Denne prichádzal do styku s jednoduchými vojakmi, ktorých učil byť vojakmi - zdravotníkmi. Tridsaťtri percent štátu je v nadmorskej výške od tisíc osemsto do tritisíc metrov, desať percent vyššie než tritisíc metrov. Väčšina štátu leží na suchom a neúrodnom území, a tak celý život sa sústreďuje okolo riek. V lete je veľmi sucho, v zime obdobie dažďov. Teploty v lete 25 až 32 stupňov, v zime od nuly do mínus osem, záleží to od nadmorskej výšky a miesta pobytu.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Slováci dostali od NATO mandát na pôsobenie v oblasti zdravotníckeho vzdelávania afganských vojakov. Marián Pačnár bol jedným z asi dvestošesťdesiat slovenských vojakov, ktorí pôsobia v troch afganských mestách. Čo robil? Cvičil, pomáhal, dozeral, mentoroval domácich afganských vojakov.
„Doslova sme im každý deň pri každom kroku vo všetkých smeroch radili. Či už to bola škola, rozličné kurzy na jednotlivé špecializácie, či na vojenské operácie v mestách, alebo horách," upresnil čatár.
Ako hodnotíte svoje pôsobenie v Afganistane?
- Zúčastnil som sa vojenskej operácie v Afganistane ako zdravotník, učiteľ. Práca cvičiteľov afganskej národnej armády je náročná, pretože sme ju robili v úplne odlišnom jazykovom, kultúrnom, civilizačnom a re-ligióznom prostredí. Jedným z problémov bola, napríklad, aj jazyková bariéra. Hoci výcvik sme viedli v angličtine, tlmočníci Afgancom naše slová prekladali do jazykov paštu alebo dárí podľa národnosti cvičiacich.
Teplota na mieste, kde som slúžil, bola od 35 až 40 stupňov. Ak si k tomu prirátate nulovú vlhkosť vzduchu a nadmorskú výšku 1300 metrov, takže fyzicky sme mali čo robiť, aby sme sa udržali celý deň na nohách. Zaujímavé je aj letisko. Jeho pristávaciu dráhu tvorí prevalcovaná hlina, ktorá sa v zime mení na bahno, v lete je to len kopec prachu.
Čatár Marián Pačnár (vľavo) tvrdí, že na Slovensku máme všetky podmienky pre spokojný život, ale sme nespokojní. Pripomenul to aj študentom v mikulášskej Strednej zdravotníckej škole na besede o živote v Afganistane, kde pôsobil ako zdravotník - mentor. FOTO: AUTORKA
V čom spočívala vaša práca zdravotníka, mentora?
- Pripravovali sme zdravotníkov roty pre celú afganskú brigádu, čo v našom kempe predstavovalo okolo dvetisíc ľudí. Oficiálne ich tam však mohlo byť do päťtisíc. Afganskí vojaci sú pomerne dobre platení. Afganská zdravotnícka rota mala tridsať vojakov zdravotníkov, ktorí sa starali o všetkých v brigáde.
Myslím, že u Afgancov je iná predstava o zdravotníkoch ako u nás, a tak sme ich vzdelávali teoreticky aj prakticky. Začínali sme od jednoduchých úkonov pri podávaní liekov, čistení a preväzovaní rán, od všeobecnej hygieny až po špecializované zdravotnícke úkony. Dozerali sme nad ošetrovaním rán, pretože poranených vojakov znášali z rôznych pozorovateľní a z iných kempov do našej základne, kde sme mali ošetrovňu. Snažili sme sa ich liečiť, zotaviť a poslať ich späť alebo sme ich dali transportovať na lepšie vybavené oddelenia do Kandaháru alebo Kábulu.
Učili sme ich pichať infúzie. Spočiatku všetci krútili hlavami, že to vedia veľmi dobre. Keď sme však prvýkrát videli s mojím holandským kolegom, ako dávajú Afganci infúzie, len sme pokrútili hlavami a uvedomili sme si, že musíme začať od piky s úsmevom a pochopením. Naučili sme ich, že infúzie nemôžu pichať so špinavými rukami, že treba použiť rukavice. Občas sa stalo, že im ihla pri úkone spadla na zem, len ju ofúkli a pokračovali ďalej. Pre nás nepochopiteľná úroveň hygieny.
Keď sme im dali spočiatku zadlahovať nohu, len ju obviazali s tým, že to bude držať samé. Po týchto skúsenostiach sme sa zhodli s holandským kolegom na tom, že treba čo najskôr urobiť zdravotnícky výcvik v dlahovaní zlomenín, a tak sme ich učili používať aj špeciálne nosidlá pre transport raneného, najmä čo sa týka zlomenín. Mnohé zdravotnícke materiály a pomôcky totiž nevedeli využiť.
Najhlavnejšie však bolo naučiť ich, že zdravotník nemôže pobehovať po bojisku vtedy, keď lietajú guľky. Jeho čas nastane, keď streľba prestane. To bol úvodný projekt, s ktorým sme sa potrápili. Ale urobili sme aj inventarizáciu zdravotníckeho materiálu, čo nebolo jednoduché. Vyzeralo to asi tak: prišiel som na jedno veľké parkovisko, kde bolo vyše sto kontajnerov. V jednom kontajneri bol zdravotnícky materiál, vonku bolo tridsať stupňov, v kontajneri šesťdesiat.
Ako vyzerala afganská klinika v kempe, keď hovoríte, že afganské a slovenské zdravotníctvo sa veľmi líšia?
- Traumatologickú ambulanciu, ktorá bola súčasťou našej kliniky, tvorila jedna izba. Boli tam len ležadlá bez plachiet s jednou hrubou dekou. Jedno svetlo, myslím, že ani nefungovalo. Na použité ihly v rohu miestnosti sa nachádzalo vedro a vedľa kyslíková fľaša, no nemali sme na ňu hodiny, takže tam bola len na okrasu. Všetok zdravotnícky materiál sme mali uložený v plechových skriniach.
Okno? Vyrezaný otvor v stene prikrytý tenkým plátnom kvôli muchám. Dlážka bola drevená. Keď vojaci upratovali, obliali ju dvakrát vedrom vody a bolo. V tábore bolo dvetisíc vojakov, ale len šiesti vyvolení sa mohli dostať na lôžko, pretože sme mali na klinike len šesť postelí. Na týchto lôžkach však už boli plachty, no menili ich raz, možno dvakrát do roka. Najmä vtedy, keď prišla návšteva.
Slúžili v Afganistane len slovenskí vojaci?
- Nie. My, Slováci, sme boli pridelení na predsunutej základni v meste Tarin Kowt, kde boli dislokované tri kempy a pôsobili v nich Američania, Holanďania, Francúzi, Austrálčania, Singapurčania a Slováci. Singapurčania len posledný rok.
Vrátili ste sa na Slovensko. Ako využívate poznatky, ktoré ste získali na misii?
- Napríklad aj tak, že približujem študentom jednak prácu vojaka zdravotníka v misii, ale aj to, ako žijú ľudia v Afganistane. My máme úžasné podmienky na spokojný život, ale sme nespokojní.
Študentom v Strednej zdravotníckej škole v Liptovskom Mikuláši som pripravil prezentáciu, kde mali možnosť vidieť chudobný život v inej krajine tak, aby si uvedomili a vážili hodnoty, ktoré majú oni na Slovensku.
Afgánska islámska republika
Afgánska islámska republika, ako znie jej oficiálny názov, je niekoľkonásobne väčšia ako Slovensko. Má 647-tisíc kilometrov štvorcových, hlavným mestom je Kábul, kde žije viac ako tri milióny ľudí. Je to veľké, ale chudobné mesto. Národná mena je afgani, pričom jeden dolár predstavuje 43 afgani.
Dve pätiny populácie žije z dennej mzdy asi dva doláry na deň. Je to veľmi ťažký život. Osemdesiat percent krajiny tvoria kopce alebo veľké pohoria s hlavným pohorím Hindukúš.
