RUŽOMBEROK. V rodinnom albume na jednej z fotografii hľadí na chlapca, asi deväťročného Karčiho, Andrej Hlinka.
Asi aj preto, lebo Kállayov otec Vojtech bol v prvej republike vysokým štátnym úradníkom v Ružomberku. Za vojnového Slovenského štátu dokonca županom v Trenčíne. K. Kállay pochádza z rodiny politika, možno aj preto vždy bol a zostáva od politiky nezávislým.
V rokoch 1932-40 navštevoval gymnáziá v Ružomberku a v Trenčíne. Keď mal 14 rokov začal so svojím prvým fotoaparátom značky Rolleiflex fotografovať. Mal 16 rokov a za snímku asfaltérov získal na celoštátnej výstave fotografií v Bratislave zlatú medailu. V súčasnosti časť roka trávi s manželkou Zdenkou na Nižnej Boci, ale do penzie sa nechystá. Tvrdí, že ostatných pätnásť rokov fotografuje iba to, čo chce, a nie to, čo musí.
Po roku 1945 sa vám otvoril svet fotografie a filmu. Boli ste síce mladý, ale úspešný. Aká bola vaša cesta k prvému úspechu?
- Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Bol som reportérom v časopise Domov a svet. Popritom som študoval ekonómiu a právo. Na štúdiá som si zarábal neskôr aj v agentúre Oko, kde mi uverejňovali reportážne fotografie. Vtedy bolo mojou tajnou túžbou režírovať filmy. Skúsil som to na Barandove. Bol som asistentom vo filmových štúdiách. Napriek zložitej rodinnej situácii, ktorá nastala po roku 1948, som od roku 1950 fotografoval na voľnej nohe. Máte pravdu v tom, že som úspech zaznamenal už o štyri roky neskôr, keď sa mi podarilo zostaviť moju prvú obrazovú publikáciu Slovenské rieky.
Potom boli ďalšie knihy aj úspechy. Vlani v decembri vyšla pozoruhodná kniha Alexander Dubček, posledná kapitola. Za predaj 35-tisíc výtlačkov knihy Divy Slovenska ste minulý rok dostali spolu s autorom textu Ernstom Hochbergerom cenu Platinová kniha.
- Teším sa záujmu čitateľov, lebo tá cena je o tom. Dúfam, že aj kniha o Alexandrovi Dubčekovi bude mať taký úspech. Spoluautorom je Ľubomír Feldek. Ale zaujme najmä interview, ktoré vyšlo v nemeckom Sterne 18. augusta 1988 pri 20. výročí vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, ako aj doteraz nezverejnené dokumenty. Rozhovor s Dubčekom sme vtedy robili tajne. Bolo zložité sa dostať k nedôverčivému Dubčekovi. Bol som aj pri jeho poslednom rozhovore, ktorý vyšiel s názvom Dejiny nie sú reťaz víťazstiev v nemeckom Meriane, ale až po tragickej automobilovej havárii Dubčeka.
Riaditeľ vydavateľstva Slovart Juraj Heger tvrdí, že v knihe je mnoho vážnych i humorných fotografií. To však nebola vaša prvá spolupráca s nemeckými médiami.
- V roku 1979 som začínal v magazíne Geo, neskôr som fotografoval pre časopisy Stern, Spiegel a Focus, Paris Match, Merian a iné. Redakcia magazínu Geo mi v roku 1992 udelila titul Fotograf roka. Najviac ma teší, že mi po rokoch ako členovi agentúry Bilderberg vrátili niekoľko tisíc diapozitívov, ktoré si naskenovali. Medzi nimi aj s Dubčekom, o ktorých som si myslel, že sú stratené. S radosťou som ich vybral do spomínanej knihy. Sú zo súkromia politika. Za reportážami pre renomované magazíny som cestoval skoro na všetky svetové kontinenty. Mnohé fotografie vyšli v štyroch desiatkach kníh, ale najmä v reportážach.
Preslávili ste sa aj v módnej fotografii, ktorá sa v päťdesiatych rokov dvadsiateho storočiana Slovensku, vďaka vám, ešte len formovala.
- Do časopisu Móda som intuitívne vniesol celkom nový pohľad. Vedel som o súdobých svetových fotografických trendoch, inklinoval som k dynamickej fotografii. V časopise sa objavili fotografie s vtipom a pohybom. Mám to v povahe. Vždy sa usilujem robiť niečo inak. Módu v Československu vtedy fotografovali, akoby nemala nič spoločného s ľuďmi. Manekýnky naaranžovali v ateliéri, prinajlepšom pred nejakým zámkom, vozili sa v kočiaroch a pózovali s chrtmi, správali sa neprirodzene, toporne. Redakciu som presvedčil, že ženy v šatách žijú, preto je prirodzené, keď pôsobia živo, majú radosť zo života. Vtedy sa len zriedka našla manekýnka, porovnateľná s kvalitou profesionálnych modeliek. Takže som vychoval celý rad modeliek, s ktorými potom bola radosť pracovať.
FOTO: ARCHÍV
Fotografovali ste módu neskôr aj v zahraničí?
- Samozrejme. Vtedy to však nebolo také jednoduché. Ak som chcel fotografovať, napríklad, v Berlíne pre časopis Saison, kde som nakoniec vyprovokoval k súťaži aj mnohých profesionálov, musel som ísť na zájazd. V cestovke ma totiž viedli ako zájazd. Našťastie, nikoho nezaujímalo,že tým zájazdom som iba ja sám.
Každý fotograf bol vtedy podozrivým?
- Určite nie. Ale ja som bol synom doktora Vojtecha Kállaya. V rámci akcie B sme museli opustiť vlastné obydlie. Násilím nám určili miesto pobytu v rómskej osade. Ale koniec koncov som napriek tomu začal spolupracoval aj s moskovským Žurnalom mod, aj s parížskym Jardin des modes a inými módnymi časopismi. Súčasne som sa venoval reklamnej fotografii priemyslových výrobkov a rôznych služieb.
Ako vraví Marián Pauer, vypracovali ste sa na fotografa, all-roundera, všestranného tvorcu. Zostáva po vás nesmierne veľa zverejnených fotografií. Akú úlohu v živote a práci zohrával váš vzťah k Liptovu?
- Mimoriadnu. Hoci som rodák z Kysúc, väčšinu detstva som strávil v Liptove. Neskôr s manželkou Zdenkou a mojimi dvoma synmi Karolom a Martinom vďaka prírode na Podbanskom, v Tatrách aj na Vyšnej Boci, kde trávime počas roka veľa času. Pokladám tento kraj za náš druhý domov. Pre mňa to bol a aj je azyl. Nakoniec, spomienky na Ružomberok mám stále v živej pamäti. Ako teraz vidím obraz: otec s Andrejom Hlinkom a starostom Mederlym vítajú prezidenta Beneša. Moja mama robila počas štátnej návštevy spoločníčku pani prezidentovej. Doteraz mám zopár fotiek, ktoré urobil ujo Brychta.
Ale nielen z tejto návštevy, aj z iných podujatí v meste. V jeho fotokomore som po prvýkrát videl, ako sa spracúva film a pri červenom svetle vyvolávajú fotky. Ružomberok je pre mňa mestom prvých kontaktov s fotografovaním. Bývali sme najprv v dome Štípalovcov, ale neskôr sme sa presťahovali do budovy nového okresného úradu. Už vtedy som fotografoval rodinu, ale aj zvieratá, prírodu, mesto.
V roku 1942 mi vo švajčiarskom časopise Camera zverejnili prvú fotografiu. V roku 1945 mi uverejnili v časopise Domov a svet prvú fotografiu na titulnej strane. Ruskú regulovčíčku s cyklistom.
Do Liptova ste sa po rokoch vrátili. A nebolo to iba preto, že takmer každý, kto niečo znamenal, bol celebritou, mal chalupu v Liptove.
- Kdeže. Moja situácia bola iná. Brata Mira na jeden a pol roka zavreli, dokonca ho väznili v Ružomberku. Stalo sa to v súvislosti s procesom s Viliamom Žingorom, významným partizánskym veliteľom.
Brat bol na rybačke v Račkovej doline. Ako slušný človek sa na chate zapísal a inteligenti z eštébé všetkých, čo boli zapísaní zatkli. Pre podozrenie z protištátnej činnosti. Ale život išiel ďalej.
Svadbu s manželkou sme odbavili v Prahe. Keď zomrel otec, mamička bývala s nami v Bratislave. Neskôr sme si v roku 1961 sami postavili chatu na Podbanskom.
Muselo to byť pre vás zložité obdobie. Je neuveriteľné, že ste celý čas pôsobili na voľnej nohe.
- Neskôr som usporiadal moje vzťahy k domácim umeleckým agentúram a prestal využívať nezištnú pomoc priateľov v bývalom Tatratoure, ktorí vymýšľali tie zájazdy do kapitalistickej cudziny pre jedného. Záujem o moje fotografie rástol. Domov som sa vracal rád. Podbanské má zvláštne čaro. Pohľady sa niekedy z minúty na minútu menia. Kriváň je fascinujúci. Či od Východnej, Važca, Kôprovej doliny, či od Belej. Všetky fotografie Kriváňa mám rád.
Po tých cestách a necestách, o ktorých ste napísali knihu Potulky životom, sa vraciate na Bocu.
- Obľúbil som si tento kút v masíve Nízkych Tatier rovnako ako Podbanské. V chate Kamenica bývala skvelá atmosféra. Jej súčasťou boli štamgasti. Poznám ich podľa prezývok Paľo z Múru, Býčkár, Voloďa, Boys - všetko dobrí speváci. Ich spev ma vyprevádzal, keď som odchádzal z Boce a vítal, keď som tam opäť prišiel. Keď som bol v cudzine, často mi zážitky odtiaľ preleteli mysľou. Vtedy som si uvedomil, že tvoria čosi, čo nazývame domovom. A zostáva to vo vás navždy.
Spolupracujete s mnohými Liptákmi, napríklad, s Eugenom Gindlom. Mnohým z liptovských rodákov sa darí i teraz. Jozef Klamár, fotoreportér z Agence France Presse, získal vlani hlavnú cenu Czech Press Foto. Ako člen medzinárodnej poroty sledujete Klamárovu prácu už dlhšie. Čo si o nej myslíte?
- Jozefa Joe Klamára považujem za výnimočne dobrého fotografa, celkom určite poviem, že za svetového fotoreportéra. Podľa mňa je najnadanejším slovenským fotografom svojej generácie.
