RUŽOMBEROK. Autor, Ružomberčan Jozef Karika, so znalosťou veci analyzuje príčiny formovania prvých zločineckých skupín, teritoriálne rozdelenie moci a vplyv podsvetia na politickú klímu v krajine. Umožňuje nahliadnuť do zákulisia nielen gangstrov nižšieho rangu, ale aj mafie v bielych golieroch, fungovania regionálnej politiky a práce médií.
Líši sa podľa vás slovenský svet zločinu a veľkých peňazí od zahraničného?
- Nepovažujem sa za odborníka ani na svet zločinu, ani veľkých peňazí. V románe som príbehom popísal kolorit doby, v akej sme žili, a v akej ešte stále žijeme. Posúdenie, nakoľko tento popis zodpovedá alebo nezodpovedá realite, je na čitateľovi. Mojím hlavným zámerom bolo ponúknuť silný príbeh, ktorý by nebol len o priateľstve, sexe a láske. Je v ňom, napríklad, motív rozvratu osobnosti, témy zla, násilia, ľudskej konečnosti i toho, čo odlišuje správneho chlapa od hajzla, vzťah mentora a učeníka, zasväcovanie do mocenskej filozofie podsvetia.
V románe so šokujúcou otvorenosťou opisujete bezohľadné mafiánske praktiky od výpalníctva, nakrúcania pornografie, obchodu s bielym mäsom až po korupciu, ktorá rozožiera štátne a samosprávne štruktúry. Akoby ste boli jedným z nich.
- Ďakujem, keby som bol jedným z nich, náš rozhovor by sa práve skončil. Naznačovať niečo také, je ako obviňovať Maria Puza, autora Krstného otca, z príslušnosti k mafii. Nezmysel.
Nemôžete ale poprieť realistickosť románu.
- Súhlasím s tým, že román je kruto realistický, nemoralizuje. Ale napriek tomu azda pomedzi riadky presvitá odkaz, že keď popisujem nedávny aj aktuálny stav spoločnosti, idem aj pod vlastnú kožu, neraz pri tom ako autor trpím a je mi ľúto, že neretušovaný opis našej každodennosti je takýto temný.
Ak autor chce čo najpresvedčivejšie opísať prostredie, postavy, musí mať okrem fantázie aj dostatok vedomostí z danej oblasti. Ako dlho ste študovali prostredie mafie a čo vám pomohlo najviac?
- Takémuto nedobrovoľnému štúdiu sa nedalo vyhnúť, pokiaľ žil človek posledných dvadsať rokov na Slovensku. Od roku 1993 žijeme v štáte, ktorý jedna z postáv románu charakterizuje ako legitimizovanú vládu mafie. Chcem veriť, že názor tejto postavy je prehnaný, avšak slovenská realita ma v tejto viere nie vždy utvrdzuje. Z tohto dôvodu román nevyžadoval žiadne špeciálne štúdium. Opísal som to, o čom počujem rozprávať mojich rovesníkov a čo okolo seba vnímam.
Zdôrazňujem však, že neudržujem kontakty s kriminálnikmi, ale so slušnými, normálnymi mladými ľuďmi. To, že o takýchto veciach počúvam od nich, považujem za tragédiu mojej generácie. Mala tú smolu, že bola uvrhnutá priamo do spoločenského rozvratu, do medzery medzi starým a novým poriadkom. Traumu a postihnutie, akými vďaka tomu trpí, tuším zatiaľ nikto beletristicky nespracoval. Práve o to som sa románom pokúsil.
Čo pre vás bolo pri písaní najťažšie?
- Za najšokujúcejšie považujem, že dej neopisuje životné príbehy rodených kriminálnikov. Naopak, sleduje osudy troch slušných, čestných a nádejných príslušníkov generácie z konca sedemdesiatych rokov. To, že sa nite týchto príbehov odvíjajú cez oblasti, aké ste vymenovali, nie je znakom autorovej príslušnosti k podsvetiu, ale výpoveďou o tom, čím táto generácia prešla.
Celý rozhovor s Jozefom Karikom si môžete prečítať v tlačenom vydaní MY Liptovské noviny, ktoré vyjdú už zajtra.
