LIPTOVSKÝ JÁN. Slávnostnému uvedeniu jaskyne do života predchádzala jej prehliadka. Návštevníci do nej vstupovali s čelovkami.
Ľadové kvaple pripomínali začarované postavy
Najskôr sme sa ocitli v ľadovom kráľovstve. Príroda je naozaj mocná čarodejnica a dokáže vykúzliť také veci, ktoré by nedokázal ani rozprávkový Mrázik. Zo zeme vyrastali desiatky ľadových kvapľov. Niektoré pripomínali ľudské postavy a vyzerali ako ženy, ktoré niečo hľadajú. Každému rozprávali iný príbeh. Nevšedné ľadové divadlo môžu návštevníci vidieť v jaskyni iba v zime. Na jar sa ľadové kvaple začnú roztápať a postupne úplne zmiznú. V apríli v nej ešte môžete vidieť torzá tejto ľadovej krásy.
Ale aj bez nich má jaskyňa svoje neopakovateľné čaro a ukrýva množstvo krás. Steny sú vymodelované do čudesných tvarov. V ich štrbinách sa ukrývajú netopiere, sú na nich zvláštne nápisy aj biely povlak, ktorí jaskyniari volajú horské alebo mesačné mlieko. Ľudia verili, že má liečivé účinky a asi na tom niečo bude, lebo vedci sa z neho pokúšajú vyrobiť novú generáciu antibiotík.
V jaskyni sme videli aj biely a čierny kvapeľ a vzácneho chvostoskoka. Žije iba v jaskyniach, kde je tma, preto nemá pigment a je biely.
Šamanské obetné miesto obo a dary pre ducha jaskyne
Na konci prehliadkovej trasy je šamanské obetné miesto zvané obo. Je voľnou kópiou z šamanského miesta v mongolskej jaskyni, ktorú skúmali jaskyniari z Liptovského Mikuláša v roku 1994.
Obo je posvätná stavba z kameňov alebo vetiev stromov, ktorú stavali ľudia na vrcholoch hôr, pri prameňoch a na iných miestach, kde podľa šamana sídli duch, ochranca tohto miesta. Ľudia tam nosili obetné dary, aby mu preukázali úctu a vyhli sa nešťastiu. Môže to byť hocičo. Podľa tradície sa ctí iba akt obetovanie a výška daru nehrá pri tom rolu. V Malej Stanišovskej obetovali návštevníci napríklad kúsok chleba, vreckovku či cigaretu.
Nevšedný zážitok z prehliadky jaskyne umocňoval pútavý výklad sprievodov a kvapky vody, ktoré sa na vysokých stropoch leskli ako diamanty.
Karbidku zapálil oheň z čelovky
„Keby medzi jaskyniarmi bola rada starších, Anton Droppa by bol určite jej predsedom," povedal správca Malej Stanišovskej jaskyne Peter Procházka a podal Antonovi Droppovi starú karbidku. „Nemá niekto oheň?", spýtal sa a upresnil, že jaskyniarsky. Na to zhaslo svetlo a v tme svietila iba čelovka na prilbe mladej jaskyniarky Zuzky. Jej oheň zapálil karbidku. Vodou z nej pokropil A. Droppa listinu s logom jaskyne a dátumom jej sprístupnenia pre verejnosť a tým ju oficiálne uviedol do života.
„Jánska dolina je veľmi bohatá na prírodná krásy. Už počas mojich zameriavacích a mapovacích prác skrsla vo mne myšlienka, že by bolo dobré umocniť ju sprístupnením nejakej jaskyne. Ten čas prišiel. Zásluhu na tom majú jaskyniari zo Speleoklubu Nicolaus, ktorí ma požiadali, či by som Malú Stanišovskú jaskyňu neuviedol do života. Robím to veľmi rád, lebo jaskyne sú mojou životnou láskou," povedal Anton Droppa.
Po básni Ivana Laučíka, ktorú zarecitoval jeho brat Peter, predstavil Malú Stanišovskú jaskyňu jej prevádzkar Peter Vaněk.
Splnený sen a čo mu predchádzalo
Videoprezentácia sa začala detailom tváre Petra Holúbeka, ktorý ležal na tráve a sníval. Peter Vaněk fotografiu okomentoval slovami: „Bol to jeho sen. Dlho sníval o sprístupnení jaskyne." Ale nielen sníval, ale aj makal. Trvalo viac ako dva a pol roka, kým sa mu spolu s kolegami jaskyniarmi, kamarátmi a brigádnikmi podarilo jaskyňu sprístupniť. Máloktorý návštevník jaskyne si vie predstaviť, čo všetko tomu predchádzalo a koľko práce a úsilia museli vynaložiť. Napovedia fotografie na webovej stránke jaskyne. Jaskyniari sa nich plazia v blate v úzkych chodbách, šplhajú po povrazových rebríkoch, ale aj murujú, zvárajú, behajú s fúrikom, nosia drevené klady na opravu a vybudovanie chodníkov. Zrekonštruovali aj drevenicu pri jaskyni, ktorú si prenajali od smrečianskych urbárnikov. Peter Vaněk zdôraznil, že urbárnici im vo všetkom vyšli v ústrety. Poďakoval aj Slovenskej speleologickej spoločnosti a jej predsedovi B. Kortmanovi odovzdal „minišek, na ktorom je náš záväzok, že budeme odovzdávať jedno percento z tržieb za vstupné Slovenskej speleologickej spoločnosti." B. Kortman poďakoval všetkým, ktorí sa zaslúžili o sprístupnenie jaskyne, že napĺňajú poslanie Slovenskej speleologickej spoločnosti poznávať, dokumentovať, sprístupňovať a chrániť poklady, ktoré nám príroda nadelila pod zemou.
Hľadajú dobrodružstvo aj únik pred civilizáciou
Peter Holúbek v prezentácii predstavil jaskyniarstvo na Slovensku. V našej krajine je asi šesťtisíc jaskýň. Sprístupnených je iba 17, z toho 12 spravuje Správa slovenských jaskýň, štyri majú v prenájme jaskyniari, členovia Slovenskej speleologickej spoločnosti a jedna je súčasťou prehliadky Bojnického zámku.
„Na Slovensku je osemsto jaskyniarov a každý hľadá v jaskyni niečo iné: niekto ticho, iní pocity, dobrodružstvo, kamarátstvo, archeologické a paleontologické nálezy či únik pred civilizáciou," povedal P. Holúbek. Pripomenul, že priekopníkom jaskyniarstva na Slovensku bol Ján Volko Starohorský a kolíska praktického jaskyniarsta na Slovensku je v Demänovskej doline. „Demänovský jaskynný systém tvorí asi 35 kilometrov podzemných chodieb. V blízkej budúcnosti sa rozšíri, lebo jaskyniari objavili nové časti v Štefanovej jaskyni a môže dosiahnuť až dĺžku 50 km."
Na záver vyžreboval poľský honorárny konzul Tadeusz Frackowiak z jaskyniarskej prilby päť lístkov, ktorých majitelia dostali rôzne spomienkové predmety s logom jaskyne, tričká aj malú medovinku.
