„Už viem, prečo som nestretol vo Francúzsku vo viniciach medzi oberačmi hrozna ani jedného gréckeho penzistu," vraví Vladimír Bobrovčan z Liptovského Mikuláša.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Vladimír Bobrovčan je vo veku, v ktorom by mal nárok na štandardný starobný dôchodok. Ale pred niekoľkými rokmi musel akceptovať predčasný, pretože tesne predtým, ako by bol dovŕšil dôchodkový vek, stratil prácu. Ako mnohí z jeho vrstovníkov. V ostatných rokoch sa rozmohla u nás veľmi neobvyklá hra na starých a nepotrebných.
V šesťdesiatke by sa už človek nemal zaujímať o ťažkú prácu. Ale kým sme my budovali svetlé zajtrajšky, dorazil účet gréckeho komunizmu aj k nám. Slovensko dvojtisícové penzie obišli. A tak naši ľudia, vrátane penzistov, cestujú za zárobkom do sveta. Ešte dobre, že v Schengene netreba medzi krajinami prekonávať hraničné priechody. „Stačí mať po ruke občiansky preukaz a peniaze na cestu," hovorí V. Bobrovčan.
Pohľad z auta je iný ako realita
Spolu s ďalšími nezamestnanými skúšal v roku 1994 šťastie najprv v strojárskej firme v Kolíne nad Rýnom v Nemecku. Neskôr zbieral špargle. Ako mnohí iní, našiel si sezónnu prácu v zahraničí, nakoniec išiel do predčasného dôchodku. O štyri roky skôr. To je biľag, ktorého sa nikdy nezbaví. Má asi o štvrtinu nižší dôchodok, ako by mal mať starobný. Valorizácia? O 25 percent nižšia.
„Do južného Francúzska sme sa vybrali pred poldruha rokom. Ja prvý a určite aj poslednýkrát. Je iné, keď sedíte v aute a pozeráte na ubiehajúcu peknú slnkom zaliatu krajinu. Je to pocit spokojného dovolenkára. Krajina pri mori na francúzskej riviére je ozaj pekná. Ale my sme išli v ústrety neznámemu. Prešli sme okolo Saint Tropez, Marseille, sady olivovníkov vystriedali vinice. Provensálsko je také. Na pohľad príťažlivé. Ale keď sme prišli do dediny, ktorá pripomínala, tak ako mnohé iné v tomto kraji, hrad, skoro ako naše Strečno a zaviedli nás do starého kamenného domca, začal som tušiť, že sa tu čosi končí a niečo iné začína," spomína V. Bobrovčan.
Cabanon ostane navždy cabanonom
V južnom Francúzsku stoja uprostred alebo na okrajoch viníc, či veľkých sadov s olivovníkmi staré nízke kamenné domce. Spravidla s jednou priečkou a hlinenou dlážkou. Voľakedy slúžili na odkladanie ručného náradia, na ukrytie pred búrkou, ale aj pred slnečnou páľavou.
Väčšinu postavili pred sto až dvesto rokmi. Nazývajú ich cabanon. Sú v pôvodnom stave, pretože tam platí prísny stavebný poriadok, nie ako u nás, že si záhradný domček prerobíte na chatku, potom na chatu a nakoniec na malý domček. Cabanon zostane navždy cabanonom.
Traduje sa, že práve kdesi v Provensálsku si prestaval objekt syn nemenovaného francúzskeho prezidenta. Bez úradného povolenia. Buldozéry za asistencie kamier, novinárov a polície domec zváľali.
Partia ôsmich chlapov, medzi ktorými bol V. Bobrovčan, sa ocitla asi pätnásť kilometrov od španielskych hraníc. Muži bývali blízko mora v trochu väčšom canabanon.
Hrozno oberali kolenačky aj plaziac sa
Nie všetky parcely s vinnou révou dozrievajú rovnako rýchlo. „Preto sme sa aj my stali na niekoľko týždňov nielen zberačmi, ale aj kočovníkmi. Niekoľko dní sme zberali hrozno tam a o pár dní inde," vraví V. Bobrovčan. „Pochopil som, prečo robili s nami spoločne aj dvaja Francúzi. Boli to profesionálni zberači a my, amatéri, sme sa mali k ich výkonom priblížiť."
V stometrovom rade zbierali strapce hrozna od rána štyri hodiny. Pred obedom dvojhodinová prestávka na oddych, jedlo a na uhasenie smädu. Potom znova štyri hodiny oberačka. Každý deň. Dobre rodiaca réva bola nízka a po skalnatom teréne s pôdou farby sieny pálenej, sa zberači pohybovali kolenačky. Vždy po dvaja oproti sebe. Z vlečky ich činnosť pozoroval majiteľ. Na prvý pohľad bolo zrejmé, kto ako stíhal. Za menej šikovných pracovali tí druhí. „Niekde rástlo viac hrozna, inde menej. Ale plaziť sa, ak bolo hrozno celkom dole, sme sa museli rovnako," ťažká si V. Bobrovčan.
Osem chlapov, osem ton hrozna
Norma bola šesť vedier strapcov za hodinu, to je 125 kilogramov. Jedna tona za pracovnú zmenu. Osem chlapov, osem ton. Bývalý zberač hrozna sa potmehúdsky usmieva. „Kto by to skontroloval, veď aj ako? Ak farmár povedal, že som nazbieral jednu tonu, tak to bolo písmo sväté. Ak som nazbieral viac, nedozvedel som sa o tom." Dvaja zbierali plné vedrá a vysýpali ich obsah do vlečky. Kolektívna práca. Ak niektorý z nich ráno nenastúpil do roboty, museli za neho pracovať ostatní. Už vieme, kde asi prišiel Dumas na francúzsky mušketiersky ekvivalent, spôsob, jeden za všetkých - všetci za jedného.
„Tak sme sa ponáhľali, že hocikedy pri stretnutí s druhým, čo oberal z opačnej strany, som mu v tom chvate nechtiac nožnicami odstrihol kus rukavice alebo, naopak, on mne. Večer vyzerali čudne. Až smiešne. Našťastie, nikomu sa nič vážnejšie nestalo, iba škrabance. Rukavice nám dali nové," vysvetľuje V. Borbovčan.
Na drahú pálenku pastis sa nezmohli
Z dediny ich v nedeľu predpoludním farmár zaviezol namiesto do kostola do neďalekého prímorského mestečka Port de Vill. Tam si nakúpili potraviny, aby si mali z čoho cez týždeň variť. „Nebolo to tam až také drahé, skoro ako v Liptove. Napríklad, trojdecové pivo v plechovke stálo dvadsaťdeväť centov. Chleba predávali niekoľko druhov. Postupne sme sa naučili, ako sa čo nazýva. Najväčšiu bagetu volali la restaurant," vraví V. Bobrovčan a dodáva, že niet nad chleba, ktorý máme doma.
Najpopulárnejší nápoj, pochopiteľne, až po víne, je tam pastis. Ten pravý, originálny vyrábajú v Marseilles. Riedi sa odstátou studenou vodou, ľadom. Má osviežujúci účinok, možno aj preto, lebo je tam množstvo byliniek, pochádzajúcich z celého sveta. „Na taký drahý alkohol sme sa nezmohli. Ale ozaj to tam pijú ako my pivo. Domáci vinár nám zavše, tak raz štyri dni, po šichte dal päťlitrovú bandasku vína. Dobre padlo po celodennom úpeku. Keď som mal voľno, tešil som sa najmä na čerstvé figy. Popadané mandle som si doniesol domov. Ale zabudol som na bobkový list. Toho je tam skoro v každom rohu," hovorí V. Bobrovčan.
Veria povere, preto omáčku mieša hlava rodiny
Provensálsko je krajina mora, slnka a vetra. Ale aj horských masívov. Našinec má stále pocit smädu. Najmä, ak pracuje pod holým nebom. Pred sto rokmi tam pulzoval oveľa rušnejší život. Pestovatelia olív, levandule a hrozna sa už vytrácajú. A tak horský kraj, pripomínajúci severné Slovensko, sa vyľudňuje.
Typické jedlo chudobných, najmä piatkového menu, bolo ľ ailoli. Slaná ryba, zvyčajne treska s varenou zeleninou, cviklou, mrkvou, zemiakmi, zelenou fazuľkou a natvrdo uvarenými vajcami.
„Nepokúšali sme sa to uvariť. Ale vraj je to chutné. Ako prílohu podávajú krém, majonézu alebo skôr to vyzerá a chutí ako domáca tatarská omáčka. Miešajú ju v typickom mažiariku, má ho tam každá rodina. Je vybrúsený z mramoru alebo z tvrdého kameňa. Omáčku mieša hlava rodiny, muž. Veria povere, že pritom nesmie byť žena, ktorá má svoje dni," takto to počul V. Bobrovčan.
Bývalý sexsymbol ako striga pri regáli s ovocím
Zo starých časov zostali neobrobené, zarastené polia, plné kamenia. V divočine pripomínajú civilizáciu iba nízke kamenné múriky. Všetko je zarastené kríkmi, pichľavou trávou. Poukladané kamene nie sú prekážkou pre zver. Búrajú ich najmä všadeprítomné diviaky, ktoré nerešpektujú súkromné pozemky. Je ich veľa, hoci strieľať ich možno po celý rok. Šarapatia a škodia aj viniciam.
Mnohí z provensálskych vinárov z ekonomických dôvodov vinice vyklčovali a zasiali tam trávu. Typických provensálskych poľnohospodárov ubúda. Nečudo, že sú im tam na robotu dobrí aj ustatí slovenskí penzisti.
„Keby som bol mladší, neváham a chodím tam každú sezónu. Roboty je nad hlavu," hovorí V. Borbovčan. Francúzi takú robotu robiť nechcú. Starí vymierajú, ich potomkovia dedovizeň predávajú najmä cudzincom - Angličanom, Holanďanom, Američanom.
Juh Francúzska priťahuje celebrity. „Sedeli sme cez prestávku pri vinici a po ceste okolo prefrčalo auto s Eltonom Johnom alebo so starým agentom 007, hercom Seanom Connerym. Alebo, boli sme v šoku, keď sme videli pri regáli s ovocím prehŕňať sa strapatú neupravenú Brigittu Bartodovú, pripomínajúcu skôr rozprávkovú strigu než voľakedajší sexsymbol z mojej mladosti," hovorí s úsmevom V. Bobrovčan.
Svet sa zmenil a vo viniciach na juhu Francúzska počuť najmä poľštinu a slovenčinu. „Ale ako vravím, gréčtinu nie. Veď aj načo. Keby som mal takú penziu, nechodím do Francúzska na oberačku otročiť, ale na dovolenku," myslí si V. Bobrovčan.
