LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Narodil sa v Bobrovci 4. júla 1949 a prezradil, že dátum jeho narodenia je jednou z koordinát polohy jeho rodnej obce. Zemepisná šírka Bobrovca je totiž 49 stupňov, sedem minút a štyri sekundy. Hoci už 35 rokov žije v Liptovskom Mikuláši, cíti sa stále Bobrovčan. „Vyrastal som tam, žijú tam dobrí ľudia a myslím si, že stále patrím k nim," povedal Milan Kružliak a dodal, že aj na Podbrezinách je rád. Pracuje ako námestník pre tvorbu projektov a riešenia úloh Verejnoprospešných služieb v oblasti odpadového hospodárstva.
Kedy ste darovali krv prvýkrát a prečo?
- Počas štúdia na drevárskej priemyslovke v Spišskej Novej Vsi. Do školy prišli vojaci a prehovorili viacerých z našej triedy. Krv sme darovali v Levoči, lebo v Spišskej Novej Vsi vtedy nebola nemocnica.
Za krv sa kedysi platilo a niektorí, najmä tí chudobnejší, ju predávali. Koľko sa platilo za odber?
- Za jeden odber sa platilo dvesto korún. Ale v levočskej nemocnici sme sa delili na polovicu s vojakmi, ktorých odbery boli vykazované ako čestné, takže nedostávali nič. V tom čase, čiže koncom 60. rokov, nám bezplatný odber nikto nenavrhol, ani sme o tejto možnosti nevedeli. Keď som sa po maturite vrátil do Bobrovca a mikulášska transfúzka ponúkla bezplatný odber, bral som to ako samozrejmosť. Nikdy som krv nedával pre peniaze. Ale tým, čo predávali svoju krv, aby si pomohli z biedy, som to nikdy nezazlieval. Bolo to čestné.
Kedysi bývalo aj pohostenie.
- Áno. Po odbere v Levoči nám dávali víno aj pečené kurča. V Mikuláši sme dostávali lístky a chodili sme do Kaplánov na obed. Hoci je dnes pohostenie skromnejšie, myslím si, že ako mne ani iným nechýba rovnako ako odmena za odber. Zdravý by mal pomáhať chorému, to je prirodzený zákon.
Akú máte krvnú skupinu? Volali vás niekedy do nemocnice, aby ste súrne prišli, že ide o život?
- Mám krvnú skupinu nula, čiže môžem darovať krv každému s rovnakým rh faktorom. Raz, keď som odpovedal pri tabuli, ma v školskom rozhlase vyzvali, že potrebujú krv. Odišiel som hneď bez slova zo Spišskej Novej Vsi do levočskej nemocnice. Po odbere ma pred nemocnicou čakal otec dievčatka, ktoré zrazila motorka, aby sa mi poďakoval. Bol to dobrý pocit. O nejaký čas praskol staršiemu pánovi z našej obce žalúdočný vred a jeho dcéra ma požiadala o pomoc. Išiel som a napriek väčšiemu vekovému aj názorovému rozdielu sme sa stali priateľmi.
Doteraz ste darovali už viac ako štyridsať litrov krvi. Nechýba vám? Ako si ju nahrádzate a ako sa cítite po odbere?
- Na každý odber idem rád, mám po ňom dobrý pocit. Nie som unavený, nepotrebujem si krv nahrádzať červeným vínom a netreba mi ani oddychovať. Väčšinou idem z odberu rovno do roboty. Náhradu krvi rieši organizmus sám a, samozrejme, čas. Ale nie každý to znáša rovnako. Raz som presvedčil na odber kolegyňu. Prišlo jej zle a ja som sa cítil za to vinný. No napokon to dobre dopadlo a bola na seba hrdá.
Potrebovali ste niekedy krv vy?
- Chvalabohu, nie.
Mohli by ste porovnať, ako to bolo s darcovstvom za socializmu a ako je teraz? V čom sú rozdiely?
- Kedysi stačila na vyšetrenie kvapka krvi z prsta, dnes berú krv zo žily. V pamäti mi utkveli aj gumové galoše a biele plášte, ktoré sme museli mať pri odbere, dnes sú len prezuvky. Za socializmu boli na všetko záväzky. Jedni krv dávali a iní vykazovali splnenie záväzku BSP (brigády socialistickej práce) alebo inej „spoločenskej" organizácie. Dnes je to transparentnejšie. Človek je obdarovaný rozumom a slobodnou vôľou, teda berie na seba zodpovednosť za svoje rozhodnutia aj činy.
Aké máte koníčky?
- Mojimi koníčkami sú literatúra - Solženicyn, Pasternak, Dostojevskij, turistika, more, štúdium zaujímavostí z oblastí, ktoré sú blízke mojej práci alebo srdcu a lúštenie krížoviek.
Čo si v živote najviac ceníte?
- Rodinu, zdravie, slobodu myslenia a konania a zodpovednosť za svoje myslenie, reči a skutky pred sebou, Bohom aj ľudmi.
