RUŽOMBEROK. Prečo som vyštudoval Strednú zdravotnícku školu v Ružomberku, odbor všeobecná sestra?" zopakoval otázku dvadsaťosemročný muž.
Nebol v zdravotníckej škole jediný chlapec
Vraj príčin bolo viac a jedna na druhú sa postupne nabaľovali. Jednak to bol už v základnej škole záujem o prírodopis a ľudské telo, asi trošku aj to, že mama pracovala v zdravotníctve, ale podľa Petra Rouseka, možno sa pridalo k rozhodnutiu aj: „Keď som mal pätnásť, narodil sa mi mladší brat, takže som si vyskúšal starostlivosť oň."
V triede v strednej škole nebol sám chlapec. Bolo ich deväť. Silný ročník. „Teraz je už v škole štandard, že je v triede do desať chlapcov. Dovtedy to nebolo zvyčajné. Predtým boli jeden, dvaja a boli skôr raritou. Náš ročník odštartoval štúdium chlapcov v ružomberskej zdravotníckej."
Nevyberal si jednoduchšiu cestu
„Pracujem v nemocnici v Ružomberku a som zamestnaný ako sestra na internej JIS-ke," charakterizoval zamestnanie mladý muž. „Ležia na nej pacienti v ťažších stavoch a potrebujú intenzívnejšiu starostlivosť ako na bežných oddeleniach. Väčšinou máme ležiacich, ktorí nás potrebujú 24 hodín denne. Stane sa, že v jeden deň sa nám otočí aj osem pacientov."
Ako sa dostal Peter Rousek na oddelenie, ktoré je jedným z najnáročnejších v nemocnici? Je to, podľa neho, dlhý príbeh. Začínal po maturite civilnou službou (náhradná vojenská služba - pozn. autorky) na anesteziológii. Mohol si už vtedy vybrať relatívne ľahšie oddelenie, ale nechcel. Viac ho ťahala náročnosť v zamestnaní, pretože predpokladal, že práve vďaka nej sa bude zdokonaľovať. Po ukončení vojenskej civilnej služby pracoval na nervovom oddelení viac ako štyri roky.
„Potom prišla možnosť nastúpiť do armády. Do poľnej nemocnice. Tam nastal zlom v mojom živote, pretože dovtedy som robil obyčajnú sestričku v bežnej trojsmennej prevádzke, takto sa mi otvorili ďalšie šance. Môžem ísť na misie alebo na výcvikové vojenské cvičenia. Zatiaľ som využil len cvičenia, všeličo som si na nich vyskúšal, aj let vrtuľníkom, ale v budúcnosti chcem rozhodne ísť na misie."
Aj na vojne bol zdravotnou sestrou
Skôr však, ako Peter Rousek mohol uvažovať o misiách, musel vyriešiť iný problém.
Keďže bol na civilnej službe, zmaril si možnosť ísť do armády hladko. „Musel som ísť na základnú vojenskú službu nanovo. Na „civilke" som síce bol vyše roka, ale armáda ju neakceptovala. V roku 2004 som teda išiel na základnú vojenskú službu. Bola to posledná možnosť, pretože od roku 2005 je len profesionálna armáda. Základnú vojenskú službu som absolvoval v Liptovskom Mikuláši v Demänovej. Pracoval som na ošetrovni ako zdravotná sestra. Trochu som si to odtrpel, lebo som nemal, okrem žoldu, žiaden finančný príjem a pred vojnou som si zvykol na pravidelný plat."
Po skončení základnej služby nastúpil do poľnej nemocnice, ktorá má sídlo v Liptovskom Mikuláši, ako profesionálny vojak na pozícii zberač ranených s hodnosťou slobodníka. „Časom som však absolvoval kurzy na vyššie hodnosti, zatiaľ som čatár. Najbližšie má čaká poddôstojícky kurz v Martine."
Mladý muž má veľmi šikovné ruky
Na oddelení v nemocnici, kde Peter Rousek pracuje, je, podľa jeho slov, rušno. Najmä v januári a februári boli na oddelení samé ťažké prípady. Veľa z nich v akútnom ohrození života.
Zdá sa však, že mladý muž si povolanie zdravotnej sestry vybral presne podľa seba. Sedí mu a cíti sa v ňom veľmi dobre. Vyhovuje mu, že sa musí v niektorých prípadoch rýchlo rozhodovať a nemá s tým problém. Strach? „Nemám, veď vždy môžem len pomôcť, ak je človek v ohrození života."
Určitým spôsobom si náročnosť v práci kompenzuje záľubou doma. Vyrába, najmä pre radosť svojím priateľom a ich deťom, drobné postavičky zo špeciálnej modelovacej hmoty. Naučila ho to kedysi jeho bývalá priateľka. Vraj robila majstrovské diela, on len jednoduchšie postavičky. No prsty sa mu pri práci len tak mihajú. Presne vie, koľko hmoty odkrojiť, každou rukou súčasne vypracuje úplne rovnaké nôžky a ruky postavičke. Nemá problém s meraním, vážením či miešaním rôznych farebných odtieňov. Myslí na detaily. Nástroje? „Čo kuchyňa dá. Nôž, nožnice či špáradlá."
Vytvoril Peter Rousek nejaký rekord? Za deň päťdesiat postavičiek, ale vraj vtedy už mal modelovania plné zuby. Zvyčajne za večer, pri seriáli z nemocničného prostredia, ich vytvorí desať. Čo ho viac zaujme? Seriál či postavičky? Vraj seriál ide len v pozadí ako zvuková clona pri tvorivej práci.
Jeho priateľka Ivana Hoflichová len ticho počúvala, čo mladý muž rozprával. Nedalo jej, aby nepotvrdila Petrovu šikovnosť. „Fantasticky varí," prezradila ďalšiu oblasť, kde mladý muž boduje. „Je jedno, čo navarí. Všetko je veľmi chutné a správne okorenené. Hovorí sa, že muži majú väčší cit pre kuchárčinu, o Petrovi to platí dvojnásobne."
Zdravotná sestra či zdravotný brat?
Neprekáža Petrovi Rousekovi, keď ho oslovujú zdravotná sestra? „Hnevá ma to, ale veľmi sa tým nezaoberám. Rád robím to, čo robím."
Ani medzi pacientmi, odborníkmi či jazykovedcami nie je termín zdravotná sestra pre muža jednoznačným pomenovaním. Pacienti zvyčajne používajú oslovenie s úsmevom. Mnohí novinári aj organizátori konštatovali vlani, že „medzi siedmimi nominovanými na ocenenie Sestra roka 2009 je aj jeden muž." Na druhej strane v inzerátoch, v ktorých najmä zahraniční záujemcovia hľadajú zdravotníka na opatrovanie svojho chorého rodinného príslušníka, sa objavuje termín zdravotný brat. Asi aby bolo jasné, že opatrovanie nie je ľahká záležitosť, pretože vysvetlenie ďalej hovorí, napríklad, o ležiacom pacientovi s ťažkým ochorením.
Je brat pomenovaním, ktoré sa ujme?
V Krátkom slovníku slovenského jazyka z roku 1997 sa nachád a pri hesle brat aj význam - zdravotný brat. Podľa výkladu ide o stredného zdravotníckeho pracovníka, ošetrovateľa. Výraz ošetrovateľ však v našich podmienkach znamená niečo iné ako zdravotná sestra či brat.
Slovné spojenie zdravotný brat ako ustálený termín uvádza aj Slovník súčasného slovenského jazyka z roku 2006 pri hesle brat.
Prax je však zatiaľ taká, že oslovenie zdravotná sestra pre muža je stále živé v nemocniciach, ale aj v zdravotníckych školách či u absolventov zdravotníckych škôl. Dokonca aj muži v poľných nemocniciach či v misiách v iných krajinách hovoria o sebe, že pracujú ako zdravotná sestra. Vnútorne vraj s pomenovaním nesúhlasia, ale nenachádzajú zatiaľ adekvátne pomenovanie pre svoju profesiu.
