Oldřich Hlaváček je rodeným Bratislavčanom. Otec, populárny herec Oldo Hlaváček, pôsobí dlhé roky v činohre SND. Z dvoch synov sa herectvu upísal iba jeden, Ivo Hlaváček. Starší Oldo po ukončení strednej školy vyštudoval ekonómiu a v roku 1981 začal pracovať v cestovnom ruchu v Liptove.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Oldřich Hlaváček tvrdí, že Liptov mu dal veľmi veľa, veď pred začiatkom profesionálnej kariéry slovenského diplomata prežil časť života v Liptove, kde si našiel aj veľa priateľov.
Čo všetko predchádza tomu, aby sa človek stal veľvyslancom, vedúcim zastupiteľského úradu našej krajiny, napríklad v Damasku?
- Určite čakáte originálnu odpoveď (smiech). Predchádzalo tomu šťastné rozhodnutie mojich rodičov urobiť niečo, aby som sa narodil mojej maminke Božke a tatinovi Oldovi. Na svet som prišiel v Bratislave v októbri roku 1957. Čas od toho dňa až po ukončenie vysokej školy uletel tak rýchlo, že som sa ani poriadne nenadýchol a už som ako mladé ucho v júni 1981, hneď po nástupe do prvého pracovného pomeru po vysokej škole, zostal sám na niekoľko dní na prevádzke hotela Liptov v Jasnej so skupinou hladných odborárskych rekreantov.
Prvý „sezónny vyslanecký" post z poverenia Okresnej správy cestovného ruchu v Liptovskom Mikuláši som niekoľko rokov zastával v letnom medzinárodnom mestečku na brehu Liptovskej Mary ako šéfa Autocampingu v Liptovskom Trnovci. Do skutočnej zahraničnej služby som nastúpil pred januárom roku 1993. Začínal som na zastupiteľskom úrade v Ríme v Taliansku, pokračoval v indickom Naí Dillí a dnes pôsobím ako veľvyslanec v spomínanom Damasku s pôsobnosťou pre Sýriu, Libanon a Jordánsko.
Ešte predtým, než sa opýtam na vaše pôsobenie v Liptove, spomínate si po toľkých rokoch na svoje účinkovanie v televízii? Kedy ste sa po prvýkrát ocitli pred kamerou?
- Pamätám si to veľmi dobre. Aj a na tú kameru. Bola to obrovská sivá bedňa, vpredu z nej trčali tri alebo štyri obrovské objektívy, ktoré sa kľukou mechanicky natáčali, podľa toho, či mal byť záber zblízka alebo ako celok. Štúdio bolo na námestí SNP v budove dnešného sídla ministerstva kultúry. Program sa volal Z klenotnice ľudovej umeleckej tvorivosti a režíroval ho liptovský rodák Ondrej Jariabek. Herecky som vyrastal v divadle, na doskách Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, medzi najúžasnejšími a najnefalšovanejšími pánmi hercami, umelcami, vďaka ktorým slovenským televíznym pondelkom pred obrazovkami prvých oravských televízorov nedýchala celá Československá republika. Moje divadelné a televízne detstvo bolo jedným skvelým miniživotom v mojom veľkom živote. Sú to stovky, možno tisícky nezabudnuteľných hodín prežitých v divadle, dabingu, filmových a televíznych štúdiách.
Najúspešnejšou bola dvojdielna ešte čiernobiela televízna inscenácia Janko Búrka doma a v internáte. Vtedy sme spolu s Marošom Kramárom patrili medzi najslávnejších chalanov (smiech) a Maroš ním aj zostal. Niektoré divácke listy aj z Liptova mám odložené dodnes.
Ale profesionálnemu herectvu ste sa už neupísali. Prečo?
- Neviem, z čoho by potom žili môj otec herec Oldo Hlaváček a môj mladší brat herec a dramaturg Ivo Hlaváček (smiech). Ale nie, hviezdy to asi nechceli a sudičky naplánovali všetko celkom inak. A som im za to vďačný. Dnes som bohatší o štyri životy. Jeden prežitý v Liptove a ďalšie v troch krajinách s úplne rozdielnymi kultúrami. A herecké žezlo v rodine možno poputuje do mladších rúk. Brat Ivo má doma tri krásne adeptky a u nás v bratislavskej Rači by sa možno tiež jeden z dvoch fešákov našiel.
Po ukončení štúdia na vysokej škole ekonomickej ste prišli do Liptova. Bola to náhoda alebo zámer?
- To v žiadnom prípade nemohla byť náhoda. Keď sa obzriem dozadu a vidím tú precíznu mozaiku do seba presne zapadajúcich súvislostí, neviem si predstaviť, kto by to dokázal poskladať lepšie. Je to dokonalý dúhový celovečerný 3D film a bez okuliarov. Pri jeho premietaní sa rukou i dušou dotýkam všetkých postáv, ktoré do môjho života postupne vstupovali. Titulky na konci filmu s obsadením všetkých rolí sú nekonečné a určite každý, kto v tomto filme účinkuje, sa na nich nájde.
Zámerne sa vyhýbam menám, nerád by som na niekoho zabudol. Takto sa tu nájdu všetci, aj tí, čo nechcú (smiech).
V cestovnom ruchu ste pôsobili dlhšie. Čím všetkým ste prešli a aké skúsenosti ste získali práve v Liptove?
- V cestovnom ruchu pôsobíme všetci súčasne a trvale. Je to interaktívne. Každá prítomná bytosť svojím konaním a správaním dotvára celkový a konečný obraz úrovne a kvality cestovného ruchu svojej krajiny. Desať geniálnych manažérov hotela nedokáže hosťa presvedčiť o kvalite služieb, ak ho pred vchodom okradne domáci vreckár. Tisíc turistických atrakcií neurobí krajinu atraktívnejšou ako jej dlhonohá usmiata svetoznáma topmodelka alebo svetoví medailisti. Môj prvý kontakt s cestovným ruchom? Ako dieťa na dovolenkách s rodičmi po celom Slovensku a pobreží Stredozemného mora od Barcelony až po Istanbul. To mi úžasne pomohlo v momente, keď som sa ocitol na druhej strane barikády a začal v oblasti cestovného ruchu pracovať či podnikať. Spolu s desiatkami nadšených kolegov a spolupracovníkov sme sa snažili autocampingu v Liptovskom Trnovci vdýchnuť dušu a mal som pocit, že sa nám to nakoniec aj podarilo a Liptovská Mara ožila. Niekoľko rokov sa v Liptova a Trnovca vracali stovky vďačných turistov z celej Európy. Výnimkou neboli ani Novozélanďania alebo Američania.
Po čase, po rokoch pôsobenia pre turistov vo vychýrenej oblasti, ste nezapreli v sebe kvalitného herca a možno si niektorí liptovskí diváci ešte aj dnes spomenú na vašu hereckú kreáciu v inscenácii Stratievovej predlohy Autobus. Spomínate si ešte na to?
- (Smiech.) Asi by to chcelo oprašovačku, ako sa vraví v hereckej hantírke obnoveniu inscenácie. Bolo to tvorivé obdobie. Keď sa nad predlohou Autobusu zamyslím, bolo to odvážne predstavenie. Jeho odkaz je rovnako aktuálny dnes a možno ešte plnšie a hlbšie. Pre nás, čo sme sa schádzali na skúškach a potom pri predstaveniach, to boli autobusy dva. Ten divadelný a náš amatérsky umelecký, do ktorého sme vždy spoločne nasadli a nechali sa unášať do iného farebného sveta. Priznajme si, okresné mestá boli v tom čase sivé až čiernobiele, ale možno práve preto mali o to viac bohatšiu vnútornú spoločenskú až familiárnu dušu. Dnes sú často pastvou pre oči, ale navečer sa ponoria do anonymity a ticho-prázdna.
Máte ešte nejaké väzby, samozrejme, okrem mnohých priateľov a známych, s Liptovom?
- Sú hlboko vo mne a naveky pupočnou šnúrou späté s celou našou rodinou. Slzy, ktoré sa mi vygúľali na tvár pri pohľade cez námrazou pomaľované novembrové okno do ordinácie v suteréne mikulášskej pôrodnice, za ktorým sestričky prvýkrát prebaľovali môjho prvorodeného syna Filipa, mi presiakli až k srdcu a hrejú ma podnes. Rovnako úsmev a radosť z prvých odvážnych krôčikov mladšieho syna Olda, ktorými precupkal priedomím na dvore domu č. 58 v Liptovskom Trnovci a ani sme nevedeli ako, prehupol sa cez plot a bol preč. Vtedy sme netušili, že je to osudové, doma ho skoro vôbec nevidíme (smiech). A s manželkou Evkou sa už roky chystáme vrátiť sa a vyhľadať huňatého chlpáča, ozajstného hnedého maca, ktorý nám bol gratulovať na svadobnej hostine na Kolibe v Jasnej. Zaobišlo sa to bez ujmy na zdraví. Zobral si výslužku, plné vrece odpadkov a zmizol v lese.
Z Liptova ste sa nakoniec odsťahovali. Čo vo vás zanechal?
- Túžbu vrátiť sa. Na voňavými kvetmi posiate a vetrom zvlnené liptovské lúky. Na machom vystlané chodníky spletené do vrkočov so spenenými potokmi prameniacimi v hĺbke nekonečných dolín. Do náručia krásnych, horským životom vykresaných a ľudskou múdrosťou prekypujúcich, pohostinných a priateľských ľudí.
Z Liptovského Mikuláša a jeho okolia je v diplomatických službách zrejme viac ľudí. Ale väčšina je z Bratislavy. Niekedy sa zdá, že je ťažké presadiť sa vidiečanovi. Alebo to nie je pravda?
- Súhlasím, ale skôr opak je pravdou. Väčšina zamestnancov ministerstva zahraničných vecí býva v Bratislave, ale ich korene sú rozvetvené až za hranicami Slovenska. Potvrdzuje to i skutočnosť, že z doterajších ministrov zahraničných vecí sa len dvaja narodili v Bratislave. Môj súčasný šéf, pán minister Miroslav Lajčák, sa narodil priamo pod Tatrami. Slovenská zahraničná služba, s malými úradmi a minimálnym personálnym zastúpením, vytvára podmienky pre uplatnenie všestranných diplomatov. Životné skúsenosti načerpané mimo hlavného mesta môžu byť skôr výhodou.
V súčasnosti pôsobíte v oblastiach, ktoré sú po stáročia pre Európanov skôr nebezpečné. Moslimský extrémizmus nie je ničím novým. Vnímate ho, alebo skôr máte pocit, že sa o ňom rozpráva viac, ako je zdravé?
- Zámerne vás nebudem nútiť preformulovať túto otázku, aj keď ja by som ju dnes už takto nikomu nepoložil. Pred piatimi rokmi možno áno, tak ako si ju kladú tí, ktorí Blízky východ alebo rozprávkový Orient nikdy nenavštívili. Všetci, ktorých sa mi podarilo presvedčiť, aby do Sýrie, Libanonu a Jordánska pricestovali, boli nadšení z miestnej pohostinnosti a bratskej ľudskosti, kultúrneho bohatstva a osobného dotyku s jemu vlastnou históriou a prekvapení, ako v dnešnej dobe dokážu účelové informácie ľudí mýliť, zavádzať a rozdeľovať.
Veľvyslanec je chránený imunitou, ale pred rizikom ho neuchráni. Ako sa vám darí v Damasku či v širšej oblasti Blízkeho východu.
- Inak bombový atentát v Bejrúte či Damasku, a napokon i v Ammáne vníma vaša rodina doma pri televízore na Slovensku, ako vy, ktorý sa nachádzate v jeho bezprostrednej blízkosti. Vojnový konflikt v Libanone v roku 2006 ma zhodou okolností zachytil v Liptove. Ihneď som kontaktoval pána ministra a za niekoľko hodín som letel späť do práce na Blízky východ. Nikto netušil, do akých rozmerov sa vojna rozpúta, ale vy vtedy na to nemyslíte. Vašou úlohou a cieľom je pomôcť a do bezpečia dostať životy desiatok pre vás neznámych ľudí. V tej chvíli to nevnímate ani ako poslanie a úlohu, či povinnosť vyplývajúcu zo smerníc. Je to spontánne konanie a odhodlanie vychádzajúce z vášho vnútra a pokiaľ ste dobre životom pripravený, tak pragmatizmus a rozum sa pripoja automaticky. Vtedy ste v jednom súzvuku s konaním člena horskej služby v Jasnej alebo službukonajúceho lekára pohotovostnej lekárskej prvej pomoci v Mikuláši. Zachovali by sa rovnako.
Po rozdelení republiky a vzniku Slovenska pribudlo v krajine niekoľko škôl, kde sa pripravujú budúci diplomati. Aká je podľa vás úroveň tých inštitúcii a čo by sa malo zmeniť k lepšiemu?
- Neprislúcha mi, aby som hodnotil niečo, čo nemám „preskákané". Ja som dôležitú časť svojej diplomatickej akadémie absolvoval v Liptove, priamo v praxi. Denno-denne som sa pohyboval medzi desiatkami slovenských vyslancov - riaditeľmi a vedúcimi zariadení cestovného ruchu, ktorí prijímali návštevy zo zahraničia a úspešne podporovali našu ekonomiku a šírili dobré meno Slovenska vo svete. Pripravovali sme svetové summity, svetové poháre v lyžovaní v Jasnej a vo vodnom slalome v Mikuláši. A vychovávali sme novú generáciu, ktorou boli študenti brigádnici. Dnes je väčšina z nich na významných spoločenských postoch.
Splnili sa vám už všetky predstavy alebo duša vašej excelencie ešte po niečom prahne?
- Áno splnili, ale doteraz som si nezvykol na oslovenie excelencia a vždy sa obzriem za seba, ak ma niekto tak osloví (smiech).
