Peter Krivoš, rodák z Vavrišova, zdedil murárčinu po svojom otcovi. Už ako dvanásťročný išiel za učňa do Pešti, na jar odchádzal a vracal sa až v jeseni. Stal sa z neho známy murársky majster. Postavil prvé vysoké komíny v Liptove, Turci a na Spiši a veľa domov.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Ako murársky majster potreboval Peter Krivoš tehly, tak všade, kde bola vhodná hlina, založil malú poľnú pec a tehly si vyrábal sám. Keď bola v roku 1906 na predaj malá tehelňa v Ondrašovej, predal dom aj hospodárstvo vo Vavrišove, kúpil ju a presťahoval sa tam. Z tehlí, ktoré vyrobili v Ondrašovej, zrekonštruovali, napríklad, ružomberskú železničnú stanicu .
Prerušil štúdia na Sorbone a začal pracovať v tehelni
Po smrti Petra Krivoša sa o tehelňu staral jeho syn Jozef. Študoval na vysokej obchodnej škole v Prahe aj na parížskej Sorbone, ovládal sedem jazykov. Keď v roku 1927 ťažko ochorel jeho otec, štúdiá prerušil a vrátil sa domov. Po otcovej smrti chcel dať tehelňu do prenájmu a dokončiť štúdiá, ale keďže ju nikto nechcel, zostal v nej pracovať, aby uživil matku a mladšieho brata. Chodil na tehliarske kurzy o pálení, študoval odbornú literatúru, navštívil asi sto tehelní v celej republike. V roku 1937 vybudoval v Ondrašovej novú tehelňu s Hofmanovou pecou, ktorá v tých časoch patrila medzi najmodernejšie. Niektoré na Slovensku aj v Čechách slúžia dodnes. Pracovalo v nej asi dvadsať ľudí a vyrábali v nej, ručne aj strojovo, asi 800-tisíc tehliarskych výrobkov ročne, okrem tehlí aj škridľu. Z nich postavili napríklad bývalú mikulášsku mliekareň, vojenské sklady a mnohé stavby v Liptovskom Mikuláši.
Na konci 2. svetovej vojny stál v Ondrašovej deväť týždňov front a tehelňa bola veľmi poškodená. Jozef Krivoš si na opravu zobral pôžičku 131-tisíc vtedajších korún. Tehly v nej znovu začali vyrábať v máji 1946. V roku 1948 tehelňu v Ondrašovej znárodnili. „Presnejšie by bolo ukradli. Otcovi zobrali tehelňu protiprávne, lebo nikdy nezamestnával 50 ľudí a nikdy nevyrábal viac ako milión tehliarskych výrobkov ročne, čo bola vtedy podmienka pre znárodnenie," hovorí jeho syn Kazimír.
Ohrozil vraj výživu pracujúceho ľudu
Keď Krivošovcom zobrali tehelňu, pracovali na svojom gazdovstve v Ondrašovej. Ale nie dlho. Prvého mája 1951 im zobrali aj to. Bola naň uvalená národná správa, aj keď Jozef Krivoš splnil kontingenty na takmer 150 percent. Kontingenty boli predpísané dávky z toho, čo gazdovia dopestovali a dochovali na svojom hospodárstve a museli odovzdať štátu. Kto ich neplnil, bol triedny nepriateľ.
Jozefa Krivoša trestná komisia v septembri 1951 uznala vinným z toho, že v predchádzajúcom roku na svojom poli „neobrobil riadne zemiaky, nechal ich zarásť burinou následkom čoho vzrast zemiakov bol oslabený a úroda bola asi o 40 percent slabšia ako by bola bývala pri riadnom obrobení. Sledoval tým cieľ, aby sa na pôde málo urodilo a takto ohrozil výživu pracujúceho ľudu." Uložili mu za to pokutu 50-tisíc korún a ako vedľajší trest prepadnutie nehnuteľného majetku zapísaného v pozemkovej knihe na jeho meno v prospech štátu. Jozef Krivoš sa obhajoval tým, že príčinou slabej úrody bola voda, ktorá zaplavovala pôdu. Ale nepomohlo. Mal sa vraj postarať, aby bola odvodnená.
Osem mesiacov za poburovanie proti republike
V októbri 1951 odsúdil okresný súd v Liptovskom Mikuláši Jozefa Krivoša na osem mesiacov väzenia, stratu občianskych čestných práv na päť rokov, k prepadnutiu celého majetku okrem osobného vlastníctva, peňažitému trestu 10-tisíc korún a zákazu pobytu v Ondrašovej navždy. Dôvod? „Je vinný trestným činom poburovania proti republike, ktorý spáchal tým, že 17. 4. 1951 v L. Mikuláši vo svojej nenávisti voči našej republike, ľudovodemokratickému poriadku a nášmu veľkému spojencovi Sovietskemu Sväzu povedal vetu: „Neboj sa, toto takto dlho nepotrvá, ono sa to zmení."
Jozef Krivoš vysvetľoval, že tým myslel tehly. Po vojne ich bolo málo a vydávali sa iba na povolenku. J. Droppa ju nemal, preto mu tehly nemohol vydať. J. Krivoš tvrdil, že vetou: „Neboj sa, toto takto dlho nepotrvá, ono sa to zmení," chcel povedať, že tehiel bude raz dosť a nebude na ne treba povolenky.
V rozsudku sa uvádza: „Obvinený ako bývalý majiteľ znárodnenej tehelne a veľký roľník, ktorému už bola odobratá jeho hospodárska základňa, nemá ako príslušník vykorisťovateľskej triedy ani nemôže mať kladný pomer k nášmu ľudovodemokratickému poriadku, k výstavbe socializmu v našej vlasti a k nášmu spojenectvu s mohutným Sovietskym Sväzom a zemami ľudovej demokracie ani k boju o zachovanie svetového mieru."
Keď mu všetko zobrali, vysťahovali celú rodinu
Po ôsmich mesiacoch väzenia a práci v kameňolome na Skladanej skale pracoval J. Krivoš v Robstave. V marci 1953 však prišel výmer vtedajšieho okresného národného výboru v Liptovskom Mikuláši, na základe ktorého bol aj s manželkou a deťmi vysťahovaný do Svätého Jura nad Hronom. „V záujme bezpečnosti a verejného poriadku nie je žiaduce, aby menovaný býval v ktorejkoľvek obci okresu Liptovský Mikuláš. Jeho prítomnosť v okrese by mohla škodlive pôsobiť na vývoj socializácie okolitých dedín nášho okrese," uvádza sa vo výmere. Prišlo auto, naložilo do neho nábytok a osobné veci a celú rodinu odviezli do Svätého Jura nad Hronom. Okrem dcéry Jozefa Krivoša, ktorá nebola v tom čase doma a jeho syna Kazimíra.
Bol u starej mamy a ukryl sa v rúre pri studni, kde ho nenašli. Mal vtedy štyri roky. Ale po čase si po neho prišli a býval s rodičmi v Jure. „Hovorilo sa tam po maďarsky a po cigánsky a nerozumel som ani slovo. Po dvoch rokoch som išiel k starkej do Ondrašovej, kde som začal chodiť do školy. Rodina zostala v Jure, lebo sme mali zákaz vrátiť sa do okresu Liptovský Mikuláš. Neskôr sa, vďaka Marienke Gašparíkovej, podarilo vybaviť, že sme sa mohli presťahovať do okresu Liptovský Hrádok do osady Michalovo. Bývali sme v chate doktora Jána Gašperíka až do roku 1965."
Štyri hodiny ležal v pŕhľave a triasol sa od strachu
Jozefa Krivoša, ako každého politického väzňa, stále sledovala Štátna bezpečnosť (Štb). Kazimír Krivoš si spomína na udalosť zo začiatku 70-tych rokov. „Doktor Gašperík bol známy včelár a pri chate, v ktorej sme bývali, mal nielen drevené úle, aj betónový včelín, čo bol v tom čase unikát. Niečo som tam robil a zbadal som človeka v uniforme. Odmalička som uniformy neznášal, bál som sa ich. Schoval som sa na streche včelína a vypočul som si rozhovor dôstojníka Štb so svojimi konfidentmi. Hovoril, že prišiel z poverenia ÚV KSČ z Prahy, lebo je podozrenie, že vzniká protištátna bunka a môj otec by mal byť jej hlavným organizátorom. Jej členmi mali byť hlavne herci, ktorí si v tom čase stavali v Michalove chaty. Ležal som na streche včelína, keď zrazu, asi drozd, zlomil vetvičku z rakyty a praskla.
Na to dôstojník Štb vytiahol pištoľ, odistil a hľadal, čo to bolo. Našťastie ma nenašiel. Asi štyri hodiny som ležal v žihľave a ani som nedýchal od strachu. Otec vtedy nebol doma, chodil na týždňovky do třinec-kých železiarní. Nikdy som to nikomu nepovedal, lebo som sa bál, aby niekto neublížil rodine."
Jozef Krivoš celý život pracoval, až do svojich 72 rokov, ale dôchodok mal minimálny. Neuznali mu 25 rokov, kedy pracoval v tehelni, lebo bol podnikateľ a podnikatelia podľa vtedajších zákonov nepracovali, ale vykorisťovali. Zomrel 14. marca 1980 v ten istý deň, ako prvý československý robotnícky prezident Klement Gottwald. Práve on bol symbolom takzvaného víťazného februára 1948, kedy sa k moci dostali komunisti.
Od roku 1948 do zmeny režimu v roku 1989 bolo na Slovensku popravených 50 politických väzňov. Tisíce ľudí boli väznených, prenasledovaných, prišli o prácu, ich deti nemohli študovať. Po roku 1989 bolo vyše 71-tisíc ľudí morálne rehabilitovaných, čiže zrušili ich pôvodné rozsudky.
Kto boli mukli
Jedným z politických väzňov bol aj Pavol Brodňanský, ktorého v roku 1952 vylúčili zo štúdia a odsúdili na 22 rokov za rozširovanie protikomunistických letákov. V jáchymovských uránových banich prežil osem rokov, potom ho s podlomeným zdravím prepustili na amnestiu. Žil a pracoval v Ružomberku. Po nežnej revolúcii bol pri zrode Konfederácie politických väzňov na Slovensku. Svoje spomienky na pobyt v uranových banich opísal v knižke Moja cesta. Píše v nej, okrem iného, kto boli politickí väzni, takzvaní triedni nepriatelia socializmu, označení boľševistickou justíciou ako mukli (muž určen k likvidaci). Boli to:
1. politici, ktorí nesúhlasili s nezákonným prevzatím moci komunistickou stranou,
2. predstavitelia cirkví, hlavne katolíckej, kňazi, predstavitelia rehoľných spoločenstiev a veriaci, ktorí bránili ich nezákonnej likvidácii,
3. roľníci, ktorí sa postavili proti násilnému združstevňovaniu a živnostníci, ktorí prejavili nesúhlas s poštátnením svojich živností,
4. robotníci, ktorí sa štrajkom odvážili dožadovať svojich práv,
5. príslušníci armády a bezpečnosti, ktorí organizovali odboj proti fašizmu, zúčastnili sa aktívne odboja, ale po vojne sa dištancovali od stalinovsko-gottwaldovských praktík KSČ,
6. tisícky študentov, mladých robotníkov, teda mládeže, ktorá sa apostavila proti násiliu páchanému na svojich otcoch, proti znevažovaniu národa a jeho predstaviteľov, proti falšovaniu histórie,
7. tá časť inteligencie, ktorá nedokázala skloniť hlavu a zradiť vlastné presvedčenie (komunistická strana vždy kalkulovala so zbabelosťou inteligencie a hlúposťou robotníckej triedy, jedných mali za zbabelcov, druhých za hlupákov),
8. komunisti, ktorí sa odvážili kritizovať postup stalinovsko-gottwaldovského vedenia, alebo mať iný názor ako ich šéfovia,
9. všetci „možní" nepriatelia, ľudia, ktorí boli potrební na doplnenie stavu pracovníkov uranových baní.
Novodobí otroci v komunistických koncentrákoch
„Obvinený, i keď uvedenú trestnú činnosť nespáchal, je vinný, lebo keby mohol, bol by sa tejto trestnej činnosti dopustil." Podobné vety sa často objavovali v rozsudkoch, na základe ktorých posielali politických väzňov na dlhoročné väzenie.
Pavol Brodňanský v knihe Moja cesta píše: „Keď už človek bol odsúdený, tešil sa, že sa dostane medzi ľudí do koncentráku alebo do väzenskej pevnosti. Prečo sa tešil? To pochopí len ten, kto prešiel eštébáckou vyšetrovačkou 50-tych rokov. Ako tieto vyšetrovačky vyzerali, tí, čo nimi prešli, neradi spomínajú. Stačí spomenúť, že v každej eštebárni ste prvé hlasné slovo počuli spoza dverí niektorej cely, kde bachári krotili človeka, ktorý od útrap prežitých vo väzení, zošalel. Na ľuďoch vyskúšali všetku surovosť, ktorej je človek schopný. Bitka, hlad, smäd, výsluchy trvajúce i 24 hodín. Spánok v pozore, keď človek musel ležať tvárou k dverám a s rukami na deke. Prechod z cely na výsluch bol vždy so zaviazanými očami. Hrozby, že pozatvárali alebo pozatvárajú príbuzných, ak nepodpíše zápisnicu. Temničky. Budenie v noci vždy po zaspaní. Žiadna vychádzka.
Keď takáto vyšetrovačka trvala 6 až 16 mesiacov, nečudo, že mnhí v nej zošaleli a všetci s radosťou vítali súd, pri ktorom predpokladali koniec toho najhoršieho. K súdu išiel obžalovaný tak, že mesiac - dva pred súdom ho učili zápisnice. Vyšetrovateľ dával otázky a vyšetrovaný musel odpovedať tak, ako ho učili.
Ak sa pri súde odvážil hovoriť inak, predseda súdu alebo prokurátor ho prerušili a nedali mu hovoriť. Nakoniec bol rád, že si zachová aspoň zatiaľ holý život a dostane sa do koncentráku, kde predpokladal, že bude aspoň medzi ľuďmi. A tak s úľavou prijal rozsudok na 10, 15, 20, 25 rokov straty slobody, prípadne doživotný trest. Každý, alebo skoro každý odsúdený veril, že celý trest neodsedí, lebo ten zverský systém útlaku nemôže trvať také dlhé roky."
Mnohí si myslia, že koncentračné tábory boli iba cez druhú svetovú vojnu, ale boli aj za socializmu, aj keď oficiálne sa tak nevolali. Boli v nich novodobí otroci. Väznice vo vyšetrovačkách boli na krajoch, v Bratislave, Prahe, Ilave, Leopoldove, Plzni a inde, najväčšie koncentráky na Slavkovsku, na Kladensku, pri Přímbrami a v Jáchymove, kde bolo až dvanásť koncentračných táborov. Komunisti im dali pekné mená, napríklad: Bratstvo, Svornosť, Rovnosť či Barbora. Menší koncentrák bol aj v Liptove medzi Švošovom a Hrboltovou. Volal sa Skladaná skala a väzni tam pracovali v kameňolome.
