Prezentácia knihy Martina Droppu a Ivana Repčeka Stopy v krajine sa uskutoční v Liptovskej knižnici G. F. Belopotockého v Liptovskom Mikuláši 4. júna o 16. hodine.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Ivan Repček, básnik sa narodil 6.1.1962 v Liptovskom Mikuláši. Základnú školu vychodil v Lipt. Mikuláši (1977), zmaturoval na Strednej priemyselnej škole dopravnej vo Zvolene (1981), kde bol aj šéfredaktorom študentského časopisu Dopravák. V roku 1986 ukončil odbor dopravná a manipulačná technika na strojníckej a elektrotechnickej fakulte Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline. Ako konštruktér pracoval v Tatre Kopřivnice (1986-89) a Liptovských strojárňach v Liptovskom Mikuláši (1989-1995), od roku 1995 je na „voľnej nohe". Žije v Liptovskom Mikuláši.
Píše od študentských čias, najmä poéziu. Verejne vystupoval na autorských čítaniach v Kopřivnici i Liptovskom Mikuláši, bol ocenený v literárnej súťaži Krídla Ivana Laučíka. Jeho verše sú svojským denníkom, dokumentom doby i jeho osobného života, nepatetické a presné.
Kreslí karikatúry, venuje sa knižnému dizajnu. Graficky upravil knihu veršov Radky Berešíkovej Rovnováha, debut Stana Kaľavského Nebo pieklo aj niekoľko bibliofílskych vydaní básnických kníh, ktoré mali náklad od 2 do 5 kusov.
Martin Droppa, básnik, novinár, reportér, fotograf sa narodil 28.6.1963 v Liptovskom Mikuláši. V Liptovskom Hrádku absolvoval základnú školu (1979), výtvarný odbor ZUŠ aj gymnázium (1983). Po dvoch semestroch na strojníckej fakulte v Prešove sa zamestnal na píle v Liptovskom Hrádku ako robotník na výreze guľatiny. Odtiaľ nastúpil na základnú vojenskú službu. Potom pracoval znovu na hrádockej píle v mazutovej kotolni i v kotolni na piliny, ako referent a vedúci oddelenia záujmovo-umeleckej činnosti v Mestskom kultúrnom stredisku a ako korektor v Tlačiarňach SNP v Liptovskom Mikuláši.
Po Novembri 1989 sa stal novinárom, pracoval pre Liptov, SME, Slovenský rozhlas i na „voľnej nohe". V rokoch 1997 až 2002 regionálny redaktor Hospodárskych novín, potom pracoval pre týždenník Formát, od roku 2005 dopisovateľ a spolupracovník časopisu .týždeň, od roku 2009 je v .týždni reportérom.
V roku 2003 vedúci kina Nicolaus v Liptovskom Mikuláši, od gymnaziálnych čias robil lektorské úvody pre mikulášsky filmový klub. Žije v Liptovskom Hrádku.
Zaujíma sa o film, fotografiu a výtvarné umenie, o hudbu (jeho srdcovou záležitosťou sú Pink Floyd), o históriu 2. svetovej vojny (aj o oral history). Od študentských rokov píše verše. Je v nich jasný, originálny a s rovnako pevným osobným názorom ako vo svojich reportážach pre .týždeň.
Stopy v krajine
Azda každému komu sa dostane do ruky štíhla knižôčka básnika Ivana Repčeka a v tomto prípade fotografa Martina Droppu Stopy v krajine (Vydala Liptovská knižnica G. F. Belopotockého, Liptovský Mikuláš 2010, 1. vydanie) nemôže nezísť na um priam fyzická podobnosť s letenkou, ktorou nás vybaví každá trošku slušná aviatická spoločnosť - povedzme - na „flyight 2010". Kým sa však pozbavíme úvodnej trémy z nadchádzajúceho letu, strasieme sa z hučania motorov a crvotania ranveja, už aj zostanú v pamäti záseky ľudskej krajiny kdesi hlboko pod nami a v nás. Ak teda niečím Repčekova a Droppova „letenka" má byť, potom nech je „taký obyčajný príchod do ticha". Akékoľvek grobianske vyrevúvanie, dôvodia autori celou knižkou, (a koľkože ho po našich dňoch i nociach je, len si tak vyjsť a každý deň stretnúť človeka...so Smrekom) tu nie je na mieste, navyše - tu akosi dôraznejšie a nebadane hovoria autori spoločným hlasom, h(H)alasom i dvojhlasom. Minuciózne etúdy znamenajú iba toľko, že: „ten príbeh sa možno nestal/rozplynul sa..." a osudový okamih pred rozplynutím ho zachytil verš a svetelná hra dopradená až na fotografiu. V tom najmä je táto literárna miniatúra cenná. Ako letenka symbolizujúca celý a dokonaný let. A potom: čo znamenajú letenky? To sú zálohy na budúce vzlety a iste aj pády. Poistenia tu niet. Sú len sirôtky - karamboly. Toto - knižôčka - je, našťastie, ten prípad, ktorý sa končí bez zranení - „na druhom konci/stanica". Záchytný bod - spoločný bod: poézia. Zistená ako neverejná kóta a predsa neznásilnená, ako zvyknú konať víťazi, nazdávajúci sa, že za každé víťazstvo je odmenou znásilnenie. Nie je - až odmenou dohľadanej a vypýtanej pravdy je víťazstvo. Kto myslí, cíti a aj koná naopak, potrebuje si nanovo prečítať letenku. Bárs aj tú repčekovsko-droppovskú. Stojí totiž za to letieť. Ešte vždy rád lietam, hoci sa preľaknuto bojím, že v hučiacom dave prepočujem tiché odmeňujúce volanie slnečnej poézie vo všetkých jej plesových i obyčajných šatách. Lenže kto rozpozná, ktoré sú ktoré... iba ak s letenkou. (k.i. a d.)
