VAŽEC. Básnik katolíckej moderny, Janko Silan pôsobil vo Važci ako správca farnosti od roku 1949, kde aj v polovici mája v roku 1984 aj zomrel.
Koncom šesťdesiatych rokov nastával politický odmäk. V povetrí už bol náznak Pražskej jari, komunistická ideológia strácala na autoritatívnosti a súdruhovia zvádzali tvrdé súboje o ďalší vývin.
V tom období, za trochu zvláštnych okolností sa s Jankom Silanom zoznámil Štefan Packa, básnik, publicista, výtvarník, v súčasnosti pôsobiaci v Liptovskom Mikuláši. O zoznámení a spolupráci s Jankom Silanom spomína Štefan Packa: „V rokoch 1966 - 1968 som bol vojakom základnej vojenskej služby v Kežmarku. Veliteľ útvaru, ktorý vedel o mojom vzťahu ku kultúre, ma požiadal, aby som v rámci Armádnej súťaže umeleckej tvorivosti naštudoval pásmo poézie. Podmienky boli lákavé: mohol som si vybrať autora, po večeroch sme mohli skúšať v útvarovej klubovni aj s dievčatami zo stredných škôl v meste a ak budeme úspešní, dostaneme opušťáky aj mimoriadne dovolenky."
Básnik si myslel, že Packova návšteva je provokácia
Na odporúčanie bývalej profesorky Anny Cígrovej sa rozhodol inscenovať poéziu Janka Silana. Vedel o ňom, že je farárom vo Važci. A tak koncom septembra 1967 vo vojenskom gazíku s kolegom vojakom vyštartovali do Važca.
„Vojenské vozidlo vzbudilo pozornosť Važťanov. Aj Janko Silan, keď nám otvoril dvere, bol prekvapený. Ostal však pokojný, vyrovnaný, zrejme bol už zvyknutý na návštevy eštébakov. Keď som mu vysvetlil, o čo mi ide, najskôr mi nechcel veriť. Veď ešte stále nemohol publikovať, čakal na rehabilitáciu a odrazu má jeho poézia zaznieť verejne v historickom Kežmarku.
Uistil som ho, že to nie je provokácia, vypili sme fľašu omšového a Janko mi dal viaceré jeho zbierky poézie. Básne ma zaujali a v útvare sme začali nacvičovať."
Šok z toho, že na premiéru nikto nepríde
Poetický súbor tvorili piati vojaci a rovnaký počet dievčat z mesta. S blížiacou sa premiérou boli častejšie aj výjazdy Štefana Packu gazíkom do Važca. „Janko bol vynikajúci spoločník, rád si zahral šachy i karty a obaja sme boli milovníci dobrého vína. Veď sme pochádzali z dolniakov. Naše debaty neraz končili okolo polnoci. Zblížili sme sa ľudsky i v náhľadoch na poéziu aj spoločenskú a politickú situáciu," spomínal Štefan Packa.
Premiéra mala byť 25. apríla 1968, vojenský útvar na ňu vydal pozvánky a plagáty. V ten deň Štefan Packa s Jankom Silanom zažili menší šok. „Keď sme sa v gazíku viezli z Važca a prechádzali cez mesto, všimol som si davy ľudí, kráčajúce tým istým smerom ako my. Začal som sa Jankovi ospravedlňovať, že na našom podujatí budeme mať málo ľudí, pretože v Tatraľane, vtedy najväčšej fabrike v meste s najväčšou sálou, asi majú schôdzu ROH. Až vo vestibule, keď sme sa ledva predierali davmi ľudí, sme zistili, že všetci idú na Janka Silana.
Premiéra dopadla dobre, zúčastnili sa na nej aj ustráchaní spisovatelia z Bratislavy - takmer ilegálne, lebo nik nemohol v apríli tušiť, ako rok 1968 dopadne," dodal Štefan Packa.
V ten večer Janka Silana videl prvý i posledný raz plakať. Od dojatia. Stovky ľudí ho obdarovali kyticami kvetov, spontánne prejavili radosť z toho, že ho môžu vidieť, že môžu počuť jeho krásne verše po dvadsiatich rokoch, počas ktorých ho režim umlčal. Žiaľ, počas normalizácie po šesťdesiatom ôsmom Janka Silana režim umlčal na dlhé roky druhýkrát.
Autor: Števo Medveď
