LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Martin Martinček bol voči sebe kritický. Už aj tým, že sa nepokladal za veľmi fotogenického najmä pre dlhý nos. Presviedčal ľudí, ktorí boli v jeho blízkosti, že nie je vhodný na portrétovanie. Samozrejme, robil to so šarmom a iróniou jemu vlastnou. Mikulášania ho denne vídavali chodiť na poštu a na nákup do potravín. Jeho vzpriamenú postavu s elegantnou komótnou chôdzou nebolo možné prehliadnuť. Na hlave mu nechýbal klobúk, vravelo sa, že je najlepšie oblečeným mužom v meste. V odevoch špičkovej kvality i svetových značiek.
Pol života fotografoval iných, sám sa nechcel dať
„Martin sa nerád fotografuje," zdôverila sa raz Martinčekova manželka Ester. Ale ani ona nebola rada pred objektívom. Dlhoročný galerijný profesionálny fotografista Dušan Vyparina aj teraz iba odfúkne, keď vraví, že nemal veľa príležitostí fotografovať Martinčekovcov.
Odpodobienkovať ich, ak použijeme slovnú hračku vytvorenú zo slova podobizeň, sa podarilo len občas. Martinček bol vždy z toho celý nesvoj. Údajne preto nechodil ani na vlastné vernisáže výstav. Tvrdil, že ho to dojíma k slzám. Ľudia okolo neho vedeli, prečo sa tam neukazuje rád. Polovicu života strávil fotografovaním iných. Ľudí, ktorým bolo fotografovanie sa cudzie. A o nich veľa a rád rozprával. Sú to tí, o ktorých sa dá viac dozvedieť pri listovaní v niektorých z jeho nádherných knižiek. Musel byť pritom diplomatom, radcom aj lekárom. Ak objektív svojho Hasselbladu, ktorý získal ako hlavnú cenu na jednej zahraničnej výstave, zamieril na vráskavého horala, mohol ho aj vyplašiť. Ak chcel zaznamenať prirodzenú atmosféru, musel byť ozaj šikovný a veľmi trpezlivý. Na druhej strane ľudia, ktorí ho poznali, mali pocit, že čo by neurobili pre svojho pána doktora. „Najprv som mesiace, čo mesiace, roky chodil do Liptovskej Tepličky medzi nich. Často som im vybavil, čo bolo treba, aj zavolať lekára," spomínal po rokoch M. Martinček.
Robil na poliach, v tehelni aj hydinárni
Martinčekov život mal po roku 1948 zvláštnu príchuť. Najprv bol pri vzniku povereníctiev spravodlivosti, neskôr sa stal prezidiálnym šéfom Úradu Predsedníctva Slovenskej národnej rady. V rámci akcie „Bé" ho vysťahovali späť do Liptova. Najprv bol robotníkom v tehelni, potom pracoval na poliach komunálnych služieb, neskôr sa stal plánovačom.
Do hydinárne pri Liptovskom Mikuláši chodil každý deň na malej motorke. Raz ochorel a kvárila ho vysoká teplota. U lekára nepochodil, nevypísal ho. „Možno sa bál, možno ma nemal rád, neviem, ale ja som mu bol nakoniec vďačný. Bol som na pokraji síl. Ten príšerný smrad, štipľavý nepredstaviteľný pach pri zbere vajíčok ma vyliečil. Je to tak. Nečudujte sa. Vnímal som iba to ďobanie agresívnych nosníc. Keď iba každá druhá z niekoľkých tisíc človeka ďobla do ruky, po dvoch pracovných zmenách ju mal celkom krvavú."
Časy sa zmenili a vo funkciách ubudlo primitívov so štyrmi ľudovými. „Martinček bol dôležitý," sám hovorieval s iróniou. Bol v prítmí, ale keď išiel vybavovať do Bratislavy peniaze pre mesto či pre okres, vedel za kým ísť. V rokoch 1955 až 1961 už bol riaditeľom a jediným pracovníkom nového Múzea Janka Kráľa.
Zväčšovák mal na práčke, vývojku nad vaňou
Profesionálnym umeleckým fotografom sa stal, keď mal 48 rokov. Fotografoval však už oveľa skôr. „Na svoj prvý fotoaparát, keď som mal štrnásť, prirodzene bez vedomia rodičov, som si zarobil nosením kufrov cestujúcim zo stanice," hovoril raz pri čiernej káve v prenajatom byte v Paulínyových dome.
Všetci, čo ho dlhšie poznali vedeli, ako dôsledne dodržiaval priam asketický denný režim. Ktosi napísal, že sa chcel podobať príkladne nábožným vrchárom z jeho obrazových eposov. Chodieval skoro ráno do hory, večer býval dlho v tmavej komore. Sedem dní v týždni. Taká bola dráha terénneho fotografa, ako sa zvykol nazývať.
Fotografa, ktorý nemal ateliér, svetelný park, laboratóriá. Jeden zo zahraničných kritikov zaznamenal, ako Martinčekovo fotografické dielo vzniklo. Zväčšovák mal v kúpeľni na starej práčke a keď prala, vyniesol ho von na chodbu. Vývojku a ustaľovač mal nad vaňou. Jeho ateliérom bola hora, svetelný park mu spoľahlivo vytváralo slnko vo svojich tisícorakých podobách.
Martin Martinček sa nikdy neodcudzil sám sebe, všetky objednávky vytrvalo odmietal. „Viem portrétovať krajinu a jej ľudí a myslím si, že tu som aj povedal niečo nové. Tak prečo by som sa mal preorientovávať a nútiť sa robiť niečo iné, to, čo vedia dobre robiť iní? Verím, že skôr získam existenčné minimum v honbe za umeleckou fotografiou, ako umeleckú fotografiu v honbe za veľkým zárobkom."
Martin Martinček zomrel 2. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši.
Jedným z mála ľudí, ktorým Martin Martinček dovolil, aby ho fotografovali, bol Laco Hámor. Mal vraj pri tom takú trému, že si nevšimol komíny v pozadí, ktoré mu vytŕčali spoza hlavy. Keď ich Martin Martinček videl, tie s komínmi roztrhal. FOTO: LACO HÁMOR
Z diela Martina Martinčeka
Martin Martinček sa zaradil k najvýznamnejším slovenským umeleckým fotografom. Inšpirovaný ľuďmi a prírodou rodného Liptova vytvoril rozsiahle, často novátorské fotografické cykly. Prvá kniha Nezbadaný svet s veršami Laca Novomeského z roku 1964 zaujala doma i v zahraničí. V roku 1966 vyšla kniha Vám patrí úcta a postupne ďalšie: Svetlá vo vlnách (1969), Vrchári (1975), Hora (1978), Chvála vody (1981) a Čas slnka (2000). S básnikom Milanom Rúfusom bol spoluautorom obrazovo-textových publikácií Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972) a Báseň o Kriváni (1988). V roku 1995 vyšla publikácia Ako sa krúti svet, ktorú pripravil v spolupráci s Mariánom Pauerom, bibliofília Chvála svetla (1998) a reprezentatívna monografia Martin Martinček (2003). Majstrove fotografie sú súčasťou vydania esejí Dalimíra Hajka Rozpätie dňa a noci (1992) a publikácie Daniela Šimka Si sneh (2005). Martinčekove fotografické cykly inšpirovali režiséra Dušana Hanáka na nakrútenie celovečerného dokumentárneho filmu Obrazy starého sveta (1972), ktorý patrí k najúspešnejším a najoceňovanejším slovenským dokumentárnym filmom.
