PODTUREŇ. Najprv zbieral ako žiak v základnej škole kamene. Zaujímali ho minerály. „Vtedy som hovoril, že budem geológ," zaspomínal, ale hneď doplnil, že už od tejto profesie upustil. „Myslím si, že človek sa s týmto remeslom v súčasnosti neuživí."
Ako sa dostal k baniam? S rodičmi vraj veľa chodievali po slovenských jaskyniach. D. Mesároš, študent mikulášskeho gymnázia, teraz hovorí, že mu to ostalo, ale preorientoval sa na bane.
Spočiatku hľadal v baniach minerály, ale súčasne s hľadaním objavoval krásu podzemia. Všímal si aj pozostatky po starcoch (starých baníkoch minulých storočí - pozn. autorky): rozsypajúce sa banské korýtko, časti trhavín, koľajnice, huntíky, podpery, ale v baniach objavil aj krásu plesní či koreňov visiacich zo stropu. Všetky „banské" pohľady boli podnetom na to, že vzal do ruky fotoaparát. Vznikli a dodnes vznikajú nielen dokumentárne fotografie zo starých liptovských baní, ale zachytáva na nich aj nezvyčajné úkazy spod zeme, ako recesista zapózuje v sklade trhavín či niekde v uzučkej štôlni.
„V Liptove nie je núdza o bane, nachádzajú sa skoro v každej doline," povedal študent. „Väčšina z nich pochádza z rokov 1750 až 1800. Boli to prieskumné bane na vyhľadávanie kovov, pretože v tomto období bola intenzívna ťažba. Kde všade boli v Liptove bane? Na príklad, Malé a Veľké Borové, Malužiná, Nižná aj Vyšná Boca, Magurka, Dúbrava či Jánska dolina." 
Vo vrchu Kriváň vo výške okolo tiscídeväťsto metrov sa nachádzajú tri vstupy do bývalých baní na zlato. FOTO: DUŠAN MESÁROŠ
Máte doma ešte zbierku minerálov?
- Mám, ale nie je ich veľa a nemám ich označené. Viem však, ktorý kameň odkiaľ je. Väčšinou ide o rudné sekundárne alebo primárne minerály. Sekundárne sú tie, ktoré vznikli po banskej činnosti, napríklad, z roztokov vody. Keď sa ťažila meď, rozpustila sa vo vode a potom skryštalizovala na skalách vo formách malachitov či azuritov. Primárne sú tie, ktoré baníci dobývali v baniach. Sú staršieho dáta.
Kde získavate informácie o baniach?
- Niečo sa dá nájsť v archívoch, ale ja radšej chodím po horách, hľadám v lesoch alebo sa pýtam starých ľudí. Keď chodím v prírode, bane vidím aj na povrchu. Už mám za tie roky vycvičené oči. Upúta ma každá priehlbina, ale v hore často vidím, kde mohla prebiehať nejaká banská činnosť, či sa tam niečo ťažilo. Väčšinou sú však pozavaľované, a tak mnohé bane pozorujem len z povrchu. Na internete veľa informácii o baniach nie je. Ja viem omnoho viac. Ak však potrebujeme staré banské mapy, získavame ich kópie zo Štátneho banského archívu v Banskej Štiavnici. Tam sú uložené všetky banské mapy.
Chodievate sám do podzemia?
- Nie. Vždy ideme minimálne dvaja. Najčastejšie chodievam s banským geológom Ľubomírom Ivančíkom z Liptovského Mikuláša. Ale mám aj svoju partiu chlapcov, jaskyniarov.
Ľubomír Ivančík v starej banskej štôlne, ktorá ukázala svoju hĺbku 12. marca, keď sa do nej prepadla cesta nad Vyšnou Bocou. Banský geológ stojí pred závalom do bane, ktorá je však už v súčasnosti zasypaná lomovým kameňom, aby bola prejazdná cesta z Liptovského Hrádku smerom na Čertovicu. FOTO: DUŠAN MESÁROŠ
Keď preskumávate baňu, hneď zistíte, čo sa v nej ťažilo?
- Väčšinou áno, ale niekedy v starých prieskumných štôlňach to hneď nezistíme. Nie sú o nich žiadne písomné dokumenty. Keď však dôjdeme na koniec chodby, zvyčajne tam rozpoznáme rudné žily, ktoré vydolovali starci. Ale vo Vyšnej Boci sa nedalo prejsť na koniec chodby, lebo otvor bol zavalený na oboch stranách, takže tam sme len tipovali na zlato podľa skladby stien.
Ako sa cítite hlboko pod zemou?
- Lepšie ako doma. Mňa vždy láka pod zem, tam sa odreagujem. Na cestu do podzemia používame klasickú banícku výstroj: banícke monterky, ktoré sú zosilnené na kolenách, čelovky lampy, ale aj karbitky. Tá najlepšie svieti a vydrží horieť osem až desať hodín.
Čo hovoria rodičia na vašu záľubu?
- Asi si už zvykli. Iba im poviem, že idem na tú a tú lokalitu a oni si domyslia, že idem pod zem. Nezakazujú mi zliezať do baní. Keď som však bol malý, jeden kamarát mi tvrdil, že naj-krajšie minerály nájdem len pod zemou, rodičia hovorili opak. Dal som na radu kamaráta, a tak som začal chodiť pod zem, kde ma potom oslovila banská technika, technika dobývania a história baníctva.
Prekvapilo vás niekedy niečo hlboko pod zemou?
- Keď sme sa raz prekopali do bane, našli sme tam kvet. Nechápem, ako mohol v bani v úplnej tme rásť. Normálne kvitol. Alebo raz si ideme baňou a odrazu sa pred nami mihol čierny fľak. Myš, a to kilometer od najbližšieho ústia. Sto metrov pod zemou sme zas našli aj korene visiace z vrchu. Neviem, či tam rástli len tak, alebo mal nejaký strom také dlhé korene. Normálne však nachádzame plesne, ktoré rastú na dreve. Darí sa im, lebo v baniach je stopercentná vlhkosť.
Dušan Mesároš sťaby baník. FOTO: ARCHÍV DUŠANA MESÁROŠA
CELÝ ROZHOVOR NÁJDETE V MY LIPTOVSKÝCH NOVINÁCH, KTORÉ VYJDU 23. MARCA.
