RUŽOMBEROK. Futbalový štadión si pozreli iba zvonka, lebo vtedy, pred niekoľkými týždňami, okrúhly objekt ešte len dokončievali.
Čakali ich však oveľa väčšie dobrodružstvá. Na Myse dobrej nádeje, medzi tučniakmi, v púšťach a savanách so slonmi, žirafami i ďalšími kopytníkmi. Videli aj levy, gepardy, ale aj najväčšie africké vodopády a iné pozoruhodné zujímavosti.
S I. Kenézom, dokumentaristom expedície, si prezeráme fotografické a filmové zábery. „Prvé, čo v matke miest, ako domáci nazývajú Kapské mesto, udrie do očí, sú upravené cesty. Na rozdiel od našich sú čisté, úhľadné a v perfektnom technickom stave. Takmer tri a pol miliónové Kapské Mesto, po afrikánsky Kaapstad, po anglicky Cape Town, leží pod Stolovou horou. Je to tretie najväčšie mesto v Juhoafrickej republike. Leží na pobreží Atlantického oceánu na Kapskom polostrove, asi štyridsať kilometrov severne od Mysu dobrej nádeje," začína svoje rozprávanie I. Kenéz.
Najstaršie mesto v Južnej Afrike
Obchodné centrum Waterfront je neďaleko futbalového štadióna. O kúsok ďalej je od roku 1997 lanovka, ktorou sa dá vyviezť na Stolovú horu. Z jej vrcholu je pekný pohľad na sever Kapského polostrova, na Mys dobrej nádeje. Kapské mesto založili v roku 1652. „Vtedy tam bola holandská zásobovacia stanica pre lode smerujúce do Indie. Najstaršie európske mesto v Južnej Afrike je najväčšie turistické centrum a teraz aj Mekka futbalu," vraví I. Kenéz.
V bývalej väznici takmer dvadsať rokov väznili prvého farebného prezidenta Nelsona Mandelu. V súčasnosti je tam múzeum.
V Juhoafrickej republike jazdia autá vľavo, ako na Britských ostrovoch. „V reštaurácii v centre mesta sme prvýkrát ochutnali steaky z antilop, z krokodílov aj miestnu špecialitu volský chvost. Odfotografovali sme sa hercom Wing Rhamesom, známym z filmu Pul Fiction."
I. Kenéz vraví, že alkohol sa tam pije všade, hrá sa kapský džez. Všetci tancujú. Malebná slnečná pláž v zálive Kometje na pobreží Atlantického oceánu vyzerala pekne, ale pred časom tam spáchali hromadnú samovraždu veľryby.
Tučniaky sa prechádzali aj po ulici
„Strelkový mys, Cape Agulhas, po afrikánsky Kaap Agulhas, je najjužnejšie miesto afrického kontinentu. Leží na 34 stupni južnej šírky. Poludník, ktorý ním prechádza na 20 stupni východnej dĺžky, predstavuje pomyselnú hranicu medzi Atlantickým a Indickým oceánom," hovorí I. Kenéz.
Nevýrazný skalnatý úsek pobrežia je vzdialený vzdušnou čiarou 170 kilometrov juhovýchodne od Kapského mesta. Za búrlivého počasia je sužovaný mohutnými vlnami. Preto tam od roku 1848 stojí maják.
Oblasť mysu je od 1. marca 1999 národným parkom Agulhas, v ktorom žijú kolónie priateľských afrických tučniakov. I. Kenéz tvrdí, že ich možno stretnúť aj v malom mestečku Simones Town. „Priamo na ulici. Prechádzajú sa tam, akoby vedeli, že sú prísne chránené. Ani sa neuhnú."
Žijú tam aj geneticky príbuzní afrického slona Damanovia. „Také milé malé zvieratká."
Uškatce sa starajú o desiatky samíc
Dlhotrvajúcou tradíciou v Kapskom meste je Tweedy Nuwe Jaar, druhý nový rok. Ešte donedávna bol 2. január oficiálnym štátnym sviatkom. V čase otrokov jediný deň, keď mali otroci voľno.
Od apartheidu sa veľa nezmenilo. Slumy vyzerajú tak isto, ako pred jeho zrušením. Ale asfaltky v uliciach sú lepšie ako v Liptove.
V susednej Namíbii navštívili Fish River Canyon. Pripomínal bratanca z Ameriky - Grand canyon. Tento je dlhý 161 kilometrov, v niektorých častiach sa zarezáva do 400 až 550 metrovej hĺbky pod terén. „Pri Ketmanshoope, kde nás ubytovali, rástli vzácne stromy aloe dichotoma. Domáci nám tvrdili, že v súčasnosti ide o najväčšiu koncentráciu týchto stromov na svete," poznamenal I. Kenéz.
Potom ich čakalo už nefalšované stretnutie so šelmami. Boli tam krotké gepardy pripomínajúce film Volanie divočiny. Svetelné koncerty zažili vo vnútrozemí v piesočných skamenelých dunách, ktoré vekom nemenia svoj tvar. Zakrátko na to už boli zasa pri mori.
„Voda v Atlantiku nebola najteplejšia. Okrem uškatcov sa tam nekúpal už nikto. Uškatce veľmi páchnu a vydávajú zvuky podobné ako ovce v našich stádach. Samec sa musí postarať asi o dvadsať až tridsať samíc."
Ťažký posol z vesmíru spred osemdesiattisíc rokov
Neobišli ani skalné kresby, ktoré sú posolstvami z minulosti. Je to ako čítanie o živote predkov z učebnice. Rytiny pochádzajú z čias, keď tam žili pôvodné kmene Sanom a Damarom. Tie najstaršie vznikli asi pred 25-tisíc rokmi a sú staršie ako egyptské pyramídy. Je to neuveriteľné, ale v zaniknutom lome Skamenený les sa človek môže dotknúť vecí, ktoré existovali asi pred 260 až 280 miliónmi rokov.
„Rukami sme sa dotýkali aj najväčšieho meteoritu na svete. Hovoria mu ťažký posol z vesmíru a právom. Jeho hmotnosť je 50 ton. Vraj bol ešte väčší. Leží tam asi 80-tisíc rokov. Mohutná štvormetrová platňa je hrubá asi jeden meter s rozmermi hrán okolo troch metrov."
Polonahé pomaľované ženy z kmeňa Himbov
I. Kenéz s priateľmi prešli cez púštnu oblasť Kalahari na savane a do začínajúcej džungle.
„Ubytovali nás uprostred divokej prírody v perfektne zariadených afrických chatách. Ďaleko od civilizácie. V okolí žijú svorky levov, ktoré pochádzajú z národného parku Etosha. Ide o zvláštne zvieracie osudy. Stali by sa buď ľahkou korisťou farmárov, alebo iných lovcov. Mladé levy tam preto zachraňujú."
Liptáci navštívili aj kmeň Himba. Polonahé ženy tam žijú tradične, stále sa maľujú červenou hlinkou ako pred tristo rokmi. A starajú sa o deti. Mužov v dedine nebolo. Cez deň pasú a strážia to najcennejšie čo majú - stáda s dobytkom. Vplyvom civilizácia sa počet Himbov znižuje. Sú to už zvyšky z asi 50-tisíc žijúcich v najnehostinnejších častiach Namíbie a Angoly.
Spokojné nažraté levy si ľudí nevšímajú
Územie národného parku Etosha je veľké ako polovica Slovenska. Až do roku 1960 to bola najväčšia rezervácia na svete.
„Nažratého, spokojne sa prechádzajúceho leva možno pozorovať zo vzdialenosti tridsať metrov. Ani sa nepozrie, nevšimne si zapnutie kamery alebo cvaknutie uzávierky fotoaparátu," hovorí filmár a fotograf I. Kenéz.
Územiu dominuje soľné bezodtokové jazero, ktoré je dlhé 120 kilometrov. V parku sú vodopády Ruacanu, nazvané podľa dediny pre tých, ktorí stavali hydrocentrálu. Tá zásobuje elektrickou energiou viac než polovicu Namíbie.
„Ruakanské vodopády patrili k zvláštnym prírodným úkazom, ale úplne sa zmenili potom, čo Angola vybudovala priehradu Calueque a Namíbie NamPowers Ruacana Power Plant. Drasticky tam ubudlo vody. V okolí rastú pamätníci Afriky boababy. To sú stromy, ktoré patria k najstarším rastlinám na svete. Všimli sme si ich cestou do Botswany a Zimbabwe. Domorodci ich považujú za posvätné symboly. Vyrastú do výšky päť až štyridsať metrov. Tučný kmeň môže merať po obvode aj do desať metrov. Strom udrží vo svojej obrovskej zásobárni možno aj dvetisíc litrov vody," zdôrazňuje I. Kenéz.
Vodopády ako hrmiaci dym stúpajúci hore
V susednom Chobe National park sa plavili po rovnomennej rieke. Vo vode sa slonom, hrochom, krokodílom aj varanom páčilo. V jej okolí žije viac ako štyristo druhov vtákov.
„Pre filmára sú veľké stáda slonov zážitkom. Ktovie, čo s nimi bude, niekde sú aj premnožené. Nepremiestňujú sa, a tak na jednom mieste zničia kríky a stromové porasty."
O niekoľko kilometrov ďalej na rieke Zambezi, na hraniciach medzi Zambiou a Zimbabwe, už z diaľky počuť hukot z azda najznámejšieho miesta čierneho kontinentu Viktóriiných vodopádov. Objaviteľ David Livingston po plavbe na rieke Zambezi ich v roku 1855 nazval po kráľovnej Viktórii. Pôvodní obyvatelia nazývali vodopády Dym, ktorý stúpa hore alebo aj Mosu-oa-tun-ya, čo znamená Dym, ktorý hrmí.
Vodopády sú široké 1 800 metrov. Voda padá dole z útesu vysokého 120 metrov rovno do kaňonu, ktorý vytvaroval v čadiči širokom 130 metrov a hlbokom 140 metrov. Valí sa tam obrovská masa vody: 10-tisíc kubických metrov za sekundu. Už 50 kilometrov od nich vidno oblaky vodnej pary, dosahujúce výšku často až 300 metrov. Podľa chlapov z expedície sú tieto vodopády ich najkrajšou spomienkou na Afriku.
