Ondrej Valentín Pavella z Hýb položil v roku 1955 základný kameň elektrotechnického školstva v Liptove. Hoci 7. apríla uplynie od jeho smrti dvadsaťpäť rokov, dodnes sa k jeho menu hlásia celé generácie jeho bývalých študentov po celom Slovensku.
HYBE. „Otcovo meno pozná každý, kto prešiel nejakým krstom elektrotechniky," potvrdil jeho syn Ján Pavella. Ondrej Valentín Pavella dostal prvé krstné meno po krstnom otcovi, druhé po svätom Valentínovi, patrónovi zaľúbených. Veľa ľudí ho však poznáva po mene Ondrej. Dokonca aj študenti ho v škole volali ujo Ondrej Pavella, nie súdruh učiteľ, ako to bolo zaužívané v socialistickej škole.
Mal rád mlyn starého otca
O. V. Pavella nevyštudoval učiteľstvo, ako by sa zdalo, napriek tomu však celý život zasvätil aj školstvu.
V detstve ho totiž očarili remenice a turbína mlyna starého otca v Hybiach. Veľmi rád tam chodieval. To rozhodlo, že chlapča odišlo na Vyššiu priemyslovú školu strojnícku v Bratislave. Spolu s ním do bratislavskej školy šiel z Hýb aj bratranec, spisovateľ Dobroslav Chrobák.
Po skončení školy však mladý Pavella nešiel do strojárskeho priemyslu. Dva roky pôsobil v Bratislave na priemyslovke ako asistent. „Potom, keďže priemyslu na Slovensku nebolo, otec nastúpil do Škodových závodov v Plzni," zdôvodnil otcov odchod do Čiech jeho syn Ján. „Tam si našiel moju mamu a žili pokojne, až kým neprišla druhá svetová vojna.
Vtedy nastal problém. Otec sa stal v Čechách, kde bol vyhlásený Protektorát Čechy a Morava, cudzincom. Na Slovensku bol vyhlásený Slovenský štát. Nastali problémy, napríklad, s potravinovými lístkami, ku ktorým bolo podmienkou hlásiť sa na úrade každý mesiac. Vtedy vedenie plzenských Škodových závodov otcovi navrhlo, aby šiel do pobočky závodu, ktorý budovali v Dubnici nad Váhom."
Zo strojníctva do školstva
Keďže mal O. V. Pavella pedagogické skúsenosti z Bratislavy, navrhli mu, aby v Dubnici založil odborné učňovské školstvo. Súhlasil. Neskôr založil aj priemyselnú školu, aj expozitúru vysokej školy strojníckej.
V roku 1947 dostal vyznamenanie od predsedu Slovenskej národnej rady Jozefa Lettricha Rád za hrdinstvo v práci a výstavbu bojom zničeného Slovenska. „To sa mu stalo osudným," vynorili sa synovi Jánovi spomienky na ťažké obdobie rodiny. „Pamätám si tú noc, hoci som bol malý. Prišli si po neho a mama o ňom dlho nič nevedela. Otec tiež tiež nevedel, prečo ho brali. Zachoval sa nám len lístok, ktorý narýchlo napísal: „Musel som odísť do roboty, chcú odo mňa nejaké vysvetlenie."
Bol obvinený z velezrady
Dostal sa do väzenia. Obvinili ho vo vykonštruovanom procese podľa paragrafu 231, zločin velezrady proti republike. „Za to sa dával v tom čase povraz," vzdychol si Ján Pavella. „V prvom súdnom konaní bol oslobodený, ale prokurátor Anton Rašla, ktorý súdil aj Tisa, sa odvolal a otec dostal natvrdo osemnásť mesiacov. Malo to aj ďalšie dôsledky - bol vyhodený z práce zo spiatočnou platnosťou, nás vyhodili z domu. Pamätám si ako dnes, že mama ma niesla v náručí a pršalo. Útočisko sme našli u otcových rodičov v Hybiach." Až v roku 1990 bol O. V. Pavella súdne plne rehabilitovaný, čoho sa však už nedožil.
Na trest zabudli
„Otec vo väzení veľmi ochorel, trest prerušili a pustili ho domov," povedal syn Ján a dodal, že posudkový lekár, ktorý bol trošku do rodiny, ale vrchnosť to nezistila, stále písal, že je neschopný na výkon trestu.
O. V. Pavella bol v tom čase úplne zlomený a keď sa u neho v Hybiach objavil riaditeľ Tesly Miloš Prokša s tým, že chce, aby rozbehol elektrotechnické vzdelávanie v Liptove, zareagoval: „Bohužiaľ, nemám odsedený trest."
Záhadným spôsobom sa však na trest zabudlo. „Zrejme sa niekto našiel, čo pomohol zabudnúť, a tak po večeroch chodili do školy najprv chlapi. Prichýlili ich v lesníckej škole. Potom vznikla učňovská škola, neskôr aj priemyslovka a začali v Liptovskom Hrádku stavať elektrotechnickú školu na mieste, kde stojí dodnes. Tam otec roky učil," uzavrel Ján Pavella.
Pomohol mu farár v Hybiach
Hoci O. V. Pavella bol veľmi vitálny človek, po návrate z väzenia sa viac ako spoločenskému životu venoval rodine. Podľa slov jeho syna, na nohy ho postavil najmä evanjelický farár v Hybiach Miloslav Slávik.
„Bývali sme vedľa fary, a tak sa otec len zodvihol a povedal mame - idem na faru. Tam kuli s farárom pikle: celé hodiny prerozprávali a vymysleli, napríklad, elektrický pohon zvonov či vežové hodiny v Hybiach. Takto otca farár zamestnával."
Na náradí nešetri
Ako ostal v pamäti Ondrej Valentín Pavella jeho synovi Jánovi? „Otec veľmi dal na vzdelanie a dobré náradie. Hovorieval: Ak ho nemáš, urob si ho. Kvalitná práca chce aj dobré náradie. Ani ja, ani brat sme si jeho výdobytky v liptovskom školstve neužili. Obaja sme šli do sveta. Moja mama vravievala, že otec zakladal školy pre druhých. Keď ma však vyprevádzal ako štrnásťročného na priemyslovku do Bratislavy a dával mi peniaze, povedal: „Zbytočne neutrácaj, na jedle nešetri a keď budeš smädný, kúp si pivo, lebo to je aspoň prevarená voda a nedostaneš hnačku." Prišiel prvý smäd a šiel som na pivo. Z krčmy ma však vyhodili, mal som štrnásť rokov."
Nerysoval, maľoval
O. V. Pavella hovorieval, že v triede na tabuľu maľuje, nie rysuje. „A keď niečo namaľoval, bolo to naozaj namaľované. Jeden jeho žiak spomínal, že veľakrát považovali za nedôstojné jeho kresby zmazať špongiou. Boli také krásne, že chvíľu nebolo toho, kto by narysované zotrel. Učil strojárenské predmety, technické kreslenie, mechaniku, kinematiku, podieľal sa na tvorbe učebníc," vysvetlil Ján Pavella.
Jeho žiaci? Napríklad, Jaroslav Zuskin z Hýb, Ján Kello z Bobrovca, Bohuslav Račko z Pribyliny, Dušan Hric, riaditeľ hrádockej Tesly, Jaroslav Mlynček, riaditeľ Alcatelu, Michal Sýkora, starosta Štrby a predseda ZMOS-u či množstvo bývalých študentov od Nového Mesta nad Váhom až po Stropkov.
