LIPTOV. Jedným z tých, ktorý na vlastnej koži zažil Jáchymovské peklo, je aj Lipták Anton Povážsky. V šestnástich väzeniach aj komunistických koncentračných táboroch bývalej Československej republiky prežil deväť rokov. Svoje zážitky opísal v knihe Bez dôkazov. Píše v nej aj o Jáchymove.
Odpúšťam, ale nedovolím, aby ste nám vládli
„Okolo tábora boli dva drôtené ploty vysoké tri metre a medzi nimi, tak ako mali Nemci v Dachau, pekne zoraná zem, ktorú chodili mukli každý deň upravovať hrabličkami. Priestor medzi drôtami bol dva metre. Okrem toho dva metre od oplotenia bol natiahnutý vo výške metra a pol ostnatý drôt a výstražné tabuľky, ktoré oznamovali: Ostřelované pásmo. Na každom rohu bola strážna veža s otáčavým svetlometom a guľometom. Na noc medzi drôty púšťali psov."
Napriek neuveriteľným útrapám, ktoré zažil, na konci napísal: „Odpúšťam vám, že ste ma vláčili v putách ako zločinca. Odpúšťam vám všetko, i vytrhnutý krížik z kabáta, i opľuvanú modliacu knižku i neľudskú robotu v jáchymovských i nováckych baniach... Každý si nájde svoj podiel na svojom dianí, aj vy, čo ste ma mučili len za to, že som aj s inými vztýčil na vrchole Čebraťa náš slovenský dvojramenný kríž. Ba odpúšťam vám aj ostatné roky, čo som smel žiť medzi vami z vašej milosti, ale nedovolím, aby ste nám vy akokoľvek vládli!"
Neusmievajte sa, keď na to nemáte povolenie
Pavla Brodňanského odsúdili na 22 rokov a prešiel viacerými tábormi v Jáchymovsku. Po ôsmich rokoch ho s podlomeným zdravím prepustili na amnestiu. Väčšinu života prežil v Ružomberku. O tom, ako sa k politickým väzňom v Jáchymove správali, svedčí aj úryvok z jeho knihy Moja cesta. Keď priviedli väzňov k referentovi výchovy o osvety, privítal ich slovami: „Smeknout! Když se střetnete s příslušníkem, je vaší povinností zastavit pět krokú před ním, postaviť se do pozoru a smeknout. To si zapište za uši! A neusmívejte se, když nemáte na to povolení! Ty vaše blbé velezradné manýry vás přejdou co nevidět. Zde ste se nepřišli rekreovat. Zde ste přišli chcípnout! To si zapište za uši! Vy tady pochcípáte a z vašich žen a dcer naděláme prostitutky. Z dělnícke třídy si nikdo nebude délat šoutky!"
Nepustili ho na pohreb rodičov, doma zostalo päť sirôt
Michala Šuleka odviedli z vysokej školy a odsúdili na 8 rokov. Počas pobytu v Jáchymove mu zomrela matka aj otec, nepustili ho ani na ich pohreb. Doma zostalo jeho päť mladších súrodencov, o ktorých sa nemal kto starať. Z uránových baní sa vrátil s podlomeným zdravím, podstúpil šesť operácií.
Za čo ho odsúdili? Sudca mu dva dni pred súdnym pojednávaním medzi štyrmi očami povedal: „Nejde o vás, ste bezvýznamné nuly. My potrebujeme rázne zjednať poriadok na vysokých školách. Nezáleží na tom, kto sa stane obetným baránkom. Nám ide o vec a vy máte smolu." Keď sa ho spýtal, prečo práve on, syn robotníka - baníka, sudca odpovedal. „Pretože ste hlupák, vystreli ste plachty proti vetru a to sa nerobí. Skúsení námorníci vedia ako prežiť búrky."
V knihe A život ide ďalej ...uvažoval nad tým, či nie je lepšie byť zločincom, ktorý po odpykaní zaslúženého trestu má právo na riadny život, ako byť evidovaným nepriateľom, vlastizradcom s trvalou kliatbou vydedenca. Po prepustení z Jáchymova si nemohol nájsť prácu, ľudia sa s ním báli rozprávať, aby si nepokazili kádrový profil. Podobný osud mali jeho spoluväzni.
Do uránových baní poslali aj majstra sveta
V Jáchymove si odpykával trest aj Augustín Bubník, bývalý československý hokejový reprezentant, držiteľ striebornej medaily z ZOH v roku 1948 a majster sveta z roku 1949. V roku 1950 mali ísť na svetový šampionát do Londýna, namiesto toho išli mnohí do väzenia. Odmietli podpísať vyhlásenie, že sa zriekajú majstrovstiev na protest, že jeden z rozhlasových reportérov nedostal britské víza. Zistili, že to bola lož. Augustína Bubníka odsúdili na 14 rokov. V roku 1955 dostal milosť, ale do hokejovej reprezentácie a súťaže sa už vrátiť nesmel. Jáchymovské peklo si bol pripomenúť aj tento rok. Jeho spomienky aj spomienky ďalších politických väzňov, medzi ktorými boli aj ženy, vyšli v knihe Českoslovenští političtí vězni - Životní příběhy. Sú v nej vety, ktoré vyrážajú dych. Napríklad: „Okrem rakoviny mám deštrukciu kĺbov. Zmenšil som sa o pätnásť centimetrov." Alebo: „Bývala so mnou jedna vrahyňa. Svojmu manželovi naporcovala svoje dieťa a dala mu ho zjesť. (Vrahyňu odsúdili na 12 rokov, politickú väzenkyňu na 18, pozn. red).
