„Riešila som pojedanie psov cudzincami, týranie zvierat dlhodobo priviazaných na reťazi či psíkov zavretých vo voliére, ktorá bola pre ne príliš malá," začala rozprávanie o svojej práci Mária Sliacka, inšpektorka Slobody zvierat.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Informácie o týraných zvieratách sa k Márii Sliackej dostávajú buď cez Linku proti krutosti Slobody zvierat, alebo jej niekto opíše prípad týrania v maili, či jej priamo zavolá. Veľakrát sa stane, že jej volajú známi a priatelia, ktorí vedia, že pracuje v Slobode zvierat.
Vlani pomohla takmer deväťdesiatim psom
„Každoročne mávam okolo stotridsať prípadov týraných zvierat," skonštatovala inšpektorka. „Z toho som vlani pomohla umiestniť osemdesiatdeväť psíkov. Väčšinou šli do útulkov. Napríklad, desať mi zobral útulok v Kežmarku. Rada tam dávam psíky, lebo viem, že sa o ne perfektne postarajú a potom ich nedajú hocikomu. Preveria si rodinu, kde psy odchádzajú a sleduje ich pobyt v nej. Podobne aj útulok v Ružomberku nám vlani pomohol asi v desiatich prípadoch. Keď treba, pomôže aj Karanténna stanica v Liptovskom Mikuláši. Odtiaľ si, napríklad, kolegyňa občas zoberie psíky do Bratislavy. Koncom vlaňajšieho roka ich brala dvanásť."
V zahraničí je záujem o hendikepované zvieratá
Veľakrát sa stane, že sa k Márii Sliackej dostanú zvieratá, ktorým človek veľmi kruto ublížil a často sú potom do smrti hendikepované. Prežijú svoj život v útulku či má niekto o nich záujem? „Má. Hendikepované psy po ošetrení v útulku idú veľmi často do Rakúska. Rakúšania majú veľký záujem práve o takéto psy. Zoberú si od nás, napríklad, psíka s tromi nohami, psa bez oka alebo staré psíky na dožitie. Každý z nich sa má u nových majiteľov veľmi dobre," zareagovala Mária Sliacka. Dodala, že aj Nemci si berú zo Slovenska hendikepované psy, ale len menšie plemená. „Vlčiaky nechcú, ale Rakúšania si berú aj väčšie plemená."
Keď človek nie je k zvieraťu človekom
Najťažší prípad, ktorý Mária Sliacka riešila, bol so psíkom, ktorý žil s majiteľom sám v byte na sídlisku. „Do bytu sa ťažko dostať. Skôr odhalíme týranie zvieraťa v rodinnom dome, kde sa dá nazrieť za plot. Majiteľ bytu nás ťažko k sebe pustí," vysvetlila M. Sliacka a vyrozprávala príbeh:
„Spomínaný muž bol psychicky chorý. Vlastnil fenku, ktorá už mala asi desať rokov. Týral ju zvláštnym spôsobom. Tvrdil, že by mala byť štíhla, a tak jej celý rok dával len suché rožky a čaj. Keď sa mi podarilo pána presvedčiť, aby ma spolu s policajtmi pustil do bytu, sučka už bola v zlom stave. Presvedčili sme ho, aby nám fenku dobrovoľne vydal, že ju ošetríme. Súhlasil. Samozrejme, už sme mu ju nevrátili. V súčasnosti je v Nemecku, má sa veľmi dobre, ale pretože má z jednostrannej stravy zničenú pečeň, do konca života musí brať lieky."
Psík nie je len zvonček, ktorému treba dať najesť
V Liptove M. Sliacka riešila naposledy prípad vlčiaka, ktorý ako strážny pes strážil opustený hospodársky dvor. Mal sa o neho starať muž, ktorý za starostlivosť bral peniaze. Vlčiak však bol viac hladný ako sýty. Navyše, stále bol na reťazi. „Keď sme ho našli, vážil len pätnásť kilogramov, pričom bežne zdravý vlčiak váži štyridsať až päťdesiat kilogramov. Libuša Šoltésová z Karanténnej stanice v Liptovskom Mikuláši ho k lekárovi niesla na jednej ruke. Koncom novembra ho previezli do útulku do Bratislavy, pes sa spamätal a má sa lepšie ako v Liptove."
M. Sliacka pozná aj prípad psíka, ktorého si starší manželia vzali z mikulášskej karanténnej stanice. Podľa jej slov ho používali ako zvonček. Štekal, keď niekto prichádzal. Vyše roka ho mali manželia len zatvoreného vo voliére, v ktorej bola taká malá búda, že pes nemal takmer vôbec priestor na pohyb. Bez pohybu bol tučný, pretože ho normálne kŕmili. „Moje pripomienky nebrali vážne. Prečo sa vraj do nich starám. Keď však prišla zamestnankyňa z útulku na kontrolu, psíka im vzala. Ľudia si myslia, že keď dajú psovi najesť, to je všetko, čo potrebuje," skonštatovala Mária Sliacka.
Pes je spoločenské zviera a potrebuje človeka
Ako sa dostala M. Sliacka k tomu, že robí inšpektorku Slobody zvierat? „Takmer dva roky som bola nezamestnaná," vysvetlila. „Práca so zvieratami ma vždy zaujímala, pretože si myslím, že je zmysluplná a ako inšpektorka vždy môžem niečo dobré pre ne urobiť. Začínala som ako inšpektorka pre celé Slovensko, ale to bolo neúnosné. Teraz je nás päť a máme Slovensko podelené. Mám len tie okresy, ktoré fyzicky obsiahnem."
Pokračovala myšlienkami podloženými svojimi skúsenosťami: „Na vidieku prevláda názor, že pes je na stráženie. To je v poriadku. Nie je však v poriadku, ak je pes stále na reťazi a celý deň sám. Pes je spoločenské zviera a potrebuje človeka. Potrebuje však, napríklad, aj z voliéry aspoň raz za deň vybehnúť von. Sú však aj takí ľudia, že psa nepúšťajú vybehať, a nepohnem s nimi. Viem, že psíka netýrajú, majú ho radi, ale nedoprajú mu voľný pohyb. Čo je to za život? To je trápenie."
Sú prípady, keď na pomoc volá aj políciu
Pomôže si inšpektorka v každom prípade sama? Či volá políciu, alebo iných odborníkov? „Regionálnu veterinárnu a potravinovú správu (RVPS) sa snažím volať čo najmenej. Psy riešim sama v rámci svojej kompetencie. Vždy zvážim, čo dokážem vyriešiť ja a čo dám na RVPS. Ich volám len vtedy, keď riešim hovädzí dobytok, ovce alebo kone. S mikulášskou RVPS mám korektné vzťahy, v Dolnom Kubíne je perfektný veterinár, ktorý sa vždy snaží riešiť situáciu. Stretávam sa však na Slovensku aj s menšou ochotou RVPS ísť do problémov a najmä s ich byrokraciou."
Mária Sliacka žije v Liptove a ako inšpektorka má na starosti niekoľko okresov najmä stredného a východného Slovenska. Za týranými zvieratami chodieva nielen v liptovskom regióne, ale vycestúva aj do okresov Kežmarok, Poprad, Považská Bystrica, Púchov, Žilina, Bytča, Čadca, Dolný Kubín, Kysucké Nové Mesto, Martin, Námestovo, Turčianske Teplice, Tvrdošín, Banská Štiavnica, Poprad, Levoča, Stará Ľubovňa a Spišská Nová Ves.
