Profesor Imrich Vaško, spoluzakladateľ Katolíckej univerzity v Ružomberku, vedec, literárny kritik a básnik, bol aj životopiscom básnika Milana Rúfusa zo Závažnej Poruby.
ZÁVAŽNÁ PORUBA, SPIŠSKÉ PODHRADIE. Začiatkom januára pripravili jeho rodáci spomienku pri príležitosti prvého výročia úmrtia básnika. Pozvali na ňu aj profesora Vaška. Žiaľ, pre chorobu neprišiel a 9. februára zomrel. Jeho slová z krížovej cesty obdivovateľom Rúfusovej poézie, a nielen im, našťastie, ostali zaznamenané.
Za Imrichom Vaškom, znalcom života a diela Majstra Milana Rúfusa, sa do Kňažského domu v Spišskom Podhradí, kde žil a tvoril, vybrali traja ľudia zo Závažnej Poruby. Pavel Baráni, starosta obce s manželkou Soňou a Dušan Migaľa, priateľ Imricha Vaška, ho boli pozvať do Závažnej Poruby na deň spomienky pri prvom výročí úmrtia básnika. Imrich Vaško pre zlý zdravotný stav ospravedlnil svoju účasť na tejto aktivite Domu Milana Rúfusa pomenovanej Óda na radosť. Ctiteľom Rúfusovho diela sa však prihovoril prostredníctvom nahrávky. Prepis posledných slov z krížovej cesty Imricha Vaška, ktoré nahovoril, oslovia určite mnohých. Zaznamenal ich Dušan Migaľa v Spišskej kapitule 6. januára.
Až dozrieme
Som na miestach, kde sa nachádzam s vašimi vzácnymi predstaviteľmi, mojimi priateľmi: pánom starostom Baránim, pani starostkyňou a aj mojim priateľom, učiteľom Dušanom Migaľom. Pozdravujem vás. Tu je Trojkráľové predpoludnie a je to aj symbolické, že sa takto stretávame práve tu. Momentálne som na Spišskej kapitule. Môj zdravotný stav pokročil natoľko, že som si vyvolil toto miesto. Tu by som vedel ešte čosi napísať. Možno ešte niečo spraviť, pre nášho drahého Milanka. A teda pre všetkých nás. Keď sa tento príhovor bude vysielať zrejme už bude pokročilejší čas. Z plného srdca si vás všetkých objímam a pozdravujem spod Braniska. Spod vrchu San Martini, Svätý vrch alebo Vrch Svätého Martina.
Vaši priatelia ma poprosili o niekoľko slov pre vás. Budú to veľmi jednoduché slová, ako je jednoduchý, hoci aj zložitý, záver života, alebo posledné dejstvo života, v ktorom sa momentálne nachádzam. Prechádzam krížovú cestu. Všetci si ju musíme prejsť sami. Prežiť sami. Nebojte sa objať kríž. Naučil som sa to od drahých rodičov, roľníkov. Ale zvlášť som sa to učil u Milana Rúfusa. Stále som si to uvedomoval. Už v období roku 1956, keď som maturoval, som zbadal, že vyšla akási knižočka Až dozrieme. Pre mňa vtedy vyšla jedna betlehemská hviezda.
Boh požehnal vám básnika
Stále rodina, stále otec, mama, dieťa, jednoducho symboly, ktoré už potom išli stále so mnou, lebo boli vo mne. Tak ma to naučilo moje ondrašovské prostredie pri Prešove, čo je taký betlehemček medzi dedinami Slovenska. Som rád, že sme tu práve v takom kruhu, na prvé výročie odchodu nášho predrahého básnika. No poviem, že vlastne aj návratu.
Sme tu preto, aby sme spoločne rozmýšľali, čo ideme ďalej spraviť pre život a dielo Majstra. Čo budeme predkladať našim ratolestiam, vašim domom, aby bolo nám lepšie tu na zemi, lebo naša vlasť je v nebesiach. Tak vskutku si vás pozdravujem. Vidím pred sebou tú báječnú Poludnicu s prekrásnou ozvenou Závažnej Poruby.
Milujte Milana Rúfusa, učte tomu svoje deti, svojich milých, mladí priatelia: chlapec dievča, dievča chlapca, rodičia deti v akomkoľvek veku. Lebo kdekoľvek obrátite knižočku, na ktorejkoľvek strane, všade bude na vás hľadieť krásna podobizeň Milana Rúfusa, krásne ľudské potomstvo: otec, mama, dieťa, deti. Bez detí nemôžeme byť. Nakoniec, všetci sme Božie deti a záleží len na uhle pohľadu. Kto je tvorivejší, menej tvorivejší. Toto nie je rozhodujúce. Lebo u Pána Boha takáto miera nie je. On každému dal vlohu, každého požehnal, každého urobil či už darom alebo krížom. Aj keď nás obdarí krížom, nebojte sa. Aj ja som bol mláďa. Keď som bol vo vašom veku, nevedel som, čo je to kríž, ako ho treba objať. Ale teraz, ako prechádzam tie dva-tri roky, toto údolie života, nechcem povedať, že už viem.
Všetko sú to úžasné skúšky. Objímam tento kríž a cezeň sa chcem preporodiť, aspoň pre pár dní, ktoré ešte by som využil pre poznanie Milana Rúfusa. My nemáme takého básnika na našom drahom Slovensku, v tejto Európe. Nie, to neberte ako chválu, Božechráň, ale pravda je pravda. Buďte šťastní. Povedané hviezdoslavovsky, potom to Milanko prevzal: Boh požehnal vám básnika, Boh požehnal vám a cez vás nám všetkým takúto hviezdu tisícročia. Tak sa vravelo na konci minulého storočia. Ale to bude platiť aj ďalej v novom storočí, či treťom tisícročí.
Buďte mi všetci drahí
Milujme Milanka, milujme jeho poéziu. Tam nie je vypovedané nič tak trc-frc, na všetkom je pečať, na všetkom je láska, na všetkom je ruka, čo stvorila úžasnú reč tejto poézie tohto národa. Dnes, v tomto storočí, buďte šťastní a buďte požehnaní vo vašich rodinách. Poézia je večné svetlo, ako teraz to betlehemské, čo nás vedie tam, kam chceme ísť. Len cestu treba vedieť hľadať Som rád, že som mohol aspoň takto, cez manželov Barániovcov a vášho kultúrneho pracovníka, medzi vami pobudnúť v toto Trojkráľové dopoludnie a možno už aj poludnie života. Lebo ako vidíte, beriem ho ako vyvolené. My sme sa nedohadovali, neupresňovali dátum, kedy bude toto stretnutie. Pán Boh zasa zrežíroval jedno úžasné stretnutie, povedzme nás štyroch, s vami štyristo, štyritisíc v Liptove a tak ďalej. To sa šíri ako kruhy na vode, ale že sa koná a uskutočnilo sa, vidím v tom veľkú, veľkú symboliku, životodarnú silu biblickú.
Tak ešte raz, buďte mi všetci drahí. Ja si vás, keďže mám chorobu, ktorá zasahuje moje kosti, chorú hruď, predsa všetkých objímam, ako len najlepšie viem.
Pomyslite si na mňa
S touto návštevou už pôjdem v roku 2010 a prosím vás aj týchto priateľov, prosím všetkých dobrých ľudí, ako ja vám prajem, pomyslite si aj vy na mňa. Prajme si to, čo sľubujeme aj pri oltári: i zdravie, ale aj choroby. Nebojte sa, pretože vlastne až v chorobe sa ukáže naše duchovné zdravie a možno v tom zdraví, relatívnom do času, sa prejaví naša nedokončenosť: treba sa nám dovzdelať, doučiť, dorecitovať, dorozjímať a najmä, keď máme pri sebe a v sebe takého blízkeho človeka, umelca, akým bol, je a ostane Milanko Rúfus.
