Jana Vyparinová z Podturne prežila pred dvoma rokmi výbuch kotla. Bola popálená na sedemdesiatich percentách tela, dodnes má následky. Napriek tomu sa už rada a veľa usmieva.
PODTUREŇ. „Môžete o tom, čo sa vám stalo pred viac ako dvoma rokmi, rozprávať?" zaznela otázka a žieňa s úsmevom prikývlo: „Rozprávanie o úraze beriem ako terapiu." Ako si teda Janka Vyparinová, mamka osemročného syna Filipka, spomína na výbuch kotla v pivnici 2. novembra 2007?
Vrátila sa až na synčekovo volanie
„Prikladala som do pece ústredného kúrenia v pivnici, keď v tej chvíli vybuchol kotol na tuhé palivo. Prvý moment? Veľký hluk, ale nevedela som pochopiť, čo sa stalo. Vedela som len, že sa niečo stalo, ale neuvedomovala som si, čo. Ležala som na zemi medzi kotlom a práčkou a myslela som si, že som odišla z tohto sveta. Čo bude teraz? Nevládala som sa postaviť, pohnúť, nič. Zrazu som však počula, že zakričal na mňa môj synček: „Mami, čo sa stalo?"
Hral sa v obývačke, keď som odišla do pivnice. Zvyčajne chodieval so mnou. Bavilo nás prikladať spolu polienka do pece. Vtedy, chvalabohu, nechcel zísť do pivnice. Jeho hlas ma prebral. „Nič, Filipček, ale nechoď do pivnice, ja idem za tebou." Zrazu som sa dokázala sama postaviť, akoby mi nič nebolo a prišla som hore do bytu.
V tej chvíli prichádzal aj manžel z práce domov a aj jemu som tvrdila, že nič mi nie je. Nechcela som, aby sa o mňa báli. Veď už som na oboch videla, že sú vystresovaní. Len som povedala, aby zavolali záchranku, lebo ma bolí ruka a šla som sa umyť. Vtedy som nevnímala žiadne popáleniny.
Chcela sa pozerať z okna vo vrtuľníku
Keď prišla záchranka, sama som vyšla z domu. Stále som sa tvárila, akoby mi nič nebolo. Bolela ma len ruka. Keď som si sadla do sanitky, bolo mi zima a potom som zaspala. Zobudila som sa až vo vrtuľníku a nechápala som, kde idem, čo sa so mnou robí. Chcela som pozerať von oknom, ako to robil lekár. Chcela som, aby ma posadil. On sa na mňa začudovane pozrel a povedal, že ideme do Košíc do nemocnice."
Janka Vaparinová vo vrtuľníku zaspala a prebrala sa neskoro večer v nemocnici v Košiciach Šaci. Nevedela sa zorientovať, nechcela myslieť, ani si vnútorne pripustiť, že sa nachádza v ťažkej situácii. Na jej otázku, ako je s ňou po výbuchu, lekár odvetil: „Veľmi zle." Nechápala. Kde je? Čo sa s ňou deje?
„Postupne som si v duchu pripúšťala, že niečo vážne sa so mnou stalo. Stále som si však myslela, že mám len tržné rany, lebo mi tiekla krv. Až od sestričky som sa dozvedela, že mám na sedemdesiatich percentách tela popáleniny druhého a tretieho stupňa. Bolesti z popálenín som však žiadne nevnímala, len mi bolo stále zima. A najväčšou bolesťou bola vtedy pre mňa zlomená ruka, ktorú však lekári neriešili. Bolo totiž niečo iné oveľa dôležitejšie, ale ja som o tom nevedela. Potom mi všetko začínalo dochádzať. Prišli bolesti. Nemohla som sa ani pohnúť."
Pohľad na vlastné telo ju šokoval
Prvý šok zo zranenia a popálenín Janka Vyparinová zažila vtedy, keď ju prvýkrát začali preväzovať bez narkózy. Dovtedy vždy tieto úkony robili v celkovej narkóze, no Jankine srdce sa ozvalo a narkózy prestali, hoci ona si ich veľmi želala, aby nemusela vnímať bolesť. Ani vidieť svoje nohy. Dostávala síce lieky, ale tie bolesť nepotlačili.
„Svoje telo som videla len raz trošku. Strašný šok. Od toho dňa som pri preväzovaní mala vždy zatvorené oči. Lekári aj sestričky veľmi chceli, aby som sa pozerala, aby som si zvykla na svoje popálené telo, ale nedokázala som to. Jediným krátkym pohľadom som pochopila, že moje nohy boli len živé mäso a strašne boleli." Celé týždne ležala celá zabalená v obväzoch, len hlava z nich vykúkala. „Jedine hlavu som mala čistú, nebolo na nej žiadne poranenie. Chvalabohu, lebo neviem, ako by som ešte aj to psychicky znášala."
Keď si Janka začala uvedomovať svoj vážny stav, prešla do smútku a sĺz. Najlepšie jej vraj bolo, keď niekto pri jej posteli sedel. Manžel, priatelia a lekári. Dokonca, keď raz mala veľkú chuť na pivo, primár jej ho doniesol. „Ich starostlivosť mi veľmi pomáhala," potvrdila Janka.
Na svoje popálené telo si vtedy dvadsaťsedemročná žena zvykala veľmi ťažko. Ani po sedemtýždňovom pobyte v nemocnici, keď už bola doma v Liptove, nedokázala svoje zranené telo prijať. Vrátila sa však do rodičovského domu, nie do domu, kde sa stalo nešťastie. „Keď som prišla z nemocnice, nevedela som ešte chodiť. Bola som ako malé dieťatko. Iba som stúpila na zem a zrazu som nevládala ani stáť. Strašné bolesti som mala aj pri sedení. Aj pretočenie v posteli mi dalo roboty," zamyslela sa. „Už ani ja pomaly neverím, že to naozaj bolo."
Cítili s ňou nielen blízki, ale celá dedina
Bývala vychovávateľka v Špeciálnej škole v Liptovskom Jáne potrebovala nevyhnutne pomoc blízkych. Manžel nechal prácu, ostal doma opatrovať Janku. Každý deň prichádzali rodičia. Sestrička Janka Berníková z Podturne ju denne preväzovala, rehabilitačná sestra Mária Farkašová chodievala s ňou cvičiť. „Mala som a dodnes mám okolo seba veľa dobrých ľudí," šťastne potvrdila J. Vyparinová a dodala, že keď potrebovala v nemocnici krv, z dediny a okolia prišlo do Košíc vyše sedemdesiat ľudí, aby Janke pomohlo.
„Bol to pre mňa ohromne dobrý pocit. Keď som išla na preväzy, sestričky aj lekári mi vraveli: „Koľko veľa ľudí za vami stojí, musíte sa držať, musíte to vydržať kvôli nim." Starosta Marián Vojtík vyhlásil v obci aj finančnú zbierku. Rodine prispelo veľmi veľa ľudí, a nielen z obce. Pomohla aj Komunitná nadácia Liptov, jedna z bánk, veľa známych aj menej známych ľudí. „Mala som vo všetkom veľmi veľkú podporu od ľudí," zakončila Janka. Dodnes je však mladá žena odkázaná na pomoc iných.
Dokázala sa vrátiť do domu, kde sa stalo nešťastie
Janka už býva so synčekom a manželom Jozefom v dome, kde sa stalo nešťastie. Aký to bol pocit vrátiť sa domov? „Vrátila som sa po piatich mesiacoch s pocitom, že idem domov a čakala som, že sa rýchlejšie postavím na nohy, že ma niečo posunie dopredu. Hneď som nedokázala ísť na miesto, kde sa úraz stal. Zvládla som to však po určitom čase. Nič mi návrat na miesto, kde vbuchla pec, nerobil. Ale v žiadnom prípade som nechcela pôvodné vykurovanie. Zrušili sme ho a teraz už prikladám drevo len do kozubu."
Nešťastie jej v súčasnosti pripomína neistá chôdza. Bolia ju nohy a najmä jazvy. Pre bolesti nemôže stáť. Ruka po zlomenine vraj ostala nemotorná, ale najhoršie sú po úraze nohy. „Stále sa mi na nich otvárajú rany. Vlani manžel dal urobiť v záhrade bazén, aby som sa ľahšie učila vo vode chodiť. Na bežné kúpaliská ísť nemôžem, aby som nedostala infekciu. Rada plávam, tak som sa tešila, ale bola som v ňom len tri razy, lebo sa mi začali otvárať veľmi hlboké a bolestivé rany. Manžel stojí pri mne, chvalabohu, vždy bol v pohode. Je úžasný. Asi máloktorý chlap by vydržal toľko sa o ženu starať ako môj manžel. Vo všetkom mi od návratu domov pomáhal, ale musel sa učiť, kde ma môže chytiť. Takmer každý dotyk mi totiž spôsoboval bolesť. Všetko to bolo a je pekné aj smutné zároveň."
Dom je plný anjelov, priniesli ich priatelia
Synček tiež dával najavo starostlivosť o maminu: „Keď som prišla z nemocnice, on: „Mami, vankúšik ti podám." Sadol si ku mne a rozprával. Zlaté dieťa. Mám v celej rodine veľkú podporu a všetko si viac vážim najmä vtedy, keď si uvedomím, že som tu už nemusela byť."
Janka Vyparinová tvrdí, že v osudný deň stál pri nej veľmi silný anjel. Podoby anjelov jej po návrate domov nanosili aj priatelia. Sedia v celom dome a strážia Janku a jej rodinku. Určite aj oni majú na svedomí šťastný Jankin úsmev, ktorý jej neschádza z tváre napriek všetkému, čo osud priniesol do jej mladého života.
