sa tam stále vraciam. Mne Izrael učaroval, našla som tam svoj druhý domov.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  2. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  3. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  4. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  5. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  8. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  9. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  10. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  1. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  2. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  3. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  4. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  5. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  6. Budovanie zelenej značky
  7. Arval Slovakia: Spoliehajú na nás firmy z kľúčových sektorov
  8. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  9. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  10. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 24 124
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 21 800
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 17 305
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 988
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 616
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 370
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 658
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 544
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 375
  10. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 337
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Búrlivé oslavy po zisku titulu pokračovali aj v šatni.

V poslednom vydaní MY Liptovských novín v roku 2020 sme uverejnili rozsiahly článok o hokejových majstroch Slovenska v doraste, ktorými sa pred 20 rokmi stali mikulášski mladíci. Článok sme boli nútení rozdeliť na dve časti. Teraz vám prinášame jeho pokračovanie.

3 h

Ďalší diel online diskusie vysielame LIVE vo štvrtok o 11:00 hod na našom Facebooku.

25. jan
Testovanie v Bojniciach.

V Liptovskom Hrádku otestovali počas trojdňového (22. - 24. 1.) skríningového testovania na ochorenie COVID-19 dokopy 1857 ľudí.

11 h
Ružomberok v oranžovom

Futbalisti MFK Ružomberok uplynulý týždeň odohrali ďalšie dve prípravné stretnutia, tiež s mužstvami II. ligy, a to s poradovým číslom dva a tri.

25. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Dobre skončilo v Bobote, Čachticiach, Stankovciach. Výborne v Dolnej Porube a Trenčianskych Miticiach.

25. jan

Ide zatiaľ iba o čiastkové výsledky.

25. jan

Po páchateľoch polícia intenzívne pátra.

5 h

Podľa aktuálne nastavených parametrov a údajov len z MOM, zriadených rezortom zdravotníctva, by si v Banskobystrickom kraji zopakovali testovanie v šiestich okresoch.

25. jan

Už ste čítali?