Pondelok, 21. máj, 2018 | Meniny má Zina
Pridajte si svoje mesto

Tegza je jedným z mála pamätníkov bojovej cesty z Buzuluku do Prahy

V Liptove sa striedali na frontových líniách naši Svobodovci s červenoarmejcami viac ako dva mesiace, až do 6. apríla 1945. Vtedy oslobodili poslednú liptovskú obec Stankovany.

Veterán Nikolaj Tegza, plukovník vo výslužbe, je jedným z mála pamätníkov, ktorí prešli známu bojovú cestu z Buzuluku Do Prahy. Bol v armáde, ktorá Liptov oslobodzovala počas 2. svetovej vojny. Hovorí, že sa mu stal osudný. V Liptove ostal a doteraz žije(Zdroj: JÁN TRNOVSKÝ)

V Liptove sa striedali na frontových líniách naši Svobodovci s červenoarmejcami viac ako dva mesiace, až do 6. apríla 1945. Vtedy oslobodili poslednú liptovskú obec Stankovany.

PODTUREŇ. Do Podturne prišli osloboditelia 2. februára 1945. Razantný postup Červenej armády, príslušníkov 1. československého zboru a partizánskych oddielov sa po oslobodení Podturne a okolitých obcí spomalil a zastavil sa až na takmer deväť týždňov.

Oslobodzovacie vojenské operácie trvali od januára do apríla 1945. Ako keby liptovský región mal väčší strategický význam než iné v Európe. Ide azda o zhodu okolností. Potvrdzujú to nielen ľudia, ktorí tieto udalosti prežili na vlastnej koži.

Oldřich Vaněk je vojenským historikom. Žije v Liptovskom Mikuláši zhodou okolností v paneláku na tom istom poschodí ako rodina Nikolaja Tegzu, osemdesiatročného veterána, príslušníka 1. československého armádneho zboru. Je jedným z mála žijúcich pamätníkov, ktorí prešli známu bojovú cestu z Buzuluku až do Prahy. Opísal ju prvý povojnový minister národnej obrany ČSR Ľudvík Svoboda. Mimochodom, bol to jeden z dvoch prezidentov československej republiky, ktorý navštívil Liptov.

List Nikolaja Tegzu adresovaný do Podturne

Nikolaj Tegza, čestný občan Podturne, spomína na udalosti spred 65 rokov. Pri príležitosti výročia oslobodenia obce od nemeckých okupantov poslal list, v ktorom, okrem iného píše: „Po oslobodení Liptovského Hrádku 31. januára 1945 dostal som vo večerných hodinách bojový rozkaz postupovať so svojou batériou spoločne s pechotou v smere Podtureň, Okoličné a Liptovský Mikuláš.

Z vašej obce sme Nemcov vytlačili po krátkych a urputných bojoch 1. februára 1945. V obecnom kaštieli sme si trocha odpočinuli a ohriali sa. V Liptove pod Tatrami vtedy bola zima o niečo chladnejšia ako teraz. I snehu bolo trocha viacej. Pri Liptovskom Mikuláši v ťažkých bojoch sme ostali stáť až do 4. apríla 1945, keď sme mesto oslobodili a postupovali smerom na západ, aby sme oslobodili ostatné mestá a obce Slovenska."

Podtureň sa dostala cez vojnu aj na stránky novín

Podtureň sa dostala v posledný rok druhej svetovej vojny na stránky novín aj vďaka dobovej fotografii z frontu, na ktorej vidieť sympatickú tvár usmiatej vojačky v kožuchu, asi regulovčíčky, v pozadí s orientačnou tabuľou, smerovkami s nápismi v azbuke: Jamník, Podtureň, Liptovský Sv. Mikuláš. Údajne bol pri fotografovaní aj slávny frontový žurnalista, sovietsky reportér Konstantin Simonov, na ktorého si spomína nielen Nikolaj Tegza, ale aj žijúci vojenskí veteráni, priami účastníci bojov o Liptov Pavol Chrapčiak a Ján Iľanovský.

Starosta Marián Vojtík o Nikolajovi Tegzovi

Starosta obce Podtureň Marián Vojtík je presvedčený, že takých ľudí, akým je Nikolaj Tegza, nie je mnoho. „Osobne poznám Nikolaja Tegzu ešte z čias, keď sme spolu slúžili vo Vojenskej vysokej technickej škole v Liptovskom Mikuláši. Vždy bol náročný, zásadový, ale prevládala v ňom ľudskosť a pochopenie pre mladých. Považujem ho za dobrého, čestného človeka. Pokladám si za česť, že patrí k mojim priateľom. Vždy bol a aj teraz je nesmierne životaschopný. Veď, kto by dokázal v takom vysokom veku zriadiť, sústrediť a rozširovať materiály z dôb, ktoré dokumentujú hrôzy vojny v autentickej podobe? Pre všetkých aj pre návštevníkov múzea v našej vojenskej akadémii expozícia prezentuje fakty, ktoré ako svobodovec prežíval v bojoch proti hitlerovskej fašistickej armáde," povedal Marián Vojtík.

Ľudia z Ondreja pomáhali vojakom pri presune

Nikolaj Tegza bol v čase, keď sa dostal prvýkrát do Liptova, veliteľom protilietadlovej batérie. „Zavolali ma na veliteľstvo delostrelectva 3. československej brigády do Jakubovian. Dostal som rozkaz presunúť sa s batériou z Okoličného do Žiaru, zaujať palebné postavenie a podporovať 6. prápor štábneho kapitána Moravca. Na presun bolo len niekoľko hodín. V ťažkých zimných podmienkach sme sa pobrali z Okoličného cez Beňadikovú, Liptovský Ondrej a Konskú do Žiaru. Vtedy nám pomohli ľudia z Liptovského Ondreja. Keď videli, že sa s autami nikam nedostaneme, zapriahli svoj dobytok, po dva páry volov na každý kanón a do Žiaru sme sa predsa len dostali. Zakopať kanóny a vybudovať úkryty v zamrznutej zemi nebolo ľahké, ale do 3. marca bol útok pripravený."

Pokým sa stal československým vojakom, prešiel strastiplnú cestu. Nikolaj Tegza pochádza z Podkarpatskej Rusi. Územie bolo rovnako ako Slovensko takmer tisíc rokov súčasťou Uhorska. Po parížskej mierovej konferencii v roku 1919 patrila do Československa.

Rodina Nikolaja Tegzu sa ako mnohé iné cítili československými štátnymi občanmi. V oblasti sa pozdvihla predovšetkým kultúra a národnostné povedomie Rusínov. V roku 1938 sa na základe viedenskej arbitráže ocitla Podkarpatská Rus v Maďarsku. Stredoškolák Nikolaj Tegza z Obchodnej akadémie v Mokačeve sa spolu s kamarátmi chceli vyhnúť nástupu do maďarskej armády.

Pri úteku do Poľska chlapcov chytili a zavreli

„Školu zatvorili a pre nás mladých chlapcov už mali pripravené uniformy. Direktor školy Schlesinger mi vtedy povedal, aby som neváhal a ušiel do Poľska. Tak sme sa vybrali smerom na Ľvov. Lenže v roku 1941 na poľských územiach platilo štatárium, prísne vojenské predpisy. Hoci sme ilegálne prekročili sovietske hranice s tým, že sa na veľkom území kdesi stratíme, aj tak nás chytili a zavreli do gulagu," spomenul Nikolaj Tegza.

Na pobyt v zbernom tábore, kdesi za polárnym kruhom nespomína rád. Súčasťou tábora bol kláštor, kde predtým vyučovali dievčatá. Príslušníci NKVD ho vypočúvali. „Za noc ma aj niekoľkokrát volali na výsluch, a keď som s nimi hovoril plynulo po rusky, fackali ma, vraj špión, kde si sa naučil tak dobre našu reč?"

V gulagu o hlade robili s krompáčmi a lopatami

Neskôr ich previezli do štandardného gulagu. Podľa Tegzu živorilo v tábore okolo 30-tisíc ľudí. Medzi nimi nielen ľudia z Podkarpatskej Rusi, ale aj Česi, Slováci, Rumuni, Poliaci a, samozrejme, Rusi.

Na jedného si Nikolaj Tegza spomína: „Často mi plačúc vysvetľoval, že akýže on bol kulak? Mal dva kone a päť hektárov poľa. Preto ho zavreli. Hrozná doba. My sme chodili stavať letisko, kde bola asi päť kilometrov dlhá pristávacia dráha. Alebo sme opravovali železničnú trať. Mali sme dennú dávku jedla 110 gramov chleba. Naše pracovné nástroje boli krompáč, lopata, drevený fúrik. A keď už sa mi zdalo, že od hladu a útrap strácam posledné sily, odrazu sa objavili naši. Kto chcel, mohol hneď vstúpiť do jednotky, ktorá bola súčasťou 1. československého armádneho zboru."

Začiatok Tegzovej cesty do Prahy nebol v Buzuluku, ale v 4-tisíc kilometrov vzdialenom bezmennom gulagu. Jeho rodné mesto Chust sa stalo koncom roka 1944, teda v čase, keď začala Červená armáda oslobodzovať Podkarpatskú Rus, sídelným miestom pre československú delegáciu. Londýnska vláda na tomto území prostredníctvom delegácie mala vykonávať dočasnú správu oslobodenej oblasti. Bolo to zbytočné, lebo o krátky čas aj tak územie odstúpila naša vláda Sovietom. „Liptov, za ktorého slobodu položilo po Dukle najviac životov na území Slovenska, sa mi stal nakoniec osudným. Zostal som tu."


  1. V nedeľu sa v Bobrovci nerobí, zakázali kosačky a píly 11 420
  2. Kúpele v Korytnici pred storočím Foto 2 033
  3. Nezvyčajní drevuliaci v Račkovej doline sa rozrastajú Foto 955
  4. Ružomberok:Pri zrážke osobného auta s estónskym autobusom sa zranili traja ľudia 579
  5. Hrádočania budú mať úplne novú hokejovú halu 239
  6. Floriánsku slávnosť navrhol kňaz 176
  7. Malí Liptáci, vitajte na svete 175
  8. Enviro: Zápach v Hrboltovej sa mal šíriť z domácností, ktoré nemajú kanalizáciu 109
  9. Po kalamite sprístupnili nízkotatranské pleso 97
  10. Bývalý starosta Valaskej Dubovej ide do väzenia 87

Najčítanejšie správy

Mikuláš

V nedeľu sa v Bobrovci nerobí, zakázali kosačky a píly

Kosačky, motorové píly ani vŕtačky v nedeľu v Bobrovci nepočuť. Obec si urobila s hlučnými prácami poriadok. Schválila nariadene, ktoré robí z nedele deň oddychu a pokoja od hluku.

Kúpele v Korytnici pred storočím

Nielen vzácna minerálna voda, ale aj prostredie prispelo ku tomu, že kúpele v Korytnici patrili medzi najvychytenejšie v Uhorsku.

Nezvyčajní drevuliaci v Račkovej doline sa rozrastajú

Račkovu dolinu v Západných Tatrách od minulého roka zdobia drevuliaci. Ide o projekt mimoriadne vydarených nadrozmerných sôch, ktoré sprevádzajú návštevníkov doliny nad Pribylinou.

Ružomberok:Pri zrážke osobného auta s estónskym autobusom sa zranili traja ľudia

Tri osoby utrpeli zranenia, z toho minimálne jedna ťažké, pri dopravnej nehode, ktorá sa stala v nedeľu pred 18.hodinou na Bystrickej ceste v Ružomberku.

Hrádočania budú mať úplne novú hokejovú halu

V Liptovskom Hrádku by malo koncom roka pribudnúť nové športovisko.

Blízke regióny

Zdanlivo hluché ženy drankajú od Martinčanov peniaze na falošnú zbierku

​​​​​​​Hluchonemé ženy zbierajú po Martine podpisy na zriadenie zvláštneho centra. Od ľudí si nepríjemným spôsobom pýtajú peniaze a keď sa majú legitimovať, dajú sa na útek.

Ak v kroví číhajú šelmy, roztláčať auto nie je dobrý nápad

Radoslav Coufal z Turčianskeho Ďura fotí zvieratá.

Dominantou západného námestia v Martine bol najskôr Glückstahlov dom a neskôr Prior

Jednou z dominánt západnej strany martinského námestia bola určite aj budova Prioru, teraz OC Galéria. Kedysi však na tomto mieste pútal pozornosť Martinčanov dom obchodníka s textilom Jonáša Glückstahla.

Pod kostolom v Trstenej môžete nazrieť do útrob záhrobia. Otvorili kryptu

Pán Boh dal, Pán Boh vzal. Tak ľudia v 18. storočí vnímali smrť. O úcte k zomretým svedčia aj zdobené rakvy, ktoré dávali svojim príbuzným vyrobiť. Niektoré môžeme obdivovať aj po viac ako dvesto rokoch.

Záchranári zasahovali pri vážnej nehode aj pri páde z koňa

Leteckí záchranári zo Žiliny mali rušný víkend. Pomoc potrebovali aj deti, ktoré spadli z koňa.

Všetky správy

Peter Lipa: Moje skutočné meno bolo pre mňa nebezpečné

Peter Lipa oslavuje 75 rokov. Hovorí, že pri živote ho drží záujem o hudbu.

Nové autá musia byť bezpečnejšie už o tri roky

Európska komisia zverejnila kompletný zoznam novej povinnej výbavy, ktorá má zlepšiť bezpečnosť na cestách.