V Liptove sa striedali na frontových líniách naši Svobodovci s červenoarmejcami viac ako dva mesiace, až do 6. apríla 1945. Vtedy oslobodili poslednú liptovskú obec Stankovany.
PODTUREŇ. Do Podturne prišli osloboditelia 2. februára 1945. Razantný postup Červenej armády, príslušníkov 1. československého zboru a partizánskych oddielov sa po oslobodení Podturne a okolitých obcí spomalil a zastavil sa až na takmer deväť týždňov.
Oslobodzovacie vojenské operácie trvali od januára do apríla 1945. Ako keby liptovský región mal väčší strategický význam než iné v Európe. Ide azda o zhodu okolností. Potvrdzujú to nielen ľudia, ktorí tieto udalosti prežili na vlastnej koži.
Oldřich Vaněk je vojenským historikom. Žije v Liptovskom Mikuláši zhodou okolností v paneláku na tom istom poschodí ako rodina Nikolaja Tegzu, osemdesiatročného veterána, príslušníka 1. československého armádneho zboru. Je jedným z mála žijúcich pamätníkov, ktorí prešli známu bojovú cestu z Buzuluku až do Prahy. Opísal ju prvý povojnový minister národnej obrany ČSR Ľudvík Svoboda. Mimochodom, bol to jeden z dvoch prezidentov československej republiky, ktorý navštívil Liptov.
List Nikolaja Tegzu adresovaný do Podturne
Nikolaj Tegza, čestný občan Podturne, spomína na udalosti spred 65 rokov. Pri príležitosti výročia oslobodenia obce od nemeckých okupantov poslal list, v ktorom, okrem iného píše: „Po oslobodení Liptovského Hrádku 31. januára 1945 dostal som vo večerných hodinách bojový rozkaz postupovať so svojou batériou spoločne s pechotou v smere Podtureň, Okoličné a Liptovský Mikuláš.
Z vašej obce sme Nemcov vytlačili po krátkych a urputných bojoch 1. februára 1945. V obecnom kaštieli sme si trocha odpočinuli a ohriali sa. V Liptove pod Tatrami vtedy bola zima o niečo chladnejšia ako teraz. I snehu bolo trocha viacej. Pri Liptovskom Mikuláši v ťažkých bojoch sme ostali stáť až do 4. apríla 1945, keď sme mesto oslobodili a postupovali smerom na západ, aby sme oslobodili ostatné mestá a obce Slovenska."
Podtureň sa dostala cez vojnu aj na stránky novín
Podtureň sa dostala v posledný rok druhej svetovej vojny na stránky novín aj vďaka dobovej fotografii z frontu, na ktorej vidieť sympatickú tvár usmiatej vojačky v kožuchu, asi regulovčíčky, v pozadí s orientačnou tabuľou, smerovkami s nápismi v azbuke: Jamník, Podtureň, Liptovský Sv. Mikuláš. Údajne bol pri fotografovaní aj slávny frontový žurnalista, sovietsky reportér Konstantin Simonov, na ktorého si spomína nielen Nikolaj Tegza, ale aj žijúci vojenskí veteráni, priami účastníci bojov o Liptov Pavol Chrapčiak a Ján Iľanovský.
Starosta Marián Vojtík o Nikolajovi Tegzovi
Starosta obce Podtureň Marián Vojtík je presvedčený, že takých ľudí, akým je Nikolaj Tegza, nie je mnoho. „Osobne poznám Nikolaja Tegzu ešte z čias, keď sme spolu slúžili vo Vojenskej vysokej technickej škole v Liptovskom Mikuláši. Vždy bol náročný, zásadový, ale prevládala v ňom ľudskosť a pochopenie pre mladých. Považujem ho za dobrého, čestného človeka. Pokladám si za česť, že patrí k mojim priateľom. Vždy bol a aj teraz je nesmierne životaschopný. Veď, kto by dokázal v takom vysokom veku zriadiť, sústrediť a rozširovať materiály z dôb, ktoré dokumentujú hrôzy vojny v autentickej podobe? Pre všetkých aj pre návštevníkov múzea v našej vojenskej akadémii expozícia prezentuje fakty, ktoré ako svobodovec prežíval v bojoch proti hitlerovskej fašistickej armáde," povedal Marián Vojtík.
Ľudia z Ondreja pomáhali vojakom pri presune
Nikolaj Tegza bol v čase, keď sa dostal prvýkrát do Liptova, veliteľom protilietadlovej batérie. „Zavolali ma na veliteľstvo delostrelectva 3. československej brigády do Jakubovian. Dostal som rozkaz presunúť sa s batériou z Okoličného do Žiaru, zaujať palebné postavenie a podporovať 6. prápor štábneho kapitána Moravca. Na presun bolo len niekoľko hodín. V ťažkých zimných podmienkach sme sa pobrali z Okoličného cez Beňadikovú, Liptovský Ondrej a Konskú do Žiaru. Vtedy nám pomohli ľudia z Liptovského Ondreja. Keď videli, že sa s autami nikam nedostaneme, zapriahli svoj dobytok, po dva páry volov na každý kanón a do Žiaru sme sa predsa len dostali. Zakopať kanóny a vybudovať úkryty v zamrznutej zemi nebolo ľahké, ale do 3. marca bol útok pripravený."
Pokým sa stal československým vojakom, prešiel strastiplnú cestu. Nikolaj Tegza pochádza z Podkarpatskej Rusi. Územie bolo rovnako ako Slovensko takmer tisíc rokov súčasťou Uhorska. Po parížskej mierovej konferencii v roku 1919 patrila do Československa.
Rodina Nikolaja Tegzu sa ako mnohé iné cítili československými štátnymi občanmi. V oblasti sa pozdvihla predovšetkým kultúra a národnostné povedomie Rusínov. V roku 1938 sa na základe viedenskej arbitráže ocitla Podkarpatská Rus v Maďarsku. Stredoškolák Nikolaj Tegza z Obchodnej akadémie v Mokačeve sa spolu s kamarátmi chceli vyhnúť nástupu do maďarskej armády.
Pri úteku do Poľska chlapcov chytili a zavreli
„Školu zatvorili a pre nás mladých chlapcov už mali pripravené uniformy. Direktor školy Schlesinger mi vtedy povedal, aby som neváhal a ušiel do Poľska. Tak sme sa vybrali smerom na Ľvov. Lenže v roku 1941 na poľských územiach platilo štatárium, prísne vojenské predpisy. Hoci sme ilegálne prekročili sovietske hranice s tým, že sa na veľkom území kdesi stratíme, aj tak nás chytili a zavreli do gulagu," spomenul Nikolaj Tegza.
Na pobyt v zbernom tábore, kdesi za polárnym kruhom nespomína rád. Súčasťou tábora bol kláštor, kde predtým vyučovali dievčatá. Príslušníci NKVD ho vypočúvali. „Za noc ma aj niekoľkokrát volali na výsluch, a keď som s nimi hovoril plynulo po rusky, fackali ma, vraj špión, kde si sa naučil tak dobre našu reč?"
V gulagu o hlade robili s krompáčmi a lopatami
Neskôr ich previezli do štandardného gulagu. Podľa Tegzu živorilo v tábore okolo 30-tisíc ľudí. Medzi nimi nielen ľudia z Podkarpatskej Rusi, ale aj Česi, Slováci, Rumuni, Poliaci a, samozrejme, Rusi.
Na jedného si Nikolaj Tegza spomína: „Často mi plačúc vysvetľoval, že akýže on bol kulak? Mal dva kone a päť hektárov poľa. Preto ho zavreli. Hrozná doba. My sme chodili stavať letisko, kde bola asi päť kilometrov dlhá pristávacia dráha. Alebo sme opravovali železničnú trať. Mali sme dennú dávku jedla 110 gramov chleba. Naše pracovné nástroje boli krompáč, lopata, drevený fúrik. A keď už sa mi zdalo, že od hladu a útrap strácam posledné sily, odrazu sa objavili naši. Kto chcel, mohol hneď vstúpiť do jednotky, ktorá bola súčasťou 1. československého armádneho zboru."
Začiatok Tegzovej cesty do Prahy nebol v Buzuluku, ale v 4-tisíc kilometrov vzdialenom bezmennom gulagu. Jeho rodné mesto Chust sa stalo koncom roka 1944, teda v čase, keď začala Červená armáda oslobodzovať Podkarpatskú Rus, sídelným miestom pre československú delegáciu. Londýnska vláda na tomto území prostredníctvom delegácie mala vykonávať dočasnú správu oslobodenej oblasti. Bolo to zbytočné, lebo o krátky čas aj tak územie odstúpila naša vláda Sovietom. „Liptov, za ktorého slobodu položilo po Dukle najviac životov na území Slovenska, sa mi stal nakoniec osudným. Zostal som tu."
