„Do Ameriky som priletel ráno, nemal som vlastné cesto, takže som musel robiť s tým, ktoré mi dali v Las Vegas," usmial sa Marián Lorenčík z Liptovského Mikuláša, pretože aj z „cudzieho" pizzového cesta si vysúťažil prvenstvo. Je Liptákom, býva v Londýne, k pizze pričuchol na Malte, zvíťazil v Amerike.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Sníval, prišiel a odišiel s cenou. Aj tak by sa dala charakterizovať účasť Mikulášana na 26. ročníku medzinárodného veľtrhu Expo Pizza 2010 v Las Vegas v americkej Nevade prvý marcový víkend. Marián Lorenčík si skutočne cestu do Ameriky a víťazstvo v prestížnej súťaži vysníval len desať dní pred jej konaním. „Bol to veľmi živý sen, nasledoval som ho," vysvetlil, prečo išiel do Ameriky napriek tomu, že nebol do súťaže zaregistrovaný. Keď však cítil, že mu boli nebesá naklonené, nič ho nemohlo zadržať. Kúpil si letenku, objednal hotel. „Mal som šťastie. Stretol som sa s prezidentom súťaže, ktorý mi pomohol zaregistrovať sa. Všetko šlo absolútne perfektne. Po víťazstve v súťaži som dostal okamžite ponuky na prácu nielen v Amerike, ale do celého sveta." Chcete? „Nie, do súťaže som šiel kvôli sebe. Vždy som sa chcel od majstrov pízz učiť, ako robia triky, s akým cestom pracujú, akú má kvalitu.
Mimochodom, prezident súťaže bol nielen jedným z hlavných organizátorov, ale aj deväťnásobný majster sveta v akrobacii s pizzou a majiteľ niekoľkých pizzérií po celom svete.
Marián Lorenčík sa na Expo Pizza v USA predviedol v piatich disciplínach: otváranie pízz na rýchlosť, najväčšia pizza, točenie pizze nad hlavou, skladanie pizza boxov a akrobatická šou s pizzou na hudbu. Súťažiaci Mikulášan predviedol svoje umenie pred porotou, ktorej členovia boli z Austrálie, Talianska a USA a pred veľkým publikom, ktoré vytvorilo vynikajúcu atmosféru. Porota posudzovala prejav, techniku, synchronizáciu, náročnosť prvkov, správanie a prejav.
Ako sa vám súťažilo s pizzou z cudzieho cesta?
- Bol to trošku stres, veď to boli moje prvé celosvetové preteky. Okrem toho všetci moji súperi už boli majstrami sveta alebo mali regionálne zlaté medaile, no získal som si pódium. Ocenenie, ktoré som dostal, dostali sme len traja: talianske družstvo ako skupina v akrobacii, jeden Japonec za vytvorenie nového svetového rekordu a ja. Toto ocenenie je jedným z prvých v Anglicku aj na Slovensku a s touto cenou si môžem otvoriť akúkoľvek pizzériu kdekoľvek na svete.
Pracujem päť rokov v reštaurácii v centre Londýna, a tak automaticky aj ona získala na kredite. Myslím, že ľudia začnú viac do nej chodiť. Informácie o súťaži a mojom víťazstve boli totiž v mnohých novinách v Anglicku aj Amerike.
Ako sa mi súťažilo s „cudzím" cestom? Bolo iné, tvrdšie, a neotváralo sa. Pizzu som vyhodil hore, ale nesprávala sa tak, ako som chcel. Počas predstavenia som musel zvoliť inú stratégiu. Ja si normálne robím mäkšie a elastickejšie cesto. mäkšie a elastickejšie cesto.
Marián Lorenčík s cenou. Vľavo predseda poroty a niekoľkonásobný majster sveta v akrobacii s pizzou. FOTO: ARCHÍV MARIÁNA LORENČÍKA
Čo to znamená, že sa pizza sa neotvárala?
- Keď vyhodím pizzu do vzduchu, dokáže sa o dvadsať centimetrov zväčšiť na jedenkrát, a tak s ňou môžem robiť rozličné kúsky. V Las Vegas jednu pizzu tvorili vlastne dve, aby dlhšie vydržala, ale bola taká tvrdá, že sa takmer nehýbala. Pritom som musel otvoriť čo najväčšiu pizzu v určitom čase a nesmela byť v nej žiadna diera. Začal som s cestom pracovať na stole, pokračoval som v rukách a kým ubehlo päť minút, musela ležať na zemi. Potom porota odmerala jej veľkosť.
Na súťaži som mal pripravených päť pízz, keby sa niektorá roztrhla. Stalo sa mi, že pri vyhadzovaní dvoch pízz, každá letela na inú stranu. Jednu som chytil a točil som ju, kým nespadla do pódia a druhá, keď dopadla na zem, premetom som ju zdvihol a pokračoval. Dokonca vtedy sa mi aj šmyklo, spadol som a zakamufloval som to pohybom. Hoci som mal pripravenú svoju choreografiu, improvizoval som.
Keďže ste sa tak rýchlo rozhodli ísť na súťaž, ako to bolo s tréningom?
- Keď som sa rozhodol ísť do Las Vegas, nemal som vybratú ani muziku, ani nacvičenú choreografiu. Všetci ostatní súťažiaci trénovali celý rok po osem hodín denne.
Potom som si vybral netradičnú hudbu. Skôr ležérnu, aby som mohol pretekať veľmi pokojne. Skladby ostatných súťažiacich boli vo veľmi rýchlom tempe. Predpokladal som, že aj obecenstvo ocenilo pokojnú hudbu. Navyše, pesnička bola v harmónii so mnou a mala veľmi silný text. Počúvajte: Ak chceš, môže sa to stať, keď ideš na svojej ceste životom. Ak chceš niečo, bude ti dané na ceste životom. Ak snívaš, všetko sa môže stať na tvojej ceste. Ak neuhneš z vlastnej cesty, ak veríš, všetky dvere sa otvoria na tvojej ceste, všetko príde k Tebe.
Ako ste sa vôbec k pizze dostali?
- Pred deviatimi rokmi som bol na Malte pozrieť svojho najlepšieho kamaráta, ktorý robil v najvyhľadávanejšej pizzérii na Malte. Stal som sa pri ňom pomocníkom, učil som sa. Na Malte som sa zoznámil aj s terajšou manželkou, Malťankou Josette a stal som sa šéfom pizze hneď vo vedľajšej pizzérii, ale zároveň som sa automaticky dostal do viacerých reštaurácií. Do jednej z nich chodieval aj prezident Malty, takže som pizzu pripravoval aj jemu.
Majiteľ jednej reštaurácie na Malte má však reštauráciu aj v Londýne. Keď som sa oženil, volili sme s manželkou kompromis v bývaní. Mne bolo teplo na Malte, jej zima v Liptove, takže sme zvolili Londýn. Prečo nechcela Slovensko? Vzal som ju raz do Liptovského Mikuláša, keď bolo mínus sedemnásť, takže nechcela ostať. V centre Londýna mám však veľmi dobrú robotu, ktorú robím rád a je mi aj koníčkom.
Ako často chodievate do Liptovského Mikuláša?
- Asi raz do mesiaca. Vraciam sa k rodičom. V dnešnej dobe cestovanie už nie je problém. Cez nízkonákladové spoločnosti cestujem lacno a keby som aj zakúpenú letenku nevyužil, stratím veľmi málo.
Autor: Dagmara Sarita Poliaková
