„Nebola Španielka, bola to Rómka, Aranka z osady z vyšného konca..." Kto by nepoznal známy hit skupiny Ploštín Punk? V tomto roku kapela dospela, má osemnásť.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. O Ploštín Punku sme sa porozprávali s organizačným vedúcim kapely Jozefom Fašánkom.
Ploštín Punk oslávil v tomto roku osemnáste narodeniny, oficiálne je teda už dospelý. Ako sa to prejavuje?
- Stareckými príznakmi. Kedysi, keď sme išli niekam hrať, trebárs smerom na západ, otvorili sme si v aute fľašku dobrého alkoholu a v Ružomberku bola prázdna. Bolo veselo, bavili sme sa o babách, športe, muzike. Dnes, keď sadneme do auta, otvoríme si fľašku kojeneckej vody a rozprávame sa o tom, čo koho bolí a čo na to berie. Najväčším hypochondrom v kapele je Jano Dzúr. Keď sa stretneme, väčšinou začína vetou: „Minule som skoro zdochol." Nedávno si, napríklad, presilil ruku pri štiep- kovaní konárov na svojej chalupe v Iľanove pri medokýši.
Ako vznikol Ploštín Punk? Pamätáte sa na svoj prvý koncert?
- Celé to spôsobil náčelník Posádkového domu armády (PDA) Pavel Moravec. Bolo to na jeseň 1991, keď som robil údržbára v Dome armády a chystal sa druhý ročník Folk Tatry. Náčelník mi dal pokyn, aby som s Dzúrom urobil kapelu, lebo PDA ako usporiadateľ nemal na Folk Tatry svojho zástupcu. Jano Dzúr hral vtedy v Ústrednom kúrení. Povedal, že nejaké texty má a môžeme niečo skúsiť. No prešli dva-tri mesiace a do ničoho sme ani neťukli.
Asi týždeň pred súťažou sa ma náčelník spýtal, či cvičíme. Vtedy som stuhol a vyhováral som sa, že sa to nedá, že nie sú ľudia. Paľo otvoril dvere na kancelárii, kde sedel Jaro Maděra, bývalý člen skupiny Luscinia. Spýtal sa ho, či má večer čas a keď prikývol, Paľo povedal. „No vidíš! A už ste traja, tak makajte!" Bolo jasné, že už sa z toho nevyzujeme. Všetci traja sme boli gitaristi a nemali sme basu. Tak sme zavolali Jarovi Hrnčiarovi, ktorý basu mal, či by si s nami nechcel zahrať. On zavolal huslistu Jara Gižického a ja ešte trubkára Jana Kubíčka. To bola pôvodná zostava Ploštín Punku, v ktorej sme prvýkrát spolu hrali na Folk Tatry 1992.
Mali ste veľký úspech a stali ste sa laureátmi súťaže.
- Ešte aj teraz by som sa chcel ospravedlniť všetkým súťažiacim. My za to nemôžeme, jednoducho to tak vyšlo. Po skúške, na ktorej Jano Dzúr rozdal noty na štyri pesničky, jedna z nich bola Aranka Španielka, bolo jasné, že na Folk Tatry hudobne ani umelecky neohúrime. Tak sme si povedali, že to všetko obrátime na srandu. Aby sme odpútali pozornosť od hudby, šialene sme sa doobliekali. Dali sme si gumáky, kraťasy, prilby. Jaro Maděra si natiahol na hlavu pančuchu, aby ho nikto nepoznal. Iba Jano Kubíček povedal, že zo seba nebude robiť debila a dá si oblek. Keďže hral na trúbke iba jedno sólo, inak postával na javisku nevyužitý, povedali sme mu, aby si sadol do publika a keď príde jeho chvíľa, dáme mu signál. Sedel tam nenápadne s kufríkom ako agent s teplou vodou, pomaly si skladal trúbku. Keď som zakričal „sólo trúbka." postavil sa v tej tme a spustil džezovú smršť. Ľudia v hľadisku boli v šoku.
Naše vystúpenie malo pôvodne trvať dvanásť minút, ale trvalo trištvrte hodiny, lebo sme sa stále mýlili, hádali, vracali späť. Všetci to chápali ako nacvičené scénky. Ale my sme nemali nacvičenú ani len hudbu, nieto ešte scénky! Ostatní súťažiaci boli vážni a seriózni a porota už bola možno unavená zo všetkých tých krásnych štvorhlasov. Zrazu prišla na pódium tlupa čohosi nedefinovateľného, a tak sme sa stali laureátmi.
Na ďalšom ročníku Folk Tatry ste hrali v trochu inej zostave.
- Mysleli sme si, že už hrať nebudeme, že to bola jednorázová záležitosť. Keď mi pred tretím ročníkom Paľo Moravec oznámil, že budeme hrať znovu, bol som šokovaný. Vysvetľoval som mu, že nemôžeme, že sme sa rok nezišli ani netrénovali. Ale povedal: „Musíte, boli ste laureáti. Nemali ste vyhrať!" Jaro Hrnčiar sa odmietol druhý raz strápniť na verejnosti, a tak na harmonike s nami hrala Eva Vavreková. Pribudol Jano Filka. Bol draftovaný v posilňovni, keď dvíhal činku a medzi rečou prehodil, že hrával v kostole na klarinet. Neskôr pribudol do kapely klávesák Alino Rak, ktorý najlepšie z nás ovláda noty a stal sa umeleckým vedúcim kapely. Dotiahol do nej aj svojho synovca Palina, ktorý hrá na bicie. Basáka Petra Bernadiča vystriedal Tomáš Mastiš, ale to sme už preskočili osem rokov.
Kedysi bol v televízii seriál Pesničkári slovenskí a jedna časť bola venovaná Ploštín Punku. Natáčali ste v Pribyline. Povedzte nejaký veselý zážitok z natáčania.
- Celé natáčanie bolo veselé. Keď nás v roku 1993 oslovili z televízie, že chcú o nás nakrútiť Pesničkárov, povedali sme im, že nevieme hrať, len si tak robíme srandu. A oni na to, že to nevadí. V telke sme nahrali muziku, štyri pesničky - Aranku Španielku, Marusju, Nás čaka Hollywood, Noci so šelmami, a potom sme tri dni nakrúcali v skanzene. Hlavnou hviezdou bol Jano Kubíček. V Aranke hral gádža a chlapi sa radi zhostili úloh Arankiných bratov, lebo ho mohli beztrestne zbiť. Keď začínal, mal sako so štyrmi gombičkami, na konci asi šiestej opakovačky nemal ani jeden. Aranku hrala Faja Boulbolová, ktorej otec pochádza so Sýrie a v Beňadikovej chovajú arabské plnokrvníky. Požičali sme si od nej do jednej scény mercedes a keď už prišla, tak sme jej ponúkli úlohu Aranky a černošky. Súhlasila. Zistili sme, že nemáme ani Aničku do Hollywoodu. V skanzene bola náhodou aj doktorka Verebová, vtedy ešte slobodná Evka Štusáková, tak sme ju hneď odviedli do kostymérne a Aničku zahrala úplne bravúrne.
Aranku Španielku si v pribylinskom skanzene, kde natáčali Pesničkárov slovenských, zahrala Faja Boulbolová. Dvorí jej Jožo Fašánok. FOTO: ARCHÍV PP
Vy ste v Pribyline hrali všeličo, Detvanca, cestovateľa aj kulturistu. Nezabudnuteľná je hlavne scéna, v ktorej ste ukázali svoj vypracovaný hrudník.
- To bola jedna zo scén, kde sme odpútavali pozornosť od hudby. Túto kulturistickú vložku som potom z tých istých dôvodov predvádzal aj na vystúpeniach.
Koľko pesničiek má Ploštín Punk v repertoári a ktoré hráte najčastejšie?
- Oficiálne máme na platniach 44 pesničiek s tým, že Aranka je až v troch verziách - folkovej, rockovej aj danceflorovej. Aranku hráme na každom koncerte. Druhou najhranejšou pesničkou je Ovčia koža. Pritom na druhú platňu sa dostala len s odretými ušami. Nikto nečakal, že sa stane hitom a mňa teší, že som spoluautorom hudby. Hudbu robíme viacerí, Alino Rak, Jano Dzúr a ja. Väčšinou je to kolektívne dielo. Pesnička je ako socha, ktorú otesávame všetci. Niekto ťukne raz, a je to tam, niekto viackrát. Monopolným autorom textov je Jano Dzúr. Napísal všetky texty okrem dvoch slôh z Leonarda, ktoré napísal Alino Rak.
Kde všade ste hrali?
- Kedysi sme hovorili - svadby, krsty, pohreby (smiech). Na svadbe sme síce už hrali, ale na pohrebe nie. Hrávame na jarmokoch, dedinských slávnostiach, rôznych akciách, kam nás zavolajú, na hudobných festivaloch, napríklad, v piešťanskej Lodenici či v Hrádku Pod Skalkou. Hrali sme aj v Poľsku, Maďarsku, Čechách a chceli by sme ešte preraziť na Ukrajinu. Všade hráme výlučne len naše vlastné pesničky.
Váš najlepší koncert?
- Ťažko povedať. To záleží od pohody, publika, ozvučenia. Keď hráme napríklad v Mikuláši na jarmoku a spieva celé námestie, ľudia skáču, skandujú a spievajú naše pesničky, je to pre muzikanta neskutočný adrenalín. Nepotrebujem skákať zo skaly na padáku. Vtedy mi behajú po tele zimomriavky. Mám rád, keď sa ľudia zabávajú, sú spontánni a bezprostrední.
Nehádate sa v kapele? Rozumiete si?
- Kapela nie je podľa mňa ani tak o tom, kto vie ako rýchlo prstami behať po hmatníku, skôr o ľudskom faktore. Je nás sedem, väčší súbor sú už hádam len Alexandrovovci. Musíme si rozumieť, lebo inak by to nefungovalo. Pre nás je typické podrypávanie, ale v dobrom slova zmysle. Nikto sa neuráža, neodúva, vieme si zo seba vystreliť. Nehráme sa na super muzikantov, neštylizujeme sa do žiadnych póz. Hráme pre radosť, spontánne a živelne.
Kde budete hrať najbližšie?
- Mali sme hrať 22. mája v drevenom kostole v Svätom Kríži. Ploštín Punk poznajú ľudia väčšinou z tej veselšej, jarmočnej stránky. Ale máme aj pomalé pesničky, ktoré často nehrávame. Chceli sme ukázať aj našu druhú stránku, nepoznanú a urobiť komornejší koncert. Rokovania o ňom prebiehali už od januára so súhlasom zástupcov miestneho evanjelického cirkevného zboru. Tešili sme sa, dali sme si ušiť obleky, upravili naše pesničky špeciálne tak, aby sme ich mohli hrať v kostole. V piatok, keď už boli vytlačené plagáty, pozvánky aj bilboardy, sme sa dozvedeli, že biskup Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi na Slovensku Slavomír Sabol náš koncert v artikulárnom kostole v Svätom Kríži zakázal.
Prvé vystúpenie Ploštín Punku na Folk Tatry v roku 1992. Zľava Jaro Gižický, Jaro Hrnčiar, Jozef Fašánok a v prilbe a zváračských okuliaroch ochrankár Rasťo. Na fotografii chýbajú Jaro Maděra, Jano Dzúr a Jano Kubíček. FOTO: ARCHÍV PP
Ploštín Punk
Prvý hit Ploštín Punku Aranka Španielka vyšiel v roku 1994 na albume Super hits spolu s ďalšími hitmi, napríklad, od Maduaru či Nogu a Skúcaného (Tequila Jumbo). V roku 1995 vyšlo Ploštín Punku prvé samostatné CD Nás čaká Hollywood a maxisingel Šu-šu-šu, na ktorom boli štyri piesne. Druhé cédečko, Z Liptova baby, vyšlo v roku 1999 a tretie, Nákup mesiaca, v roku 2006. Skupinu Ploštín Punk tvorí sedem muzikantov, z ktorých každý má iné zamestnanie. Alino Rak (na karikatúre zľava) je učiteľ, Jano Filka policajt, Jozef Fašánok živnostník, Jano Dzúr novinár, Tomáš Mastiš grafik, Palino Rak sa chce profesionálne živiť hudbou a Jano Hrdko je technik.
