LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Laco Hámor ponuku na oficiálneho dvojníka slovenskej hlavy štátu, čo môže byť (aspoň v amerických filmoch) celkom slušný džob, zatiaľ síce nedostal, ale podoba medzi nimi nepochybne je. Zvyčajne kladie otázky ako novinár on, teraz sme mu ich požili my.
Stáva sa vám, že si vás s Ivanom Gašparovičom ľudia mýlia?
- Stáva. Napríklad, pred niekoľkými týždňami som kráčal popri plote Grasalkovičovho, teraz Prezidentského paláca. Starší pán sa mi prihovoril: „Viete, čudoval som sa, prečo ten náš prezident ide len tak okolo plota bez ochranky. Až keď som prišiel bližšie, som zbadal, že to nie je on, ale že sa na neho podobáte." Ten pán ešte dodal: „Dúfam, že ste sa neurazili."
S prezidentom sa poznáte, urazili ste sa?
- S Ivanom Gašparovičom sa poznám dosť dlho. Prvýkrát som bol s ním v kontakte, keď bol predsedom Národnej rady, najvyšším ústavným činiteľom. Bolo to v Liptove pri nakrúcaní pltníckej reportáže. Pri Borovej Sihoti novinári spolu s ním nastúpili na plte a viezli sme sa kúsok dolu Váhom. Neskôr, po prvom kole prezidentských volieb, keď išlo do tuhého a jeho protikandidátom bol Vladimír Mečiar, som s ním a s predstaviteľmi samosprávy i štátnej správy obedoval v jednej reštaurácii v Liptovskom Mikuláši. Všeličo sme vtedy povraveli. Spýtal som sa ho, či sa o seba nebojí, lebo krátko predtým (samo)uniesli prezidentovho syna a Mečiar mu nechcel ani ruku podať.
Hoci ste známym novinárom, k herectvu máte blízko. Školský film Vlada Balca z roku 1981 o živote a práci regionálneho novinára spojil novinárstvo s herectvom.
- Pravdou je, že desaťminútový dokument, ktorý mal byť pôvodne absolventským filmom, dnes už vysokoškolského profesora Balca, existuje. Pravdou je aj to, že spojenie s ochotníckym herectvom v Belopotockého súbore budúcemu režisérovi vtedy skomplikovalo ukončenie vysokej školy. Taká bola doba. Prácu novinára niektorí recenzenti, najmä stranícki, v spojení s herectvom neakceptovali. Vlado Balco nakrútil potom iný film a bolo. Vo filme použil zábery z nakrúcania, keď som stál pred kamerou celkom prvý raz, ešte ani nie 18-ročný. Čo sa týka spojenia novinárčiny a herectva, novinár v tlači, rozhlase aj televízii by mal byť aj trochu hercom. Nie je to pravidlo, ale často sa to vyplatí. Ide o výhodu.
Aká bola atmosféra počas nakrúcania? Herci z Mafstory sa k vám správali ako k hercovi alebo ako k prezidentovi?
- Aj pre nich bola táto postava osviežením. Nechýbali rôzne bonmoty, ale vládla tam štandardná atmosféra, bežná ako v televíznom štúdiu. Na okraj, tí herci sú unavení, vidno to hneď na prvý pohľad. Majú veľa práce, v starých kolibských ateliéroch sa vyrába veľmi veľa seriálov. Z jednej strany chodby vybehne Studenková, z druhej Dzuríková alebo niekto iný. Hoci sú ustatí, na generálke ožívajú, ako keď slnko zasvieti na muchu, nehovoriac už o ostrej. Vtedy sa prekonávajú. Sú to naozaj profesionáli. Kým jedni robia a druhí čakajú, vidieť aj podriemkavajúcich kameramanov. Vtedy má viac roboty režisér s hlavným kameramanom a hercami, aby spoločne doladili predstavy scenáristov. Keď som spomenul Gabiku Dzuríkovú, hneď na úvod mi povedala, že pravidelne trávi voľné chvíle v Jánskej doline.
Objavili ste sa aj v relácii o šoubiznise.
- Pri nakrúcaní mafiánskej epizódy bol aj štáb tejto relácie. Najskôr som si myslel o redaktorke relácie, pre jej divokú frizúru, že je redaktor. Také čudo. Ale musím uznať, že svoju prácu zvláda perfektne. Bez jedného zaváhania, uprostred nakrúcania, medzi pobehujúcimi ľuďmi, za chvíľu sme všetko stihli.
K úlohám v mafiánoch a príbehoch zo súdnej siene ste sa dostali cez konkurzy. Ste s úlohami spokojný?
- Áno, neviem si predstaviť, že by som mal hrať nejakého vraha. To asi nie. Zatiaľ som hral iba svedkov a dokonca takých ako keby ma dramaturgia poznala. Ako sa povie, úloha mi bola, ako šitá na mieru. Ale to je medzi profesionálmi normálne.
Kedy ste boli prvýkrát pred kamerou? V akom filme, s ktorými režisérmi?
- Asi vás sklamem, ale oveľa viac, než pred filmovou a televíznou kamerou, ak nerátam televízne spravodajstvo a publicistiku vo verejnoprávnej televízii, som hrával v ochotníckom prostredí. Nie som profesionálny herec, hoci základy som dostal ešte ako osemnásťročný celkom slušné. Začiatkom sedemdesiatych rokov existovalo ľudové konzervatórium. V Bratislave na Záhradníckej ulici v budove A divadla. Javiskovú reč nás spolu s Jurom Romančíkom, synom Ela Romančíka, učila pani Nováková. Hereckú tvorbu Juraj Sarvaš a iní. Okolo sa pohybovali ešte aj dnes známe tváre. V činohre Slovenského národného divadla som bol kulisákom, tak ako aj Milan Kňažko. Do školy ma poslal slávny herec Gustáv Valach. Žil som s grandióznou hereckou partiou. Niekedy aj do noci v divadelnom klube.
Neskôr som na Kolibe maľoval pozadia. Obrázky za oknami v ateliéri museli vyzerať ako tie v exteriéroch. Z Liptova nás tam bolo v rôznych funkciách viac. Bol som nasadený na film Medená veža a pohľady na Vysoké Tatry museli vyzerať reálne aj v ateliéri. Pri inej filmovačke som sa zoznámil s Adamom Matejkom. Keď som mu počas scény v maštali medzi ovcami povedal, odkiaľ som, utrúsil svojím typickým hlasom: „Jáááj, to ty si taký náturista z Mikuláša." Na Kolibe bolo vždy živo. Aj teraz je. Nakrúcajú tam pre televízie. Ešteže tak. Inak si neviem predstaviť, čo by sa tam teraz dialo? Asi nič moc, lebo filmová tvorba sa na Slovensku prebúdza k životu iba pomaly.
Keby sa nakrúcalo viac, napríklad, ako v susednom Česku, akú postavu by ste si vo filme alebo v divadle radi zahrali?
- Nemám konkrétnu predstavu, ktorá postava by mi najviac sedela. V divadelnom prostredí sa angažujem sporadicky. Emil Hižnay chystá s kolektívom Belopotockého súboru, ktorého som tiež členom, Stodolovu predlohu Bankinghouse Khuvich end comp. Úprimne povedané, roky novinárskej praxe som z nevyhnutnosti obohatil o profesie kameramana a strihača, preto by som tieto skúsenosti skôr využil na výrobu dokumentárnych relácií a filmov. Teší ma, že pribúda kvalitných dokumentaristov, hoci mne takéto filmy chýbajú v televíznom vysielaní. Na zahraničné dokumenty nie sú peniaze a ich výroba nie je lacnou záležitosťou.
Keď ste boli spravodajcom vo verejnoprávnej televízii, nemali ste možnosť vyrábať práve také relácie, ktoré vám teraz chýbajú?
- Ako sa to vezme. Vtedy som bol najmä spravodajcom. Je to vynikajúca škola, ale ťažká robota. Plnoformátové televízie idú cestou ľahšieho odporu. No nejde iba o peniaze, ale o kvalitných autorov, filmárov, profesionálov. A tých nezvesíte z klinca. Treba začínať už s deťmi. Uvedomil som si to čírou náhodou nedávno, keď som sa po rybníčkovej reorganizácii televízie ocitol bez zamestnania. Dostal som možnosť niekoľko mesiacov učiť počas zastupovania v literárno-dramatickom odbore Bellovej Základnej umeleckej školy v Liptovskom Mikuláši. Škola tohto typu, ktorej aj ja som absolventom, by nemala byť iba záujmovým krúžkom, ale aj šanca nadobudnúť prvé profesionálne skúsenosti. Dieťa by sa malo aj čosi naučiť, nielen zaujímavo tráviť voľný čas. Herec by mal vedieť správne dýchať, lebo javisková reč si to vyžaduje. Každý, kto rozpráva na javisku alebo do mikrofónu, by mal mať o tom aspoň základné poznatky. Dnes často ani moderátorom v rádiu nerozumieť. Môže sa to zdať nepodstatné, ale je to ako hrať náročný hudobný opus a nevedieť vôbec čítať noty.