Blanka Oujezdská je rodáčka z Liptovského Mikuláša, kde sa spoznala aj s budúcim manželom Romanom, ktorý sa narodil v Bratislave.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V súčasnosti žijú v Prahe, ktorá je už ich štvrtým domovom. Z Liptovského Mikuláša sa presťahovali do Prostějova, tri roky žili v belgickom Monse, odkiaľ sa vrátili pred tromi rokmi. Zaujímalo nás, ako si na život v zahraničí zvykli.
Mnohí ľudia sa ocitli v inom štáte možno aj bez toho, že by si to želali. Máte podobné pocity?
- Blanka: Keď som sa vydala za vojaka z povolania, tušila som, že si nebude môcť vyberať, kde bude pracovať. Priznám sa, že som to vtedy veľmi neriešila. Pripadalo mi prirodzené nasledovať manžela kamkoľvek. Vzhľadom k svojej odbornosti dostal miesto v Prostějove, čo vôbec nebolo na začiatok zlé. Naopak, na Morave sme nakoniec prežili príjemných dvadsať rokov.
Ako ste si zvykali na život v českom prostredí?
- Blanka: Keď som raz nakupovala mäso a opýtala som sa, či je to pečienka, dostala som odpoveď: Ne, to jsou játra. Vtedy som si uvedomila, že bude praktickejšie hovoriť po česky. Nebolo to pre mňa príliš zložité, pretože môj otec pochádza z Prahy a doma hovoril po česky. Ale keď som začala chodiť do práce, párkrát mi kolegovia dali najavo, že som „Slověna, která neumí psát". Vysvetlila som im, že keby kohokoľvek z nich osud zavial na Slovensko, mohli by mať problémy nájsť si prácu, pretože nikto z nich nevedel tak dobre po slovensky ako ja po česky.
- Roman: Mám osobnú skúsenosť, že z času na čas sa takí ľudia nájdu na oboch stranách. Ale späť k otázke: Ja som sa síce narodil a vyrastal v Bratislave, ale obaja rodičia pochádzajú z Moravy. Takže so zvykaním si na české prostredie ani s češtinou som nemal problém, aj keď všetky školy mám slovenské. Len som si naštudoval český pravopis.
Ako ste vnímali rozdelenie Československa?
- Blanka: Bolo mi to ľúto, pretože rozdiel medzi životnou úrovňou Česka a Slovenska sa ešte viacej prehĺbil. Aj keď vtedy moji a manželovi rodičia zostali na Slovensku, nikdy sme neuvažovali, že by sme sa vrátili. Moji rodičia sa dokonca neskôr presťahovali do Rosíc pri Brne, pretože v tom čase začala moja mladšia sestra študovať v Prahe. Po rozdelení federácie sme požiadali o pridelenie českého štátneho občianstva. Národnosť sa však zmeniť nedá. Aj keď otec je Čech, ja sa cítim ako Slovenka a nikdy som o tom nezapochybovala. Je mi rozhodne bližšia mentalita Slovákov, ktorí v porovnaní s diplomatmi Čechmi myslia viacej srdcom než hlavou. A koniec koncov, Európska únia oba naše národy zasa spojila.
- Roman: Rozdelenie ma dosť prekvapilo. Zastihlo nás v Prostějove, kde sme už bývali sedem rokov. Obaja sme tam mali dobre zabehnutú prácu. Syn vtedy začal chodiť do školy a hovoril už po česky. Pri rozdeľovaní armády platil veľmi demokratický systém. Každý bez rozdielu národnosti si mohol vybrať, v ktorej armáde bude slúžiť. Lenže to so sebou nieslo neistotu nového miesta a bývania. Armáda sa rozdelila rýchlo a hladko. Rozdelenie má svoje výhody aj nevýhody. Ale ako vravel bývalý premiér Čarnogurský, zišli sme sa v Európskom parlamente a Slovensko aj Česko tam má svoje kreslá. Mimochodom, moji zahraniční spolupracovníci sa o rozdelenie dosť zaujímajú a dodnes sa na mňa niektorí obracajú s otázkou, aké to bolo. Ja to prirovnávam k rozvodu. Všetci oceňujú to, že náš rozvod prebehol veľmi civilizovane a že sme neskončili ako v bývalej Juhoslávii.
Vy ste rodáčka z Liptovského Mikuláša a váš manžel strávil ako poslucháč vojenskej školy v Liptove štyri roky. Aké máte vzťahy k tomuto kraju, k ľuďom?
- Blanka: Aj keď som v Liptove prežila viac ako dvadsať rokov, priznám sa, že tento kraj až tak dôverne nepoznám. Naši kamaráti z Čiech majú prechodený každý kopec v Nízkych a Vysokých Tatrách, ja som nebola ani na Poludnici. Zato na Chopku som lyžovala každú zimu. Vlani v lete, keď som po rokoch opäť navštívila Mikuláš, som si uvedomila, aká je okolitá príroda nádherná a hlavne na dosah ruky.
Manželove spomienky na Liptov sú trocha z iného súdku. Vojenská škola sa od civilných vysokých škôl výrazne líšila, ale Roman si vybudoval zázemie vo vtedajšom hifi klube, kde poriadal hudobné programy. Niektorí z našich vrstovníkov si ho budú pamätať ako diskžokeja. Koniec koncov v Pongrácovskej kúrii, kde vtedy sídlil hifi klub a knižnica, sme sa aj zoznámili.
- Roman: Keby som vedel do čoho idem, nikdy by som na vojenskú školu nešiel. Bohužiaľ, vtedajšie zákony boli také, že sa nedalo odísť. Po revolúcii to už bolo zasa úplne iné a v armáde som zostal. Liptov som vnímal ako drsný studený kraj, kde život nie je jednoduchý. Ľudia mi pripadali takisto drsní, ale priateľskí a pohostinní.
Ako vnímate s odstupom času zmeny, ktoré vidno v Liptovskom Mikuláši?
- Blanka: Bola som milo prekvapená, ako sa zmenilo centrum mesta. Turistom dnes isto ponúka prívetivejšiu tvár, ako pred dvadsiatimi rokmi. Tých pár dní v lete sme každé ráno raňajkovali na námestí, vychutnávali si pokoj pešej zóny a pritom premýšľali, kam pôjdeme na výlet. Prešli sme celé mesto krížom krážom, ale zdá sa mi, že v okrajových častiach nie sú zmeny až také viditeľné.
- Roman: Minulé leto som navštívil Mikuláš po sedemnástich rokoch. Rozdiel bol veľký. Bol som milo prekvapený. Hlavne novými reštauráciami a obchodmi s občerstvením,v ktorých sa k zákazníkom správajú tak, ako sa patrí a nie ako za socializmu. Ocenil som, že na mnohých miestach varia bryndzové halušky. A tiež ma potešilo, koľko nových pekných salašov v okolí otvorili, kde výborne varia a predávajú syry a žinčicu. V horách pribudlo medveďov. Našťastie, žiadneho sme nestretli.
Kde sa cítite viac doma?
- Blanka: Keď nepočítam Belgicko, Praha je už môj tretí domov. Dá sa povedať, že som si zvykla až teraz, teda po troch rokoch, čo sme sa do Prahy presťahovali. Ale asi najlepšie obdobie som zatiaľ prežila v Prostějove, keď som sa postavila na vlastné nohy. Tam som si našla priateľov, s ktorými stále udržujem kontakt a mala som tam aj skvelú prácu v kultúre a neskôr v novinách.
- Roman: Ja som už Pražák.
Život s profesionálnym vojakom sa ukázal ako zaujímavý?
- Blanka: Keď sme sa poznali, nerozmýšľala som, aký život ma čaká s vojakom z povolania. Našťastie, sme sa sťahovali len dvakrát, zatiaľ, čo vtedy bolo bežné, že vojakov z povolania presúvali z útvaru na útvar po celej republike. Manžel pracuje na ministerstve obrany na oddelení NATO a EÚ, čo vyžaduje časté služobné cesty do zahraničia. Medzinárodné prostredie mu vyhovuje, a preto si myslím, že v súčasnej dobe je v zamestnaní spokojný.
Vďaka manželovmu povolaniu ste sa dostali do Belgicka. Tri roky je dosť dlhý čas na hodnotenie. Môžete porovnať život tam a u nás?
- Blanka: Belgicko je krajina s vysokou životnou úrovňou. Život vo vojenskej základni, vzdialenej 50 kilometrov južne od Bruselu, sa však odvíjal podľa amerických pravidiel. Veľkou devízou bolo, že sa syn naučil na americkej strednej škole výborne po anglicky. Aj ja som využívala možnosť navštevovať jazykové kurzy. Veľa sme cestovali nielen po Belgicku, ale aj po susedných štátoch. Život strávený v medzinárodnej komunite bol pre nás veľkou skúsenosťou. Aj keď nám nič nechýbalo, uvedomili sme si, že nie všetko je v Belgicku ideálne. Napríklad, niektoré časti Bruselu nie sú také bezpečné ako Praha. Alebo, keď sme potrebovali ísť k zubárovi, museli sme najskôr na recepcii zaplatit poplatok 20 eur. V Čechách sa ľuďom nepáči, že platia v prepočte jedno euro a navyše až v ordinácii po vyšetrení. Tiež sme krútili hlavami nad zvyklosťami v americkej strednej škole, kde je úplne bežné, že deti chodia do školy choré aj s horúčkami. Keď sme sa snažili učiteľom vysvetľovať, že chorobu možu preniesť na zdravých spolužiakov, netušili, o čom hovoríme.
Ale na adresu amerického školstva musím povedať, že vzdelanie rozhodne nie je podceňované. Učebnice sú kvalitné, prehľadné, s množstvom obrázkov. Každý deň má osem vyučovacích hodín. Predmety sú počas jedného semestra každý deň rovnaké.
- Roman: Mal som možnosť pracovať na hlavnom veliteľstve NATO. Je to vlastne taký generálny štáb NATO. Práca v medzinárodnom kolektíve bola zatiaľ mojou najväčšou životnou skúsenosťou v tom najlepšom slova zmysle. Človek si overí, že môže dobre obstáť aj v zahraničí. Hovorí sa síce o povestnej bruselskej byrokracii, ale v Aliancii fungovalo všetko hladko a efektívne. Zbytočné veci sa tam zásadne nerobili.
Ako sa žije v Prahe naturalizovaným Čechoslovákom?
- Blanka: Pre manžela nie je Praha nová. Na ministerstve obrany začal pracovať ešte v čase, keď sme bývali v Prostějove a sedem rokov tam každý týždeň dochádzal. Pre neho je veľká zmena najmä to, že už nemusí bývať vo vojenskej ubytovni.
Čo sa týka mňa, našla som si miesto v infocentre s knižnicou, kúsok od nášho nového bydliska. V tejto práci môžem zúročiť všetko, čo som robila doteraz. Okrem poriadania výstav a klubových akcií využívam aj novinársku profesiu - každý štvrťrok pripravujem Kolovratský zpravodaj. Pre mňa osobne je Praha ešte stále nová, nepoznaná, rovnako ako aj okolie. Takže v lete nútim svoju rodinu chodiť na výlety.
Syn sa po návrate z Belgicka, kde dokončil strednú školu, tiež pomerne rýchlo aklimatizoval. Začal študovať na bankovníckom inštitúte, ktorého pobočka je aj v Mikuláši, pričom zároveň aj pracuje. Dúfame, že v lete školu úspešne dokončí.
- Roman: V centre Prahy skoro viac počuť slovenčinu ako češtinu. V štátnych aj súkromných firmách pracuje v Prahe veľa Slovákov. Ja by som dal za žiarivý príklad súčasného českého ministra dopravy Gustáva Slamečku, ktorý pôsobil v roku 1995 na slovenskom ministerstve spravodlivosti. Hovorí po slovensky aj na verejnosti. Na ministerstve obrany je veľa vojakov z povolania pochádzajúcich zo Slovenska, a to aj v najvyšších generálskych funkciách. Ale to platí aj opačne. Aj v Bruseli či v Norfolku som stretol kolegov zo slovenskej armády, ktorý pochádzajú z Čiech. V Čechách žije aj veľa slovenských hercov a spevákov, ktorí často účinkujú v televíznych seriáloch a muzikáloch. Napríklad, sestry Norisové, Anna Šišková, Daniela Šinkorová, Andrej Hryc. Niektorí pendlujú medzi Bratislavou a Prahou, ale Pavol Habera a Miroslav Žbirka žijú v Prahe už dlho.
Ako vnímate spoločenský život v Čechách v porovnaní so Slovenskom?
- Blanka: Praha ponúka obrovské možnosti spoločenského života a na kultúru si nájdeme čas vždy. Vlani som, napríklad, chodila do tanečného kurzu so synom, ktorému táto doležitá súčasť spoločenskej výchovy chýbala, lebo na americkej strednej škole, do ktorej chodil, nie sú tanečné kurzy zvykom. Česi sú v porovnaní so Slovákmi viac hrdí na svoju minulosť. Vždy obdivujem, aké majú vedomosti z histórie a literatúry, ktorými sa neboja pri akejkoľvek príležitosti pochváliť.
Čo vás v ostatnom čase potešilo a čo rozladilo?
Blanka: Dokážem sa radovať z maličkostí a každú chvíľu ma niečo poteší.
Naopak, zakaždým ma rozladí, keď počúvam ľudí, ako kritizujú komunálnych politikov, ale sami nič na zlepšenie situácie nerobia. Mnohí totiž ani dvadsať rokov po novembrových udalostiach nepochopili, že dnes môže spoločenské dianie ovplyvniť každý z nás. Nie nadarmo sa hovorí, že každý štát má takých politikov, akých si zaslúži.
