PRIBYLINA. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi sídlili bociany v Pribyline na streche bývalého miestneho národného výboru. Keď ju plechovali, robotníci zhodili aj bocianie hniezdo.
„Bolo mi bociany ľúto, a tak som sa rozhodol postaviť im hniezdo v mojej záhrade na nevyužitom elektrickom stĺpe. Nadložil som ho, urobil naň kovový podklad. Stĺp mal asi desať, dvanásť metrov. Na to som dal hniezdo a čakal," povedal Ján Šimčo, dôchodca a predseda Pozemkového spoločenstva v Pribyline. „Bociany prišli v roku 1991, poobzerali si hniezdo, pochodili po ňom, ale asi sa im nepáčilo, tak odleteli."
Musíte mať veľmi dobrý vzťah k prírode, keď sa desiatky rokov dokážete starať o bociany.
- Áno. Kedysi som chcel ísť študovať na lesnícku školu, ale pre kádrový posudok zo základnej školy som sa nedostal. Otec bol totiž presbyter. Vyštudoval som teda drevársku školu v Liptovskom Hrádku, ale vždy ma to ťahalo k prírode a poľovníctvu. Som poľovník, ale nejde mi o lov, skôr o chov a starostlivosť o zvieratá. Možno aj preto bociany v našej záhrade.
Čo všetko píšete do bocianej kroniky?
- Všetko, čo sa bocianov týka. Kedy sa vyliahnu mláďatá, koľko ich je, ale zapisujem aj mimoriadne udalosti. Napríklad, rok 1999 bol veľmi problematický. Vtedy prišla veterná smršť do Pribyliny.
Hniezdo v tom čase bolo ťažké, veď malo už deväť rokov. Keď sa doň víchrica oborila, vyvrátila ho. Videli som to s manželkou z domu. V hniezde bolo troje bociančat a matka. Keď stĺp padol, hneď som bežal von. Nedbal som na riziko, hoci vietor prinášal plechy zo striech. Jedno mláďa bolo zabité, bocianica poudieraná. Podarilo sa mi ich všetkých chytiť, dal som ich do garáže, kde zostali na noc.
Na druhý deň som vzal časť spadnutého hniezda a dal som ho na strechu požiarnej zbrojnice. Vyniesol som doň dvoje malých a potom v koši prikrytom plátnom som vynášal hore po rebríku aj ich mamu. Pri hniezde som ju vzal do náručia. Bola ľahučká, veď dospelá samica máva okolo osemdesiat, deväťdesiat dekagramov, pretože má duté kosti, mäsa skoro nemá, len trošku na nohách. Ako som ju chcel vyložiť, odrazu sa otočila a ostrým zobákom ma ďobla pod oko. Nech trošku vyššie, prídem oň. Vzal som to však ako poďakovanie za záchranu.
Takže ste zachránili rodinku?
- Spočiatku to tak nevyzeralo. Samička bola neistá a keď po troch dňoch prišiel aj samček, prestali sa o malé starať. Lietali ponad strechy, pozorovali ich, ale nenosili im jesť. Bol som teda nútený ich chovať. Chcel som nazbierať žabky, ale močiare to leto boli suché. Kúpili sme mäso, od susedy zajaca a za dedinou som zastrelil túlavého psa v rámci poľovného výkonu.
Denne som bočiančatám nosil asi dvadsaťpäť, tridsať dekagramov vo vode namočeného mäsa, aby bolo vláčne, aby im pripomínalo žabky od rodičov. Vtedy som robil riaditeľa drevárskeho podniku v Malužinej a vždy na obed som chodieval autom domov, aby som nakŕmil bocianiky. Takto som sa o ne staral dva týždne.
Rodičia ich stále kontrolovali, ale nekŕmili. Raz som mláďatá nenašiel v hniezde. Sadol som do auta a šiel po ceste smerom na Podbanské. Odrazu som ich zbadal na lúkach. Štyri bociany vedľa seba. Dva malé v strede a po stranách rodičia. Boli prvýkrát spolu na love. Dospelé bociany teda prijali svoje mláďatá. Potom viac ako týždeň lietali spolu a keď boli mladé zdatné, odleteli do teplých krajín.
Takže šťastný koniec?
- Áno, ale boli aj tragické prípady. Raz jeden z rodičov doniesol z poľa do hniezda plastové pretkávané vrece. Možno v dobrom úmysle, lebo keď donesie bocian mladým potravu a vydávi ju, chce, aby sa mladé mohli nažrať, ale aj napiť. Mladé si však do vrecových vlákien zamotali nôžky, nemali pohyb, nemohli v hniezde vycúvať, keď sa šli vyšpiniť a pošli. Oni si totiž nešpinia do hniezda. Dospelé bociany mladým v hniezde urobia z tŕnia ohradu. Keď cúvajú, aby sa mohli z hniezda von vyšpiniť, zadkom do nej narazia a vedia, že sú na okraji.
Ďalšie tragédie sa stali vtedy, keď malý bocianik letel prinízko a zrazilo ho auto. Alebo iný narazil do elektrického vedenia.
Vždy sa do hniezda vracajú tie isté bociany?
- Zvyčajne. Za dvadsať rokov sa vystriedali u nás asi tri páry. Pred troma rokmi však chcel hniezdo obsadiť cudzí pár. Ja som ich prijal, pretože som si myslel, že sú naše. Nekrúžkujem ich, ani nijako neznačím, len podľa ich správania usudzujem, či prileteli tie, ktoré poznám. Asi po dvoch, troch dňoch však prišli tí naši. Vtedy som prvýkrát videl bocianiu bitku o hniezdo. Vyše pol hodiny boli samce vo vzduchu, nalietavali na seba a zobákmi sa bili. Náš samec vyhnal cudzieho. Až vtedy som zistil, že o hniezdo sa pobil náš bocian s cudzím, lebo sa správal úplne sebaisto. Poznal svoje teritórium.
Jeden rok sme však nemali ani mladé, lebo samec zahynul niekde po ceste z Afriky. Samička sa vrátila a držala si hniezdo, nechcela doň nikoho pustiť. Bránila ho asi do dvadsiateho mája. Potom ho už žiadne bociany nechceli, lebo bolo neskoro na hniezdenie. Na ďalší rok sa však nevrátila a hniezdo obsadili nové bociany.
Dokedy u vás bociany s mladými ostávajú?
- Koncom augusta odlietajú do Afriky. Mladé o týždeň, dva skôr ako ich rodičia. Predpokladám, že sa sústredia z celého horného Liptova blízko pri Pribyline. Bocianí rodičia ešte ostanú v hniezde, akoby oddychovali po období, čo dlho kŕmili svoje mladé. Skôr ako odletia, prídu sa aj s celým kŕdlom rozlúčiť s nami. Nie síce každý rok, ale asi v osemdesiatich percentách. Všetky bociany urobia nad naším domom niekoľko okruhov, naberú výšku a kurz do teplých krajín. Je to silný zážitok napriek tomu, že sa takmer každý rok opakuje.
Prečo, podľa vás, žijú bociany v symbióze s ľuďmi?
- Pretože cítia, že im niekedy treba pomôcť. Stalo sa, napríklad, že pri prvom kruhovom oblete mladý nemal toľko síl, aby vzlietol, a tak pristál na streche u susedov. Neudržal sa na nej a zošuchol sa na zem. Potreboval pomoc. Keby ju nedostal, zahynie.
