Bezdomovci zomierajú najmä v zimnom období. Celoslovenské štatistiky sú hrozivé. Dve až tri obete týždenne. Možno aj tieto skutočnosti podnietili etnologičku Ninu Beňovú, ktorá žije sa rodinou v Závažnej Porube, na zmapovanie situácie slovenských bezdomovcov. Jej odborná publikácia Vybrané formy chudoby na vidieku a v meste je prvou svojho druhu na Slovensku.
ZÁVAŽNÁ PORUBA. Ako sa k takej chúlostivej téme, téme bezdomovectva, dostala? Nina Beňová tvrdí, že vždy ju zaujímalo, ako je možné, že niekto skončí na ulici. Skončí zrazu celkom sám bez pomoci. Zaujímalo ju, ako môže človek na ulici prežiť a ako by sa mu dalo pomôcť, aby na ulici nemusel byť.
„Už počas štúdia som nosila bezdomovcom jedlo a oblečenie. Bolo to pod Bratislavským hradom. Neskôr som navštívila organizácie, ktoré im pomáhali a pracovala som vo viacerých z nich. Bola som dobrovoľníčkou. Neskôr som sa rozhodla založiť vlastné združenie. Podarilo sa mi pripraviť projekt, vďaka ktorému sa tam mohli zamestnávať bezdomovci. Nakoniec ma problém natoľko zaujal, že som o bezdomovectve napísala diplomovú pracú. Tému som využila aj na svoju dizertáciu."
Už sú aj v menších mestách a dedinách
Najviac bezdomovcov, okolo 3-tisíc, žije v Bratislave. Tento fenomén je však čoraz viac aktuálnejší aj v liptovských mestách a niektorých obciach.
„Väčšina ľudí považuje za bezdomovcov tých, na ktorých hneď vidno, že nemajú kde bývať. Teda postávajú v uliciach, popíjajú, niektorí žobrú alebo predávajú časopis Nota bene. Bezdomovci sa sústreďujú najmä pred obchodnými domami alebo pred kostolmi. V skutočnosti kategóriu bezdomovcov nepredstavujú len ľudia, ktorí zjavne žijú na ulici alebo prespávajú v nocľahárni, kanáloch či v záhradnej chatke."
Vieme posúdiť, kto je bezdomovec? „Prakticky každý, kto nemá vlastný domov, ale aj ten, ktorému bezprostredne hrozí, že o svoj domov príde. Žiaľ, k nim často patria aj odchovanci detských domovov, ktorí nemajú kam ísť, rodiny, ktorým hrozí exekúcia a vysťahovanie, dlhodobo nezamestnaní alebo ľudia, ktorí rozvodom prišli o svoje bývanie. Niektorí z nich dokonca pracujú, ale pokiaľ nemajú svoje bývanie isté, tak je veľmi pravdepodobné, že skôr či neskôr skončia na ulici doslovne a fyzicky. Kým sa dá, bývajú v rozličných ubytovniach alebo celkom iba v provizóriách," povedala N. Beňová.
Skrytí bezdomovci
N. Beňová vo výskumoch tvrdí, že skryté formy bezdomovectva u nás boli aj pred 20 rokmi. Ale s prechodom na trhovú ekonomiku stúpla nezamestnanosť a podniky začali rušiť svoje ubytovne. „Tým pádom skrytí bezdomovci sa často zo dňa na deň ocitli na ulici. Tento problém sa zväčšuje. Je evidentný a viditeľný. Takzvané pouličné bezdomovectvo je daňou aj za terajšiu vysoko individualistickú dobu. Ľudia sú, mnohí aj musia byť, zameraní iba na seba, na prežitie."
Na konferencii v Liptovskom Jáne N. Beňová informovala o vývoji bezdomovectva, pričom potvrdila, že je to komplexný problém. Vlastne sa ani nevie presný počet bezdomovcov. „Skoro každý, vtedy na konferencii boli aj zástupcovia samospráv, uviedol v ankete, že majú najmenej jednu nocľaháreň pre ľudí bez domova. Alarmujúce je, že takmer 80 percent z nich tieto priestory považuje za nedostatočné. Problém treba riešiť komplexne, ale ako pri problémoch života Rómov pretrváva nedostatok peňazí, neochota kompetentných na riešenie, nedostatočné a nevyhovujúce priestory na ubytovanie pre ľudí bez domova a najmä nedostatočne vypracovaná legislatíva zo strany štátu."
Následky na psychike
Ľudia väčšinou prídu o domov zo dňa na deň. Cesta naspäť už zrejme taká rýchla nie je. „Keď niekto príde o svoj domov, väčšinou sa najskôr pokúša uchytiť v bytoch známych či ubytovniach, pokiaľ má na to peniaze. Takýto stav sa však nedá udržať dlhodobo a zákonite nastane situácia, keď sa človek ocitne na ulici bez všetkého a celý svoj majetok môže zmestiť do niekoľkých igelitiek. Prispôsobí sa novým podmienkam a prostrediu, v ktorom nič nie je isté. Mnohí rezignujú. Niekoľko mesiacov strávených na ulici sa môže na človeku, jeho psychike a návykoch podpísať tak, že návrat späť trvá aj niekoľko rokov. Z inteligentného vzdelaného človeka sa veľmi rýchlo stane najúbohejší zanedbaný žobrák," poznamenala N. Beňová.
Pútnici sú už len vo filmoch
Téma bezdomovec je zaujímavá pre niektorých spisovateľov a umelcov, lebo si myslia, že ak človek nie je k ničomu hmotnému pripútaný, je v tom istý náboj slobody. „Z praxe viem, že drvivá väčšina bezdomovcov vôbec nepociťuje onú slobodu, ale práve naopak, najviac túžia zaradiť sa naspäť medzi normálnych ľudí, mať bývanie, prácu a blízkych, s ktorými by mohli zdieľať život. O slobode možno hovoriť, napríklad, v súvislosti s kočovníkmi, určitou skupinou ľudí, ktorí putovali z miesta na miesto, bez toho, aby boli súčasťou určitého spoločenstva. Ale takýchto pútnikov a tulákov ako vystrihnutých z filmov dnes už ťažko nájsť," hovorila etnologička.
„Ak si má človek vybrať medzi mrznutím v kanáloch alebo chatke, radšej sa bude tisnúť v nocľahárni. To nemá nič spoločné so slobodou. Komu vyhovuje byť ponižovaný, prosiť sa na ulici, žiť v neistote a strachu? Bezdomovectvo nie je výsledkom osobného rozhodnutia človeka. Je to dôsledok krízovej situácie, ktorú nezvládol," dodala.
Alkoholici sú najzraniteľnejší
K tomu je tu ešte alkoholizmus bezdomovcov. Mnohí sa do útulku nedostanú, lebo trpia závislosťou. „Vo väčšine zariadení neprijímajú ľudí pod vplyvom alkoholu. No alkoholici a inak závislí tvoria tú najzraniteľnejšiu skupinu bezdomovcov, najmä v zime a mrazoch. Žiaľ, sú to ľudia, ktorí si bez pomoci druhých nedokážu často zabezpečiť ani základné potreby." Aj preto niektoré takéto zariadenia zívajú prázdnotou.
Alkoholizmus je choroba, ktorá sa, podľa N. Beňovej, nevytratí zázračne z večera do rána. Ale zdôrazňuje, že nie všetci bezdomovci sú alkoholici. Podľa nej by služba pri zariadeniach a nocľahárňach pre bezdomovcom mala byť nevyhnutne doplnená o službu, v rámci ktorej by sociálni pracovníci vyhľadávali najzraniteľnejších priamo na uliciach.
