Hľadal stopy po nej v teréne, vyhľadal svedkov jej existencie a všetky získané informácie dal na internet.
ĽUBOCHŇA. Keby Ľubochnianska lesná železnica existovala dodnes, bola by z nej poriadna dáma. Jej výstavba sa totiž datuje do začiatku minulého storočia, a tak trochu si na ňu a jej históriu už niekoľko rokov svieti Ľubochňanec Stanislav Kameniar, študent Gymnázia sv. Andreja v Ružomberku.
Prvý kontakt
Prečo a kedy vzbudila jeho pozornosť lesná železnica? „S rodičmi sme od malička často cestovali vlakom, doma sme sa hrávali s modelovou železnicou. To bolo také malé nasmerovanie k železnici, ale prvé informácie o ľubochnianskej som získal, myslím, v tretej triede základnej školy," prezradil S. Kameniar. „Triedny učiteľ vtedy dal na nástenku článok o ľubochnianskej železničke. Zaujal ma. To bol prvý kontakt s ňou."
Možnosti internetu
Neskôr začal na internete hľadať informácie aj o ostatných historických železniciach, ale v centre jeho pozornosti ostala ľubochnianska. „Som z Ľubochne," jednoducho vysvetlil.
V súčasnosti všetky informácie o ľubochnianskej železničke, ktoré má z vlastného výskumu, ale aj z iných zdrojov, dal na svoju internetovú stránku. Urobil rozsiahlu stránku o histórii ľubochnianskej železnice. Nechýbajú na nej dobové fotografie, mapy, projekty, štatistiky a všetky zaujímavosti, ktoré získal. Samozrejme, pripojil aj fotografie súčasného stavu a stôp po železnici v teréne. „Historické fotografie zbieral Emanuel Lovás a keď videl môj vážny záujem o železnicu, posunul mi svoju zbierku," vysvetlil študent. Prečo však urobil internetovú stránku o železnici?
„Internet sa mi zdá najprístupnejším zdrojom informácií pre množstvo ľudí. Vydať knihu by bolo náročné. Možno sa do tejto práce pustím neskôr. Keď budem mať viac podrobností o železnici, aj viac fotografií či iných historických materiálov. Kniha je reálnejšia v dospelom veku," usmial sa S. Kameniar.
Unikáty lesnej železnice
V čom bola unikátna Ľubochnianska lesná železnica? „Mala niekoľko unikátov. Napríklad, v rámci všetkých lesných železníc na Slovensku, ale aj unikáty európskeho významu," zvážnel Stanislav Kameniar.
„Na Slovensku bola prvá lesná železnica, ktorú postavili štátne lesy. Bolo to v roku 1904. Zaujímavosťou však bolo aj to, že pri železnici postavili elektráreň. Strojové zariadenie do nej doviezli z Budapešti na vozoch po ceste napriek tomu, že už vtedy existovalo železničné spojenie. V rámci strednej Európy bola prvá a jediná elektrifikovaná lesná železnica. Ďalšou zaujímavosťou bolo, že na nej fungovali všetky spôsoby pohonu: animálny, parný, elektrický aj motorový.
Parná lokomotíva U 3575. FOTO: ARCHÍV
Výrazné stopy histórie
Súčasnosť však, podľa neho, vyzerá dosť biedne. „Dva vozne sú v Brne v múzeu, niektoré sú v Pribyline v Múzeu liptovskej dediny a čakajú na rekonštrukciu. Z trate sa zachovalo veľmi málo. Dajú sa nájsť nejaké stopy v teréne, napríklad, násypy. Tie možno spozorovať aj bez máp. Keď som sa ale dostal k starým mapám, mohol som pozorovať stopy po železnici podrobnejšie. Dokonca som našiel tabuľku z priecestia v maďarčine v jednej zo zachovaných budov. Sú to posledné, ale dosť výrazné stopy po železničke."
Obec v súčasnosti odkúpila od štátnych lesov pozemok, na ktorom bolo kedysi depo a nachádza sa na ňom jedna z budov lesnej železnice. Hoci plánuje na pozemku bytovú výstavbu, starosta Peter Dávidík povedal: „Budovu by sme chceli zachovať a vytvoriť v nej múzeum, aby Ľubochňa mala spomienku na raritu európskeho významu." Stanislav Kameniar dodal, že aj on rozmýšľa nad múzeom: „Je to len plán, ale viem si predstaviť nejakú statickú expozíciu či pamätník: jeden, dva vozne a fotografické materiály na paneloch. Ľubochňa a história lesnej železnice si to zaslúžia."
Zrušili cennú pamiatku, lokomotívy hneď zničili
Ľubochnianska lesná železnica sa svojimi technológiami mohla radiť vo svojej dobe medzi najvyspelejšie železnice Európy. Viac povedal o jej histórii Stanislav Kameniar: „Rôzne zdroje o železnici hovoria, že bola postavená konská trať už v roku 1902. V tomto období v Ľubochni fungovali píly a trať odvážala drevo od pílu ku košicko-bohumínskej železnice. V oficiálnych dokumentoch som sa dočítal, že ju začali stavať v roku 1903 a dokončená bola v roku 1904. Zároveň so železnicou sa stavala aj elektráreň. Najprv bola postavená hlavná trať v dĺžke 19,5 kilometra a nejaké manipulačné výhybne na nej. Trať bola elektrifikovaná. Neskôr postavili provizórnu odbočku do doliny Vyšná Štefanová. V tom čase totiž dolinu postihla veľká kalamita, takže slúžila len na odvoz kalamitného dreva. Keď ju rozobrali, na jej telese postavili lesnú cestu a materiál: koľaje a podvaly, použili na stavbu odbočky do Rakytova. Ďalšia odbočka bola v doline Nižné Čierňavy, tá bola najdlhšia. Merala štyri kilometre a bolo na nej aj najväčšie stúpanie. Od začiatku premávky na železnici boli dve elektrické lokomotívy z Maďarska. Niektorí tvrdia, že bola dovezená aj tretia, ale nie je to overené. Každá štatistika totiž ponúka iné údaje a už sa to nedá celkom presne dohľadať. Z Ľubochne sa žiaden rušeň nezachoval, vozne áno. Základné strojové vybavenie lesnej železnice aj elektrárne bolo vyrobené v Budapešti. Od roku 1904 až do zrušenia v roku 1966 na železnici premávali dve lokomotívy. Neskôr bol park trakčných vozidiel ešte niekoľkokrát dopĺňaný a modernizovaný. Postupne doviezli tri parné lokomotívy, v roku 1944 aj tretiu či štvrtú elektrickú lokomotívu. Po vybudovaní bočných tratí, ktoré neboli elektrifikované, sa na železnici objavili aj prvé motorové lokomotívy. Jedným z najvýznamnejších dátumov v istórii železnice bol rok 1921, keď povolili osobnú dopravu pre turistov a kúpeľných hostí. Na tento účel sa používla len hlavná trať. Máloktorá lesná železnica na Slovensku sa svojimi technológiami mohla radiť vo svojej dobe medzi najvyspelejšie železnice Európy. Ľubochnianska taká bola. Napriek tomu, v roku 1966 nikto nebol schopný zabrániť zrušeniu tejto cennej technickej pamiatky. Navyše, originálne elektrické lokomotívy boli zničené hneď po zrušení, zachovali sa len ich fotografie. Dnes by sa aspoň zlomok zachovanej trate s niekoľkými prevádzkyschopnými strojmi mohol vynímať na popredných miestach v zozname kultúrnych aj technických pamiatok Slovenska a možno aj zahraničia. Veľa sa však nezachovalo a jedny z najvzácnejších pozostatkov, elektrický vozeň a vlečný vozeň, sa ani nenachádzajú na Slovensku, ale v Technickom múzeu v Brne."
