LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Pri pesničke Drahý môj nevedela K. Koščová, na koho sa dívať. Mal patriť jej pohľad Danielovi Špinerovi, hudobníkovi, ktorý ju sprevádzal? Alebo Michalovi Pivovarovi, ktorý je mužom budúcej pani Kataríny Pivovarovej? Aj keby akokoľvek chcela, nedokáže momentálne Prešovčanka Katarína Koščová zatajiť, že je šťastná. Odložila výrazný mejkap, dovolila sama sebe zmeny v obliekaní aj postave a s nádherne precíteným spevom chytala za srdcia svojich priaznivcov v hrádockej Čajovni za siedmimi horami.
Koho potrebujete k šťastiu?
- Hlavne ľudí, ktorých mám veľmi rada a ktorými sa obklopujem. To je pre mňa to najdôležitejšie. Sú to ľudia, ktorých roky poznám a môžem sa na nich spoľahnúť. Mám ich veľmi rada, trávime spolu veľa času. Je to moja rodina, moji najbližší kamaráti. Neviem, či to mám nazvať šiestym zmyslom alebo intuíciou, ale väčšinou viem, koho si pustiť k telu a koho nie. S niektorými ľuďmi mám len profesionálny vzťah. Taký vlažnejší. Neudržiavam s nimi bližšie kontakty, neprežívam s nimi všetko, ale je veľa ľudí, ktorých považujem za stálych kamarátov a trávim s nimi veľa času. (Katarína nepovedala priamo, že práve s Michalom Pivovarom prežíva najšťastnejšie dni a schyľuje sa k svadbe, ale ich vzájomné pohľady šťastím svietili - pozn. autorky).
Prečo spievate väčšinou so zatvorenými očami?
- Toto mi vyčítali aj v Superstar. Ja sa však neviem na spev sústrediť, ak mám oči otvorené. 
Katarína Koščová pri autogramiáde. FOTO: AUTORKA
Občas sa pozriem do publika, trošku pozorujem reakcie. Prežívam pesničku však tak, že mám zatvorené oči, zvnútorním sa. Keď niekedy počas koncertu otvorím oči a niekto alebo niečo ma upúta, stratím koncentráciu. Minulý týždeň sme hrali v Ostrave na koncerte s Radůzou (česká speváčka, multiinštrumentalistka a autorka hudby a textov - pozn. autorky), ktorá nemá rada ani to, keď ju počas koncertu fotografujú alebo natáčajú. Vyrušuje ju to, a preto nedovolí na koncerte ani fotografovať s bleskom, ani filmovať. Keďže ja mám zatvorené oči, blesky z fotoaparátov nevidím, a tak mi ani neprekážajú.
Ako sa vám spieva v komornom prostredí čajovne a ako na veľkých pódiách?
- Už dlho nekoncertujem vo veľkých sálach. Roky rada vyhľadávam komornejšie miesta a aj hudba, ktorú robím, patrí do nich. Vyslovene vyhľadávame čajovne, kaviarne, kluby a vyhýbame sa veľkým sálam. Kapacita menších priestorov nám úplne vyhovuje. Je to náš výber a osobne mám veľmi rada obývačkovú, komornú atmosféru. Mám pocit, že v malých priestoroch výmena energií medzi počúvajúcimi a nami funguje lepšie.
Aké pesničky radšej spievate? Požičané, ako ste ich vy nazvali, alebo vaše vlastné?
- Musím sa priznať, že ešte pri nahrávaní druhého albumu som mala problém s tým, že som mala pocit, že moje pesničky nie sú dosť dobré. Nejako som váhala: mne sa páčia, ale čo keď sa nebudú páčiť ľuďom? Mala som veľký strach. Priatelia mi síce tvrdili, že mám veľmi pekné pesničky a pri ich speve vraj ide zo mňa oveľa väčšia energia, ako keď spievam prevzaté. Vedela som, že so svojím strachom musím niečo urobiť. Pri nahrávaní cédečka Nebotrasenie, ktoré sme pripravili vlani, som už vedela, kým som a čo môžem pesničkou s úplne čistým svedomím ľuďom ponúknuť. Takže teraz spievam viac vlastné piesne.
Ako ste sa zbavili strachu?
- Neviem. Možno tým, že som sa presvedčila, že moje pesničky sa ľuďom páčia a presvedčili ma o tom aj moji priatelia. Možno som si povedala, že strach je úplne zbytočný, lebo ma brzdí vo vývoji a tvorbe. Začala som si viac veriť a posielala som preč zlé myšlienky, a tak čím ďalej, tým viac sa prezentujem vlastnou tvorbou. Prevzaté veci berieme ako oživenie našich koncertov.
VIAC SA DOČÍTATE V NAJNOVŠOM VYDANÍ MY LIPTOVSKÉ NOVINY, KTORÉ VYŠLI DNES.
