„Pred prvou vojnou sa našim narodili dve dievčatá, ja som prišla až po vojne, keď sa otec z nej vrátil domov. Celý život som prežila v Bukovine," zaspomínala čerstvá deväťdesiatnička Valéria Teniaková a dodala, že dodnes žije v otcovskom dome.
BUKOVINA. Vraj jej narodenie otca nepotešilo. Čakal chlapca. „Mama ma prežehnala a dala meno Adelka. Keď ma však išli krstiť, otca hnev popustil a povedal: „No, ukážte mi to moje dieťa, ja si mu dám aspoň meno, ktoré sa mi páči." Tak mi dal meno Valika, ale vždy ma mal za chlapca. Vaľka ma volal. Všetku chlapskú robotu som robila s ním. Keď som sa mala vydávať preč z domu, povedal mi, že radšej moju smrť ako svadbu z domu. Počúvla som rodičov a doma som sa aj oženila," vysvetlila žena, prečo nehovorí vydala. „V Bukovine som sa narodila, tu som sa oženila a tu som sa aj staroby dožila," zopakovala žena.
Gazdovali nielen na svojom, ale aj na družstve
Muža mala z Bieleho Potoka. Otca mu vojna zobrala, žil len s mamou. Nebol bohatý, ale robotný. Rudo sa volal. Nikdy v živote ho vraj nevidela opitého a čo chytil do ruky, to urobil.
„Boli sme gazdovia, mali sme polia, ale v dedine sme žili ako jedna rodina," prešla z rodiny na život v Bukovine. „V dedine žili aj katolíci, aj evanjelici, ale rozdielu sme nemali. Keď jeden dačo robil, druhí mu išli pomôcť. Aj naše deti vyrastali spolu, keď sused išiel niekde, dal dieťa k nám."
Keď v Bukovine založili družstvo, otec V. Teniakovej si vraj strašne zúfal, že mu berú majetok. „Napriek tomu sme sa aj k majetku v družstve riadili ako na svojom. Keď sme švábku sadili, gúľali sme sa dolu poľom, žeby veľká narástla," potvrdila deväťdesiatnička.
Rudolf Teniak bol na družstve živočichár a keďže nemal kto kravy dojiť, šla Valéria. „Rukami po tridsaťdva kráv za päť korún. Výplata len päťsto korún, ale doma sme chovali ešte kravu, sviňu aj záhumienku sme obrábali. Ako sme vládali robiť, toľko sme mali." Dvanásť rokov trikrát do dňa dojila kravy na družstve. Nemala piatku ani sviatku. Každé ráno o štvrtej už bola v maštaliach.
„Keď zakladali družstvo, my v Bukovine sme neboli nadšení a keďže som vždy papuľovala, navrhli ma za okresnú poslankyňu. Mysleli si, že hádam budem čušať, ale ja som raz predsedovi povedala, že nebudem počúvať jeho rozkazy, lebo žijem s ľuďmi," odkryla ďalšiu časť svojho života. Povedala, že poslankyňou bola za predsedovania štyroch mužov na Okresnom národnom výbore v Liptovskom Mikuláši. Aj po rokoch si spomenula na ich mená: Bonifác Veselovský, Jozef Neumann, Pavol Bolvanský a Milan Baník .
Ako poslankyňa veľa cestovala, za odmenu bola na výlete v Rusku. Lietadlom vtedy letela do Moskvy, potom nasledovali Kyjev, Soč, Biela Cerkev, Spomínala na bohaté večere, nádherný cirkus, čajovú plantáž, rybárske prístavy pri Čiernom mori, moskovské kostoly, Lomonosovovu univerzitu, na moskovské metro, v ktorom sa vozili za jednu „plácu", koľko chceli.
Zúčastnila sa, a vraj veľmi rada, na mnohých školeniach. Do obecnej školy som chodila v Liptovskej Anne. Dobre som sa učila, ale pokračovať v štúdiu nebola možnosť. Preto som bola šťastná, že som mohla chodiť na školenia. Za všetko však vďačím mužovi, že ma pustil a nežiarlil. Len mi vždy povedal: „Keby som dačo na teba počul, zabijem ťa." Ale vždy všetko zariadil, aj deti. Mali sme dvoch synov, Igora a Ondreja, ale obaja ma už predišli," tisli sa Valérii Teniakovej slzy do očí.
Pochovala nielen synov, ale aj muža a sestry
„Bol to strašný úder. Dodnes neviem pochopiť, ako som to mohla prežiť." Deväťdesiatnička pochovala synov, muža aj obe staršie sestry. Pri pohľade späť konštatovala: „To všetko som pri zdraví a pri dobrom rozume prežila, za všetko vďačím Pánu Bohu."
V súčasnosti býva V. Teniaková so svojou nevestou Želkou a jej opateru si pochvaľuje: „Vie napiecť, navariť, nič nemusím robiť." Nevesta prezradila, že svokra má dodnes živý záujem o politiku. Kedysi však viac vypekala na oslavy v dedine, dnes to už nerobí. Celá rodina Valérie Teniakovej na jej deväťdesiatku pripravila oslavu v hoteli. Keď sa opýtala: „Čo ste to mne za klčky-vlčky za môj chrbát urobili? " jedna z vnučiek odpovedala: „Starká, my vieme, prečo sme to urobili. Zaslúžiš si.
